Zo stránky Dark Wisdom (bože, jak ja nenávidím túto emocionalizáciu čohokoľvek – prečo to musí byť hneď „dark“, teda temné?):
Niektorí pacienti hlásia po poškodení vizuálneho kortexu úplnú slepotu – žiadne svetlo, žiadne tvary, nič. Keď im však povedia, aby prešli chodbou prepchatou prekážkami, každú z nich obídu bez toho, aby si boli vedomí, že ich vôbec vidia.
Weiskrantz (1986) zdokumentoval tento stav, známy ako slepé videnie (blindsight), a ukázal, že vizuálne informácie sa stále môžu dostať do subkortikálnych mozgových dráh a navodiť správne motorické správanie, aj keď je primárny vizuálny kortex – oblasť zodpovedná za vedomé videnie – poškodený. Oči fungujú. Mozog spracováva vstup. Chýba len zážitok z videnia.
Ako som to čítala (doteraz som o tom nevedela), uvedomila som si niečo iné, o čom viem už roky a mám pre to svoje vlastné vysvetlenie: Kedysi sa mi stávalo, že sa moje telo a moja pozornosť rozdelili a pozornosť zaostávala za telom. Vtedy som mala záblesky „inej reality“, ako keby sa v mojej normálnej realite otvorilo okno, cez ktoré bolo vidno niečo iné. Len čo sa záblesk dostavil a pozornosť dobehla telo, vnem sa zrušil.
Že by to nejako súviselo s týmto efektom? Oči vnímajú a vedú signál do mozgu, hoci procesor ho nespracováva na obraz? Okrem prípadov, kedy medzi videním a interpretátorom vzniká posun?
Neviem – ale za zamyslenie to stojí.
Pridaj komentár