“Otvor sa predstave, že každú minútu svojho života si strávil tak dobre, ako si dokázal alebo mohol. Dnes by si všeličo robil inak, ale vtedy to nebolo možné. Zruš všetky doterajšie hodnotenia, posúdenia a odsúdenia, ktoré si kedy o sebe urobil, a odpusť si aj to, že si sa hodnotil. Každé hodnotenie je v podstate chyba v našom myslení. Dal si svoje najlepšie – a za to sa môžeš pochváliť!” — Robert Betz

Už ako malé deti sa učíme porovnávať. Sme lepší alebo horší ako predstava rodičov o tom, akí by sme mali byť, ako náš mladší brat, ako naši spolužiaci v škole, ako naši súperi v láske či konkurenti o tú najlepšiu prácu a ten najväčší obdiv verejnosti. A tak ideme životom, všetko nálepkujeme ako “pekné” a “škaredé”, “dobré” a “zlé”, “vhodné” či “nevhodné”… a žijeme svoj život podľa “takto sa to má”.

Lenže všetky tieto nálepky sú len momentálne vyhodnotenie situácie vzhľadom na to, čo v ej chceme/potrebujeme pre seba dosiahnuť. Čiže to, čo je dnes zlé, môže byť zajtra a v inej situácii “dobré”!

Túto relativitu potrebujeme vrátiť aj našim úsudkom a hodnoteniam. Každý úsudok a každé hodnotenie robíme v istom okamihu. A ak nie sme absolútni debili, ktorí si pre seba prajú len to najhoršie, tak robíme tie najlepšie úsudky a hodnotenia, aké práve urobiť dokážeme.

Ešte raz: aké práve urobiť dokážeme.

Keď sa potom o päť rokov neskôr na tú situáciu pozeráme, už to nie je tá istá situácia a my nie sme ten istý človek. Sme múdrejší – a to aj vďaka výsledku, akým naše vtedajšie rozhodnutie skončilo.

Takže dnes by sme konali inak. Lenže v hmote dnes nie je vtedy.

Neurolingvistické programovanie hovorí, že každý jedinec koná absolútne racionálne vzhľadom na svoje vlastné vnímanie situácie.

Vtedy bolo naše rozhodnutie racionálne. Dnes vyzerá totálne bezmozgovo, ale dnes nie je vtedy. Takže aké tam hodnotenie? Stalo sa, poučili sme sa (alebo aj nie 😉 ) a ideme ďalej.

Také jednoduché to je. 🙂

Toltékovia toto zistenie využívajú na to, aby sme žili život “bezchybného bojovníka”. Bezchybný bojovník je taký, čo nevyhodnocuje vopred, či je niečo dôležité alebo nie, pretože nevie, ako sa veci vyvinú. A keďže nevie, ako sa veci vyvinú, v každom jednom okamihu svojho života ide na plné pecky – dáva svoje najlepšie.

A ak to neuhrá k svojej spokojnosti, tak vie, že je zbytočné kritizovať sa, zhadzovať sa, znevažovať sa, odsudzovať sa. Pretože nemal na viac. Túto situáciu jednoducho v tom okamihu nedokázal ustáť, aj keď dával svoje najlepšie.

Dávate aj vy v každom okamihu svoje najlepšie? 🙂