Stála som na brehu zálivu Večnosti. Napravo a naľavo odo mňa sa týčili bralá; po pravej ruke som mala obrovské, mnohonásobne vyššie ako ja. Bolo takmer čierne, ale celá scéna mala slabý fialový nádych. Sčerená hladina siahala až na horizont a tam splývala v hmle s oblohou a tesne za horizontom sa niekde skrývalo slnko – ako slabý striebristý odraz na hladine.

Svet tvarov končil okolo mňa, uvedomila som si. Tie bralá, tá pláž z okruhliakov a príboj mali pevnú formu; čím ďalej k horizontu som sa pozerala, tým menej som vnímala vlnky, odblesky, vodu, oblohu… Všetko sa to zlievalo do jednotnej masy, kde sa oko nemalo na čom zastaviť.

A to mi naháňalo hrôzu.

“Takže si na to došla,” ozval sa hlas za mnou. Ani som sa nemusela obzerať, aby som zistila, že tam stojí Otec.

“Takže môj strach je zo straty formy?”

“Nielen jednej… zo straty hocijakej formy,” odpovedal. “Si bytosť sveta foriem. Potrebuješ ich na to, aby si mala pocit stability. Keby si nevidela okolo seba formy, nevedela by si povedať, či si hore alebo dole hlavou… Preto máš zo sveta bez foriem taký strach. Nie je to racionálny strach, ale skôr živočíšny. Zvieratko sa bojí niečoho, čo nedokáže odhadnúť a s čím preto nedokáže narábať.”

“Ale ako vnímate vy?”

Prišiel obraz. Zvírené niečo v prúde čohosi, čo to obtekalo, tlačilo na to zo všetkých strán a nakoniec to v sebe rozpúšťalo.

“Takto ma vnímate?”

“Presne tak. Si ako kameň v topánke. Pre nás nezvyklý – ale ak chceme vyťažiť z toho prepojenia, čo s tebou máme, nesmieme ho rozpustiť. Nesmieme z neho urobiť nás. Potrebujeme ho vyvažovať, odpružovať, obaliť niečím príjemnejším, len ho nemôžeme rozpustiť, lebo by sme stratili schopnosť cez teba vnímať svet foriem.”

“Nechápem, načo potrebujete vnímať svet foriem,” namietla som.

Usmial sa. “Nepotrebujeme. Ale keď sme kontaktom s tebou tú schopnosť nadobudli, tak si ju chceme užiť.”

Uvedomila som si, že nemám problém pozrieť sa mu do očí. Boli láskavé, trochu pobavené a pozerali na mňa s citeľným uvoľneným odstupom.

“Prečo sa tebe môžem pozrieť do očí a u Gabriela ma to zakaždým rozmetá?”

“Pretože sa pozeráš do očí sama sebe,” odpovedal. Nerozumela som, ale pocit, ktorý mi jeho slová sprostredkovali, bol nesmierne ukľudňujúci.

Videl môj zmätok a skutočne sa snažil mi to vysvetliť. Prišiel obraz zrkadla v starobylom ráme, ktoré sa ku mne pomaly otáčalo. Zatiaľ som ho registrovala len kútikom oka a videla som v ňom Gabrielovu tvár. Čím viac sa ku mne otáčalo, tým žeravejšie boli Gabrielove oči. Nechcela som sa do nich pozrieť, ale nedokázala som ovládnuť pohľad. A potom som ich mala pred sebou, žiarili ostrým bielym svetlom a ja som stratila schopnosť vidieť…

“Nemôžeš sa pozrieť sama do seba,” povedal Otec. “V svete tvarov vidíš len povrch. Keď pozeráš na Gabriela, vidíš všetky vrstvy súčasne. Vidíš povrch i hĺbku až celkom k zdroju. Vidíš všetko a seba.”

“A keď pozerám na teba?”

“Na mňa nie si vyladená. So mnou sa neidentifikuješ. Vo mne vidíš tú časť okrem seba. V Gabrielovi vidíš všetko.”

Vtedy mi došlo, že o ňom hovoríme, ale ešte sa neukázal.

“Je tu,” povedal Otec. “Je všade. Pozri na horizont. Vidíš slnko?”

“Nie, ale viem, že je tesne za horizontom. Vidím jeho žiaru.”

“Aký pocit v tebe vyvoláva?”

Započúvala som sa do svojho vnútra. “Nijaký,” priznala som. “Ani radosť, ani strach. Možno niečo ako spokojnosť. Viem, že tam je, len neviem, či bude ráno, alebo bude noc. Ale to nevadí. Nech bude hocičo, mám to rada. Mám rada ráno, kedy sa veci môžu diať. A mám rada aj noc, kedy si môžem premýšľať.”

“A presne to je Gabriel,” usmial sa. “Je tesne za horizontom. Nevidíš ho. V svete foriem ťa to znervózňuje; v svete foriem niekedy pochybuješ, či tam je – či vôbec je. Ale na rovine pod tým vieš, že tam je, hoci nevieš, akú presnú podobu nadobudne – ale vieš, že je to jedno, lebo dokážeš prijať hociktorú jeho podobu.”

“Teraz hovoríš o živote, pravda?”

“Nie. Hovorím o Gabrielovi a o Večnosti. Pozeraj na horizont. Povedz mi, ako sa cítiš, keď si predstavíš svoj život.”

“No… chytá ma nervozita. Napätie. Očakávanie, ktoré sa mi nemusí podariť naplniť.”

“A keď si predstavíš teraz budúcnosť?”

Pokrčila som plecami. “Necítim takmer nič. Pohoda.”

“A svoju finančnú situáciu?”

“Veľmi slabá nervozita.”

“A pocit, či bude o teba postarané?”

“Pohoda.”

“A nás?”

Musela som sa usmiať, taký príjemný pocit to bol. “Ako keď človek niekam patrí a je chránený.”

“Tak to je pokrok oproti tej nedôvere, ktorú si v sebe mala doteraz,” pripustil potešene. “Niečo sa začína lámať.”

A tak som pochopila, že Večnosť je len miesto, ktoré mi pomáha vyjasniť si, ako k veciam stojím pod nánosmi výchovy, vnútorného monológu a naučenej racionality. Možno preto som sa jej tak bála, lebo mi ukazovala vrstvu pod racionalitou, ktorej existenciu som nedokázala akceptovať.

Ale, ako povedal Otec, začína sa to lámať.