Poznáte to, keď stojíte každou nohou v inom svete? Jednou nohou v tom starom, kde ste bojovali proti niečomu a za niečo, a druhou v svete, ktorý si chcete zhmotniť… No a je tu potom obdobie “medzi”, kedy všetky naše boje a šarvátky boli vybojované, ale to nové ešte nenastalo. Sme akoby zavesení vo vzduchoprázdne a venujeme sa najnepríjemnejšej ľudskej činnosti – čakaniu… Kocky sú už hodené a nám treba len vynaložiť istú trpezlivosť. Čítať ďalej
Niekedy v živote dochádza k zvratom, kde si len klepeme po čele a hľadáme niekoho, komu by sme to “zosobnili” – a keď nikoho nenájdeme, potrestáme sa za to sami vyhláseniami “mal som to vedieť”, “som ľahkoverný idiot” a podobne. Lenže nič z toho nám reálne nepomôže; iba sa tak cítime ešte väčšia obeť príkoria, než vskutku sme. Možno sme naozaj niečo neodhadli správne. Možno sme niekomu naleteli. Dnes to už vieme. Ale keby sme mali zopakovať tú nepríjemnú situáciu takí, akí sme vtedy boli, viete čo? Urobili by sme znova to, čo sme urobili. Znova by sme sa pomýlili. Znova by sme uverili. Znova by sme sa rozhodli neprávne. Čítať ďalej
Niekedy je život ako beh do kopca proti vetru, inokedy všetko ide hladko, že si ani nevšimneme, ako veľmi napredujeme. Veľakrát za tým stojí to, že nám pohľad (a interpretácie) skresľuje nejaká nevyhojená časť v nás, niečo, čomu buď nevenujeme pozornosť, alebo čím sa doslova odmietame zapodievať. Niekedy aj zatváranie očí pred problémom je milosrdnejšie ako čeliť mu – najmä vtedy, ak sme ešte nenazbierali dostatok energie. Čítať ďalej
Vyzerá to tak, že sme v minulom týždni nechcene spadli do emocionálnej reakcie na nejaké príkorie, ktoré sa nám udialo. To sa stáva a nemá zmysel sa za to hanbiť – aj najosvietenejší človek má svoje slabé chvíľky, kedy ho realita prikvačí do nie-až-tak-osvieteneckého správania. Nevadí – ak si to dokážeme uvedomiť, ak vieme zistiť, čo nás k tomu viedlo… a miesto hanbenia sa zjednáme nápravu. 🙂 Čítať ďalej
Zvláštnosťou ľudskej povahy je, že nenarába priamo s realitou, ale so symbolmi, ktoré si pre túto realitu vymyslela. Vidíme jachtu, predstavuje pre nás symbol blahobytu, tak si začneme jachtu priať – a celkom nám uniká, že nemáme prístup k moru 😉 . To sa nám stane zakaždým, keď naše vlastné symboly začnú byť dôležitejšie ako pocit, ktorý do nich premietame. Čítať ďalej
Niekedy, keď máme svoju vlastnú “agendu” – teda priania, túžby či strachy -, tak veľmi sa na ne upneme, že nám zaclonia výhľad na širší kontext. Miesto toho, aby sme dôverovali, že keď sme nastavili všetko správne, zákonite sa musí dostaviť očakávaný výsledok, stále pozeráme na odchýlky reality od nášho sna, na to, koľko ešte “chýba” – a nevedomky sa tým manévrujeme do pozície, z ktorej si zhmotňujeme ešte viac toho “chýbania”. Čítať ďalej
Ak veci majú rásť a rozvíjať sa, potrebujú na to priestor – a pohodu. Potrebujú dostatok energie. Všetko, čo nás oberá o energiu (obavy, predpojatosť, strach zo straty kontroly, nedôvera), spomaľuje dozrievanie situácie do toho stavu, v akom si ju prajeme mať… pretože spomaľuje naše dozrievanie do stavu, v ktorom tú situáciu budeme vedieť vychutnať. Čítať ďalej
Jedna vec, čo nemáme pod kontrolou, je čas, v akom sa nám veci dostavia/zhmotnia. Pretože však naša spoločnosť buduje na zdaní kontroly, tak nás naša zjavná “bezmocnosť” dokáže vnútorne ničiť – bolí, spochybňuje aj tie veci, ktoré sa nám daria, a odhrýza z nášho pocitu vlastnej hodnoty… Je to však len emotívna reakcia na fakt, ktorý sa tou reakciou nijak nezmení. Veci sa nebudú diať rýchlejšie alebo pomalšie len preto, že k nim zaujmeme Čítať ďalej
Akú energiu do situácie vlejeme, taká energia sa nám vráti zosilnená. A aj málo pozitívnej energie, ktorú sme schopní naškrabať, dokáže rozkývať zavrznutú nejasnosť a posunúť ju smerom k pohybu vpred… Pozrime do nášho vnútra. Ak nám tichý hlas duše hovorí, že napriek úžasným postojom si nerobíme dobre, nastal čas prehodnotiť svoje postoje. Do postoja vieme totiž vliať len energiu zásadovosti, Čítať ďalej
Niekedy to v živote vyzerá tak, ako keby sa vývoj zastavil, ako keby sme sa nedokázali pohnúť vpred. Už sa situácie aj začínajú riešiť – a odrazu príde nečakaný zvrat a znova musíme čakať na to, čo by sme si tak priali…
Najčastejšou príčinou je, že nie sme ešte pripravení pohnúť sa vpred. Máme v svojom príbehu niečo, na čom lipneme, čoho sa odmietame vzdať. Niekedy je to obľúbená predstava, princíp, ale veľmi často je to len pocit ukrivdenosti, ktorý sme ešte nevyhojili a kým sa ho nezbavíme, nebudeme môcť svet vnímať ako priateľské miesto. Čítať ďalej
