Pôvodne som si myslela, že napíšem názov “Slovák má tendenciu vyjadrovať sa nie k myšlienke, ale k jej autorovi”. Potom mi napadlo, že ale to by som sa zachovala presne ako “Slovák” 😀 a tak idem radšej písať situáciu, než to nejako nazvem…

Moja stará bolesť. Zverejníte svoj názor. Niekto s ním nesúhlasí. A napíše ako odpoveď, že to ste ale pekný blb.

🙂 Stretli ste sa s tým?

Ja sa s tým stretávam hodne často. Dnes ráno som na fejsbúku pri článku v rámci Piatka pre otázky našla reakcie zo včera. Jedna pani potvrdzovala, druhá nesúhlasila. A miesto “nesúhlasím a myslím, že v tom-a-tom sa mýliš” alebo “ja to vidím inak, a to tak, že…” som sa dozvedela: “Ó málo ste videla v živote milostivá.”

Neviem, či reagovala na článok (teda na mňa) alebo na tú pani, čo súhlasila. A je to aj jedno, pretože reakcia je typický “kameňák”, ktorý má jediný cieľ – ublížiť inému.

A to ja nemusím.

Všimnite si: ak niekedy s niekým nesúhlasíte, je viacero spôsobov, ako to dať najavo:

1. Ja s tým nesúhlasím.
2. Ja to vidím inak.
3. Ja mám inú skúsenosť.
4. Mne sa zdá, že by to mohlo byť aj takto…
5. Poznám to tak, že…
6. S tým, čo hovoríš, nesúhlasím, pretože ja to viem tak, že…

Niektoré prispievajú k diskusii a zmúdreniu (4 až 6), iné neprispievajú (1 až 3), ale ešte stále sú schodné, hoci hovoriaci sa stavia do pozície toho, u koho sa musíme doprosovať bližšieho vysvetlenia – teda sa tvári ako “nadradený”.

No a potom je tu ešte reakcia, ktorá sa vôbec nevyjadruje k obsahu toho, s čím nesúhlasím, ale k osobe hovoriaceho:

1. Ó málo ste videla v živote milostivá.
2. To ako môžeš niečo podobné povedať?
3. To máš odkiaľ? (To ti kto povedal?)
4. To sa ale hlboko mýliš…
5. To si môže myslieť len úplný idiot.
6. Počúvaš sa vôbec?

Tam autorovi a priori nejde o to, aby sa nejaká informácia korigovala, ale aby vás upratal niekam, kde nevidno a smrdí tam. A sám sa cítil ako niečo lepšie ako vy.

Niekedy sa mi ťažko odlišuje, koľko z týchto reakcií sú len naučené bezmyšlienkovité repliky, čo opakujeme po rodičoch, kamarátoch a janeviemkom. Ale potom si vždy poviem, že ak by som nemala pocit znevýhodnenia, tak niekto môže pindať toľko blbostí, koľko len chce, a ja sa pousmejem a idem ďalej a nemám nutkanie ozývať sa. Keď už to nutkanie cítim, tak práve mám emocionálnu reakciu na nejaký vecný podnet – a to už je výpoveď o mne.

My na Slovensku sme hodne vzťahové (a vzťahovačné) povahy. Svoju hodnotu príliš často odvodzujeme od toho, ako nás iní vnímajú, či s nami súhlasia a nakoľko. Takže nie je zriedkavosť, že siahame po vyjadreniach typu “o autorovi výpovede” miesto toho, aby sme sa zapodievali výpoveďou samotnou.

A ja som špeciálne vysadená na detekovanie vyjadrení o autorovi miesto o výpovedi. To preto, že staviam na rozume a v živote sa ma pričasto snažili menej rozumovo zdatní ľudia “upratávať” pod seba presne týmto spôsobom – a ja som chytila protilátky. Ešte aj dnes, keď už mi to je z hľadiska pocitu vlastnej hodnoty fuk, potrebujem komentovať aspoň to, že k tomu práve dochádza… Niektoré rany idú asi cez všetky vrstvy cibule až niekam do jadra. 🙂

Odpúšťam si. 🙂 Neodpúšťam tým, ktorí sa vyjadrujú k autorovi, keď by mali hovoriť o myšlienke. A neodpúšťam tým, ktorí sa oháňajú guruami miesto toho, aby vzali ich myšlienky, integrovali ich do svojho života cez vlastné skúsenosti a podávali ďalej ako práve tieto skúsenosti. A pretože svetu je celkom jedno, komu ja odpúšťam alebo neodpúšťam, odpúšťam aj jemu, že mu je to jedno a že som ešte stále celkom bezvýznamné koliesko v jeho súkolí. 🙂

To však neznačí, že keď zasa narazím na podobnú reakciu, neprsknem si. 😛