Energetické systémy v našej obálke

Predvčerom večer ma dostala zas raz moja povaha. Celý týždeň som sa napriek svojej schopnosti vykresliť si milión katastrofických scenárov a začať sa nad nimi trápiť držala úplne v pohode. Čakám na jedno rozhodnutie a znervózňuje ma, že to trvá. Začiatkom minulého týždňa som bola na tom už tak zle, že som si musela sama dohovárať: “Urobila si zo svojej strany všetko. Tak  čo ešte špekuluješ o tom, čo sa deje za  oponou? Aj tak tam nedovidíš… a  čo to s tebou robí vibračne? Vezmi to tak:  ešte nemáš rozhodnutie. To znamená, že ešte sa nerozhodlo proti tebe. To znamená, že zatiaľ máš otvorené všetky možnosti – tak si vychutnávaj predstavu, aké by to bolo, keby veci vyšli… lebo to, že nevyjdú, je len jedna z milióna možností.”

🙂 Zaregistrovala som, že ma projekt Ako si  zhmotniť sen zásadne a hĺbkovo mení, a šla som sa vytešovať z toho, že ešte nemám odmietnutie. 😛

Týždeň som sa držala na tej dobrej strane. Nad situáciou som vôbec nepremýšľala, a keď, tak len pozitívne. Tešila som sa z “ticha pred búrkou” (a teraz si všimnite ten slovník – no čo som asi tak čakala? no búrku… 😕 ).

A potom v nedeľu večer som išla vykyvadlovať nový Gabrielov prechod. Pozitívny jak med. A čo sa stalo?

Znervóznela som. Znova sa dostavila netrpezlivosť.

Už som toho mala plné zuby a povedala som si, že pôjdem za Carlosom a poradím sa s ním, čo s tým. Zdal sa mi lepšia voľba hlavne preto, že vie, čo to obnáša, byť človekom.

Vyšla som na svoju čistinku a zavolala som ho.

Prišiel. Tentokrát som si prvý raz všimla, že má také prefíkané oči, ako keby vedel tony viac, než dáva najavo. Aj ma to potešilo… a jeho potešilo,  že nemám problémy ani spory a že s ním chcem hovoriť o celkom normálnych veciach.

Lenže spolu s Carlosom sa objavil aj Gabriel. Mne to nevadilo, Carlos držal bezpečný odstup. Predostrela som im, že mi tá moja netrpezlivosť lezie na nervy a čo s tým. Carlos niečo povedal, Gabriel niečo povedal – a začalo sa nakoniec hovoriť o tom, čo povedal Gabriel, a rozhovor sa stočil iným smerom. Lenže ja som bola už vyčerpaná a myseľ mi začala blúdiť.

Trvalo asi pol hodinu chodenia po bludných cestičkách, než som si spomenula, že som ale pôvodne šla za Carlosom spýtať sa ho na tú netrpezlivosť. Tak som sa preniesla späť na moju čistinku a zavolala som ho znova.

Tentokrát prišiel len on.

Ani som si to nevšimla, až keď ma upozornil, že už tam Gabriel nie je. Nevedela som si spomenúť, či som nepovedala niečo, čo ho odpudilo… Carlos vyhlásil, že nie; že si pravdepodobne Gabriel uvedomil, aký vplyv má na mňa jeho prítomnosť, a preto už neprišiel. Tým, že sme spojení, tak sme vlastne jedna energia a jeho časť je podstatne väčšia a silnejšia – a takisto aj jeho pozornosť. Že je to pre mňa dobré, ak chcem pohľad “zvonka”, ale nie je to vhodné, keď sa chcem hrabať v svojom vnútri, pretože jeho záujem vtedy prebije môj a venujeme sa aj tak len tomu, čo zaujíma jeho.

Klesla mi sánka, lebo takto som to ešte nikdy nevnímala. Z energetického hľadiska je Carlos niekde o kontinent ďalej ako ja. 😕

Potom sme sa venovali tej mojej netrpezlivosti. Ukázal mi, že netrpezlivosť je vlastne prezlečený strach: niečo chcem, vnímam svet ako “nastavený proti” a tak chcem mať rozhodnutie čo najrýchlejšie, aby som sa netýrala. Prečo? Pretože strach je len očakávanie bolesti. (Toto mám z iného kurzu, ale Carlos mal podobný názor, len iné slová.) Očakávam popapuli – a tak som netrpezlivá a chcem to urýchliť, aby som tú potlačenú neistotu necítila príliš dlho.

A zasa sme boli tam, kde predtým – že svet je nepriateľské miesto. Neviem, prečo som od Carlosa očakávala, že sa vkúpi do mojej ružovocukríčkovej verzie Univerza.

(A až teraz, ako to zapisujem, si uvedomujem, že šlo len o návykové konanie z mojej strany… Návyk cítiť sa malo, bezvýznamne a zraniteľne. Už som ho dostala pod kontrolu, ale zrejme nie na 100%. Okej;  beriem na vedomie a ide sa do nového kola odvykačky. 🙂 )

Hovorila som Carlosovi aj o tom cvičení, čo som robila – nepreberať na seba všetku zodpovednosť za svet, ale len zodpovednosť za moju časť. Súhlasil. Spýtal sa ma, či som zo svojej strany mohla urobiť niečo viac. Nie, nemohla. Tak potom prečo sa tomu ešte stále venujem a zavadziam tomu, aby sa veci dali do chodu? Ale v tom mojom očakávaní je zjavne aj negativita, namietla som. No a? Urobila si všetko, čo bolo v tvojich silách? No urobila… Tak prečo to nepustíš k vode? Bude, ako bude… Toto je maximum, čo si momentálne schopná urobiť. Viac toho už aj tak nebude, či v tom budeš zotrvávať alebo  nie… Potrebuješ sa venovať niečomu inému a počkať, čo z tohto tvojho pokusu vylezie. Buď tvoje maximum stačilo – alebo nestačilo. A potom? No vyštartuješ nový pokus, ak sa na to budeš cítiť…

Myslím,  že Carlos a T. Harv Eker by si veľmi dobre rozumeli. 😉 “I am a warrior a nikdy sa nevzdávam!” Škoda, že vo mne nie je viac z nich… Ja som skôr ten worrier ako warrior. 😕

A potom sme sa dostali znova do bodu, kedy on niečo povedal a ja som o tri minúty už nevedela, čo povedal a že to povedal. Vtedy sa reč zvrtla na ten stav s mojím mozgom. Vysvetlila som mu, že sa mi odpálila maličká časť, ale robí dosť veľké problémy.  Pozrel na mňa ako na idiota (tiež ďalšie také “uspôsobujúce” označenie 😕 ) a spýtal sa, prečo nepoužívam systémy svoje energetickej obálky. Nemúdro som zamrkala očami, pretože som sa nechytala. Vysvetlil mi, že tak, ako telo má svoje systémy, kópia alebo energetická verzia týchto systémov je v našej obálke a keď sa odpáli kúsok fyzického prepojenia, dá sa nahradiť energetickým. Doteraz miesto mňa robil Gabriel: keď som zabudla, vždy si našiel nejaký spôsob, ako ma aspoň na poslednú chvíľku upozorniť. Carlos je toho názoru, že to môžem urobiť aj sama – len sa potrebujem začať znova venovať svojej obálke. To značí – znova začať cvičiť. Bude  sa žamžungovať.

A potom mi vysvetľoval, ako to funguje. Tie systémy sú rozložené inak než vo fyzickom  tele a treba ich “aktivovať”. Na aktiváciu sa používajú ruky, pretože najľahšie vedú energiu. Najprv budem musieť “ohmatať”, čo je kde v obálke uložené, a až nájdem energetický protikus odpálenej časti mozgu, presuniem svoju pozornosť doňho. Z tela do obálky – a zotrvať tam.

🙂  Znie to ako robota na najbližších 120 rokov.

P. S.: Aj keď tam pri druhom rozhovore Gabriel nebol, zjavne tam bol. 🙂 Deň nato som dostala do mailu seminár, kde sa rozoberali nástroje na to, ako v mihu sekundy skokovo zvýšiť vibráciu pri návykovom konaní. 🙂 Ešte stále to je v tej pozícii, že mi Univerzum drží chrbát – a to napriek mojim očakávaniam!  Niečo robím správne.

3 thoughts on “Energetické systémy v našej obálke

  1. posledných pár dní intenzívne riešim tmu za chrbtom. Vidím len pred seba. Za mnou je tma. Idem a idem vo svetle a za mnou je tma. Lenže tou tmou som šla ako všetkom ešte sekundu pred sekundou. Všetko v tej tme poznám. Všetko som predsa videla a nič z toho nezmizlo ani keď to nevidím. Nevidím? ALe oči má len fyzické telo. Ty to všetko, tu pred sebou, za sebou predsa vidíš. Nie je tma a keby bola. V tme vidno najlepšie lebo nepotrebujem oči. Tvoje putovanie mi to veľmi pripodobnilo. Fyzické telo je len jednou častou. Všetko máme stále so sebou, len sa to inak používa. Chcem vidieť sponad seba. vidím sponad seba. Dnes ráno som kráčala temnou neosvetlenou cestou do práce a cvičila som uvedomenie si všetkého okolo. Sedím pri PC a vnímam priestor, pred sebou, za sebou.. ešte pridám nahmatanie svojho zraku v obálke, a rozprestriem alebo rozlúsknem jeho použitie
    ďakujem Hela

    Liked by 2 people

  2. ešte k tomu očakávaniu, a pocitu zodpovednosti za to, čo všetko sme urobili dobre, a očakávame popapuli,
    chvíľu mi to trvalo, ale podarilo sa mi prijať nový pohľad na svet, že som len jedno malilinké ozubené koliesko, ktorého úlohou je konať dobre a spoľahlivo v rámci svojich možností a kompetencií,
    a tú zodpovednosť za celý výsledok ponechať na možnostiach celého obrovského súkolia takýchto maličkých koliesok.
    a čo bolo najťažšie: odpustiť iným malilinkým kolieskam (a rovnako aj sebe), ak nakoniec nebude výsledok aký sme mali dosiahnuť, kvôli nefunkčnosti niektorého z nás,
    keď som ja spravil to najlepšie čo sa dalo v tom v danom momente. lebo nie som stredom vesmíru, ani nie to najdoležitejšie zo všetkých malilinkých koliesok, len jedno z celého súkolia.
    ak nastala chyba u mňa, tak sa môžem poučiť a niečo nabudúce spraviť lepšie – tiež pozitívny prístup.
    niekedy nie je dôležité vyhrať každý jeden boj, ale ukončiť víťazne vojnu môžem pomôcť 😀

    Liked by 1 person

Povedz svoj názor

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.