Keď som si začala pripúšťať skutočnosť, že channelujem odjakživa, zaplavil ma Kraki spomienkami na situácie, kedy to tak bolo, a spolu sme zaspomínali. No a ja som usúdila, že vám to prerozprávam, a to z jedného prostého dôvodu – mám bohovské potešenie z toho, keď sa toto šírí. Ako zvykne vravievať Kraki – energia, ktorú channelujem už vyše tridsať rokov – nedokážeme si ani len predstaviť ten dopad, aký má jeden láskavý čin.

#

Takže.

Príbeh sa odohral v čase môjho ezo-kokošenia sa, čo v praxi znamenalo, že som objavila ezoteriku a skúšala jej funkcie, že čo to dá. 😉 No a v rámci toho sa mi pošťastilo navštíviť aj zopár ezofestivalov. Všetko fajn.

Na jednom z nich som, spoločensky veselá, radostne sa zúčastnila ženského hodinového tanečného workshopu. Krepčili sme na hudbu, vo flow, a bolo to super. Aspoň pre mňa teda.

Lenže vedela som aj to, že takýto tranzový tanec uvoľňuje, a uvoľnené dakedy aj zabolí. Preto som nebola prespríliš znepokojená, keď po skončení workshopu teta po mojej ľavici začala schúlená v klbku na zemi plakať. (Azda sme niečo uzemňovali alebo tak – pamätámsi , že na zemi sme vtedy boli všetci, v jogovej pozícii dieťaťa, kto si to potrebujete predstavovať.)

Ja som chápala, že jej plač je očistný, liečivý, namieste a v poriadku. Že ho teda netreba zastavovať ani opravovať.

Takisto to nerozochvelo moje ublíženie vo mne, čo by inokedy mohol byť ten prípad – mne bolo zrovna vtedy sveta žiť, akože ´já chci žít nonstop´.

A takisto som si dosť vedomá toho, že nie každý, kto práve plače chce, aby ho chytali iní a kompletne neznámi ľudia.

Prečo vám to vravím?

Aby to, čo príde, bolo ešte jasnejšie, než už je.

V tomto stave šťastnej dutej kosti (ak nepoznáš, čítaj tu alebo tu alebo gúgli) sa stali dve veci.

Prvá – informáciu, ktorú som dostala, som počula absolútne jasne. A nebola odo mňa.

Chyť ju za ruku.

Druhá – môj prefrontálny kortex, teda môj človečí analyticko-sociálny mozog, bol po hodine tanca ešte stále pomerne vypnutý – takže nezavadzal.

Tak som ju za tú ruku chytila.

A držala ju tak ešte chvíľu, kým nedoplakala a nekývla hlavou na znamenie, že môžem pustiť.

 

#

Potom som pustila, a šla sa s pocitom dobre vykonanej práce napiť a pohľadať tričko, ktorého som sa v strede workshopu zbavila. Bolo strašne teplo. (A možno som ním aj krútila nad hlavou a výskala vueeeej, ja už presne neviem, a pre pointu tohto príbehu to vôbec nie je podstatné, to len mne robí dobre si pripomínať, že aj toto som stále ja. 😉 )

Keď som sa opäť zaodela, ozvalo sa spoza môjho chrbta uvoľnené ´No konečne. Čakám tu desať minút, aby som sa ti mohla poďakovať.´

Otočila som sa, prekvapená, a dozvedela sa, že ona v tom momente plaču cítila silnú nelásku, a zároveň úpenlivo prosila Univerzum o znamenie – že nie je sama, že je súčasťou celku a že na nej záleží; že ju počuje a vie o nej, ako kráča po tejto zemi. Znamenie. Akékoľvek. Prosím. Prosím.

A v tom momente moja ruka chytila tú jej, a stisla. A potom zostala, koľko bolo treba.

#

Ako rozprávala, pozerala som na ňu, a dve veci mi šli hlavou. Že to nie ja, teta, ja som bola v tom momente len tá vhodná dutá kosť, ktorá stála v správnom čase na správnom mieste, keď Univerzum potrebovalo konať, a potrebovalo na to pár ochotných rúk, ktoré sa občas nehanbia liepať po iných. 🙂 To je v zásade všetko.

Ale myslím, že teta tomu rozumela.

A v podstate mi ďakovala za to, že som dokázala byť fajná dutá kosť. Až vám to raz niekto povie, rozhodne to berte ako veliký kompliment.

(Tá druhá vec je, že si doteraz pamätám ten moment, všetko v ňom, voňu pokoseného sena, džavot ľudí… kedy sa sformovalo poznanie, že pre toto sa oplatí žiť. Že toto je to ono, čo som sem prišla robiť. Vtedy som bola zmätená – pocit a informácia boli skutočné, ale nevedela som ich rozkódovať. Ťažko predsa budem mojim džobom držať plačúcich ľudí za ruky. Tak čo na tom je ono?

Dnes, zopár rokov neskôr, tomu konečne rozumiem. Aspoň si to teda myslím. 😀 )

Aj takto vyzerá channeling v každodennom živote.

A teraz si predstavte, že to takto dokáže počuť každý.

Predstavte.

Že to odrazu nemá tak ďaleko k raju na zemi?

Ak vás to volá, naozaj nie je na čo čakať.  Vidíme sa na Kurze Channelingu 26. apríla.