Za sebou máme čas vhodný pre experimentovanie a skúmanie. Všeličo sme sa o sebe dozvedeli, možno sme si ujasnili, kto sme a aký prínos pre svet predstavujeme. Teraz nastáva čas premeniť to na konkrétny výsledok.

Možností je okolo nás vždy viac. V podstate je jedno, ktorú z nich si zvolíme, pokiaľ nestratíme z očí náš konečný cieľ, obraz, ku ktorému sa pripodobujeme. Kto potrebujeme byť, aby sme sa tam dostali? A potom si to pripomínajme zakaždým, aby sme konali nie z našej predprogramovanej rutiny, ale z múdrosti toho, kým sa ideme stať. 🙂 Čítať ďalej →

Prichádza obdobie, kedy sa naše zabehané rutiny náhle zmenia – a bude to zmena k lepšiemu, ktorá nám prinesie radosť! Jediné, na čo si potrebujeme pritom dať pozor, je nespadnúť do silenia sa. Neuľpievať, neočakávať, len jednoducho vychutnávať.

Keď dlhší čas žijeme podľa zvyku, nadobúdame od života odstup. Akoby sme ho už nežili ani my, ale niekto iný, nejaký herec dole na javisku, kým my sedíme na balkóne a zhora sa prizeráme. Takto nás síce nič nebolí, ale na druhej strane ani necítime nadšenie, nervozitu, chuť zápasiť – nežijeme, ale len pozorujeme, ako sa veci dejú. Nezaujímame k nim stanovisko. Čítať ďalej →

Niekedy nás život (alebo my sami) vmanévruje do situácie, ktorú už nemá význam udržiavať. Buď je príliš bolestná, alebo vedie k cyklu opakovania, kde večne čelíme tomu istému. Je to, ako keby sme okolo seba vybudovali ulitu, v ktorej sa môžeme kĺzať vnútri po závitoch, ale von z nej neunikneme. To preto, že sme si zvykli sústreďovať sa stále na to isté – snažiť sa viac, dúfať viac, snívať viac… Čítať ďalej →

Nastal čas pustiť našu dušu z reťaze. Doteraz sme boli prístupní snom a možnostiam a videli sme ich všade viac než dosť – len sme si možno netrúfali pustiť sa za nimi. To, že sme ich vnímali, hovorí o tom, že sme na ne pripravení. To, že sme si netrúfli, hovorí o našej zóne komfortu a že sme ju zatiaľ neopustili.

Ona zóna komfortu je bezpečné miesto, kde sa nič nové nedeje. A to môže byť problém, keď naša duša chce roztiahnuť krídla a letieť – je to nové, takže logicky to leží za hranicou zóny komfortu. Čítať ďalej →

Je jedna vec, čo nás odrezáva od šťastia a hojnosti tohto sveta – a sme to my sami. Je to naša definícia toho, kto sme a čo je pre nás možné. Táto definícia vznikla tým, že sme niečo niekde počuli a dopočuli sme sa, že “to je tak”. Alebo sme niečo zažili (raz v živote, pripomínam) a zovšeobecnili sme to na zásadu “pretože sa to stalo, tak to je tak”. A potom sa čudujeme, že sa dobré veci dejú len iným… No preto, že na ne pozeráme znútra našej osobnej bubliny a neprepúšťame k sebe nič, o čom si nemyslíme, že “to sme my” a že “to je tak”. Čítať ďalej →

Keď situácie v našom živote trvajú dlhšiu dobu, prispôsobí sa im naše vnímanie a začneme ich považovať za nový “normál”. Ak predtým boli vynikajúce, odrazu sa nám zdajú obyčajné a prestanú nás napĺňať spokojnosťou. Ak predtým boli desivé, náhle otupieme a prichodia nám ako bežný život.

A to je dôvod, prečo máme také veľké problémy rozkývať sa k niečomu Čítať ďalej →

Naše vnímanie je selektívne – vyberá z reality veci, ktoré nás zaujímajú, a tie ostatné si “nevšíma”. Tak sa nám často stáva, že ideme životom silne fokusovaní na jednu vec a neregistrujeme možnosti a príležitosti, s ktorými sme nerátali a ktoré sme neočakávali.

Keď sa dostaneme do stavu, že celý svet sa spikol proti nám, veci viaznu a naše plány nevychádzajú, nastal čas zastaviť sa, obzrieť sa dozadu a bez predpokladov a očakávaní pozrieť, čo sa v poslednom čase Čítať ďalej →

Veľa z tých bojov, čo bojujeme, sú len boje s nami samými – s našimi predstavami o tom, ako by veci mali byť (a nie sú), ako by sa k nám ľudia mali správať (a nesprávajú sa), ako by mal život napredovať (a on stojí). Tieto boje nedokážeme vyhrať, pokiaľ sa neodhodláme opustiť naše zabehané stanoviská, názory, uhly pohľadu – slovom naše predstavy o tom, ako by svet mal vyzerať. Čítať ďalej →