„Možnože žiť svoj najlepší život znamená len spomaliť natoľko, aby ste si všimli, aký dobrý práve je.“
Naša pozornosť je tak naprogramovaná na budúcnosť a utekanie pred minulosťou alebo nariekanie za minulosťou, až si prestávame všímať to, čo práve je – a dnes už vieme, že všímať si znamená privolávať si to.
Ak nevenujeme pozornosť dnešku, nevieme povedať, či je dobrý alebo nie – a Univerzu tým posielame signál, že to, čo práve máme, nás nezaujíma. Nemá nám toho dávať viac.
Ale čo ak práve teraz máme niečo cenné? Človeka, ktorý o pár rokov možno v našom živote – alebo celkove v živote – už nebude? Vzťahy, o akých sme doteraz snívali a len čo sme ich dosiahli, odrazu si ich nevšímame a nevychutnávame?
To vychutnávanie si je nesmierne dôležité – rozhoduje o tom, aký svet si okolo seba poskladáme.
Ak nevychutnávame to, čo práve máme, budeme sa večne naháňať za niečím, čo má nastať – a len čo to nastane, už sa budeme naháňať za niečím iným… a večne sa budeme pohybovať v pocite „nemám to, ešte to nemám“.
Ak sa zastavíme a nájdeme si na dnešku čo len jednu vec na vychutnanie a tú si vychutnáme, vyrábame aj z inak nechutného dňa magnet pre vychutnávanie. A pretože vychutnávame nie to nechutné, ale to dobré, začíname si priťahovať viac dobrého a situácia sa začne meniť. 🙂
Preto sa píšu všetky tie „denníky vďačnosti“… Lenže denník je len mentálne a verbálne cvičenie, kým vychutnávanie mení našu vibráciu aj na rovine emocionálnej a pocitovej – teda na rovine, ktorá sa stará o vibračné vyladenie.
Veci nedokážete „vmyslieť“ či „vrečniť“ do života, ale dokážete ich do života „vcítiť“.
Pridaj komentár