V pondelok v noci sa mi podarilo niečo, na čo som sa už chvíľu chystala – zaspať v sne. Bolo to mimovoľné a uvedomila som si to naplno až po zobudení, ale predsa… 😀
Momentálne väčšina mojej energie ide do toho, rozpamätať sa, čo bolo pred 3 minútami 😉 , takže som to ani veľmi neskúšala. Ale túto noc sa mi snívalo a ten sen sa zvrtol a v sne som si ten zvrat uvedomila – a po zobudení aj to, že som šla “o rovinu hlbšie”.
Bol to taký divný sen. Boli sme nejaká skupina ľudí, kde som mala najbližšie jedného kamaráta, ale vychádzali sme dobre všetci. Niečo sa stalo (ako som šla o rovinu hlbšie, zabudla som východiská) a pravda bola, že iná, oveľa väčšia a oveľa agresívnejšia skupina ľudí hľadala niečo, čo sa k nám dostalo náhodou a čoho cenu sme nepoznali. Mali sme to v rukách a zistili sme, že v tej veci sa skrýva ešte jedna vec – čip alebo miniatúrny dátový kľúč. Boli sme niekde na chate, chystali sme sa večerať, niektorí sme babrali novú hračku a objavili sme ten čip. Vtom do chaty vtrhla banda vydriduchov vedená akousi ženskou (pastva pre oči, dodáva závistlivo moje podvedomie 😛 ). Bola som pri sporáku, vec i čip (boli rozobraté) som držala v rukách, tak som ich chytro nechala padnúť za kopu krbového dreva, ale baba si to všimla a vypýtala si tú vec. Tak som jej dala to, čo si pýtala – teda vec, ale nie čip. Vzala to a zmizli.
Ďalšia scéna – došli na to, že sme si čip nechali, a naháňali nás. Chata bola odrazu veľkosti hotela a nás bola len hŕstka a ich bola veľká skupina a všetko bitkári a bojovníci. Spolu s kamarátom sme unikali v nejakom skladisku alebo kotolni pomedzi regály a oni za nami. Pri jednom z regálov som zbadala na zemi tú vec, čo nám vzali – nádherne vyfarbené srdce z oceánskeho jaspisu, trochu väčšie ako moja dlaň. Držalo ho nejaké dievčatko, tak som mu ho pochválila a nakázala jej, nech ho dobre stráži. Potom sme vbehli do polotelocvične – polokotolne (všade samé káble a bužírky) a bojovali sme, ale oproti nim sme nemali šancu. Vzali nám čip, snažili sme sa ho získať späť, ale bolo to stratené. Prehrali sme.
A vtedy som sa znova ocitla pri tých regáloch, skláňala sa pri dievčatku nad tým jaspisovým srdiečkom a vedela som, že toto sa opakuje… Vedela som, ako to pokračuje. Až na to, že tentokrát sme neboli sami dvaja, ale boli s nami aj ostatní naši kamaráti. Lenže boli sme to, čo sme boli – banda diletantov, ktorá sa nikdy s nikým nebila, a proti nám oveľa vyšší počet (ešte vzrástol) tých hrdlorezov.
Zasa nás zahnali do tej telocvične. Zasa sme sa s nimi bili, ale likvidovali nás ako muchy. Všetko bolo proti nám – keď sa mi babe podarilo omotať bužírku okolo krku a začať ju škrtiť, bužírka sa pretrhla. A podobne.
Po celý čas som vedela, ako sa to vyvíjalo v tom prvom sne – a v tomto sne som bola akási iná. Prestala som byť obeť situácie a zmenila som sa na dravca. Keď sa niečo pokazilo, len to vo mne vystupňovalo zúrivosť a vôľu nedať sa. Niekedy som mala pocit, že to ja útočím na tú babu… Vzali nám čip, ale tentokrát som sa šplhala po lanách ako opica a snažila sa ju dostať a vziať jej ho. Nevzdávala som to.
Aj reakciami som bola iná, oveľa tvrdšia. Baba zavolala na jedného zo svojich hrdlorezov a použila pri tom moje priezvisko. Len som si ho premerala a znechutene vzdychla: “Boha, to čo sme my za rodina!” Baba to začula a odrazu akoby zmäkla – mala som pocit, že už nás nechce zodrať z kože.
Zato ja ju áno.
Keď sa mi už niekoľkokrát nepodarilo ju zahrdúsiť lanom, polievacou hadicou ani reťazou, tak som našla nejaký bazénový rezanec a omotala som si ho okolo chrbta ruky. Stáli tam okolo mňa – moji aj tí druhí. Moji nechápaví, tí druhí sa škerili, že či mi šibe. Ale len čo som mala ruku chránenú, skočila som na tú babu a mlátila som do nej – bez veľkého úspechu, ale vtedy som si spomenula na pár ťahov z okuden mokuroku (ktoré by som v živote nepoužila, pretože nie je v mojej prirodzenosti niekomu ubližovať) a zložila som ju. Ešte stále boli v prevahe, ona to ešte stále brala ako srandu, že ako sa mi to podarilo… Držala som ju pravou rukou pri zemi, zaklonila som jej hlavu…
…a ľavou rukou som jej vydrapila oči a šmarila ich po jej chlapoch so slovami “To som zvedavá, ako budeš bojovať teraz.”
Jej chlapi po tomto zutekali do jedného (aj ten môj príbuzný). Vzali sme si čip späť a ja som mojich ľudí poslala preč, aj kamaráta, lebo “nechcete vidieť ten zvyšok”. Už som hľadala oceľovú trúbku a vedela som veľmi dobre, čo idem urobiť – keď ste slabší, nenechávate nepriateľa nažive, aby sa proti vám obrátil znova.
Tak vám poviem, ten ksicht, ktorým som sa o rovinu nižšie stala, mi nahnal poriadnu hrôzu. Bola som čistá racionálna zúrivosť, odhodlaná, bez zábran, siahala som po každom prostriedku, ktorý som mala k dispozícii – a robila som to studeno, bez jedinej emócie (no to som zvedavá, ako z toho teraz vykorčuľujem, pretože čo je zlosť? tiež emócia…).
Myslím, že chvíľku potrvá, než si znova trúfnem skúšať zliezť do sna v sne. 😦
To jaspisové srdiečko bol portál, ktorý ma dostal o tú rovinu nižšie. (Odteraz sa vyhýbam oceánskemu jaspisu ako koza nožu.)
A áno, viem, ktorú životnú situáciu som ošetrovala. Rovnako studeno a zúrivo, pretože prehra je predprogramovaná a niet východiska – tak si potrebujem nejaké vyrobiť… a asi nebude o nič elegantnejšie. 😳
Eprakone - ezoterika a spiritualita 
bola to agresivita, ktorou si sa bránila, aby si vzbudila rešpekt a mala pokoj od ksichtov, alebo agresivita pre potešenie?
Ja s mojou holubičou povahou som sa učil na staré kolená byť agresívny v reálnom živote (a podarilo sa). Bol to zvláštny pocit, v tých okamžikoch by som sa bál sám seba, bolo to s emóciou agresie, ale vnútorne som o mal pod kontrolou, aspoň si to myslím 🙂
Páči sa miPáči sa mi
Nie, agresivita mi nerobí potešenie. Bola to agresivita, aby som si zjednala podmienky, v ktorých dokážem fungovať. K nim patrí aj to, že nikto na mňa beztrestne nezaútočí. 🙂 V reálnom živote zjavne rovnako ako v sne.
Aj u mňa to je strach zo straty empatie, ľudskosti. Proste pozrieš na situáciu, usúdiš, čo je procesne najvhodnejšie a potom to urobíš. Ak fňukať, tak pofňukíám – bez toho, aby som to cítila. 🙂 Proste učebnicový sociopat. 🙂
Páči sa miPáči sa mi
..sa máte, vy ste si to aspoň dali v prvej osobe, z prvej ruky 🙂
mne sa nedávno už druhý raz sníval príbeh (sú to dva nezávislé, no téma rovnaká) ako Jeden zabil Druhého, pritom sa poznali. v prvom prípade Jeden odpratal Druhého a pokúšal sa žiť na mieste Druhého. a v druhom prípade Jeden odpratal Druhého vyslal ostatným (svojim známym aj neznámym) inzerný monológ, že by potreboval prácu, lebo opustil svoje predchádzajúce živobytie a že bude robiť hocičo, aj keby len za spanie a jedlo.
Po tomto druhom sne som v bdelom stave si začal uvedomovať nejaké obmedzenia týkajúce sa duševného rozvoja, hlava akoby sa vzpierala niektorým mojim dovtedajším návykom v zmysle, akoby priamočiara vôľa, zámer, predstavivosť boli utlmované až do minima, pričom rozmýšľanie, chuť prokrastinovať, vnútorný monológ akoby boli priam podporované [emotikon_prevracajúci_oči]
to mi pripomenulo celkom vážny úraz hlavy z pred pár rokov, s podozrením aj na pomliaždeninu mozgu, čo mi vyplo takmer úplne krátkodobú pamäť tak, že som sa dokázal dušovať s nevinným pohľadom že niečo konkrétne som určite neurobil alebo nepovedal ja 😀
a ešte ani teraz po pár rokoch nie som úplne s krátkodobou pamäťou OK, ale aspoň sa mi do tej dlhodobej ukladajú veci aspoň na 89%
tie moje sny mi možno opisovali takým drastickým ale jednoznačným spôsobom, tieto zmeny stavov, alebo nejaké boje v mozgu, či fyzické (úraz, niečo s cievkou) alebo psychické (potláčania duchovného rozvoja prílišným venovaním sa materiálnemu životu zdôvodňovaním si jeho “nutných musení”) 🙂
takže vysvetlenie k prvému riadku 🙂 pokým vy ste sa vysporadúvali s agresiami priamo, aj s pocitmi, dá sa vám s tým pracovať,
ku mne sa dostávali len ako k nezávislému pozorovateľovi snového príbehu s ktorým som sa nijako neidentifikoval. mne až časom teda došlo že sa môže v tých snoch jednať stále o mňa, aj keď si to neuvedomujem. a teda jedna moja časť príliš sa agresívne rozpína na úkor inej. čiže aj ten pohľad nezávislého pozorovateľa môže byť dôležitým prvkom v deji: že si tie moje boje neuvedomujem vedome, ale aj tak to robím.
blbé je, že mi tá izolácia pripadá čerstvá a neviem čím som si ju mohol spôsobiť, a ani ako sa dostať na druhú stranu, nemám k nej nič, len ruky napriahnuté k stene na druhej strane.
Páči sa miLiked by 1 person
Ups, teraz ma desíš… Ja som koncom augusta mala pravdepodobne slabú mozgovú príhodu (ešte stále si netrúfam k lekárke, pretože neviem, či tam dokážem doraziť bez toho, aby som sa stratila) a po nej mi vypadla krátkodobá pamäť. Pamätám si tak 3 minúty, nie viac. Niečo si pamätám možno aj dlhšie (organizačné veci), ale nové poznatky len 3-5 minút, a potom sa mozog kompletne vyčistí. Keď niečo čítam alebo počúvam druhý- a tretíkrát, síce viem, že to tu už bolo, ale obsah … tabula rasa. Prestala som sa učiť.
Dúfala som, že sa to dá do poriadku rýchlo a bezbolestne… ale ak to tebe trvá tak dlho, nuž tak mám boja… 😕
Asi sa nakoniec budem musieť naučiť žiť v tu-a-teraz.
Páči sa miPáči sa mi
🙂 🙂 to sa zase nedes 😉 keď som zbadal že mám tie výpadky, rozhodol som sa oprieť sa viac o tú svoju citovú, dušovú, alebo ako to nazvať toho svojho ja 🙂 a riešiť veci cez neho, asi ako keď sa pravá polovica mozgu stará o racionálne, alebo keď používaš ruky opačne, ale celkom sa to rozbehlo 😀
na niečo to bolo super, lebo pri vypnutej racionalizácii som ľahšie vypínal vnútorný monológ, zámer bol takmer lusknutím prsta, vôľa tiež na zapnutie a držala…
medzitým sa ale asi tá ľavá polovica už zregenerovala a spamätala, bachla pravej, že jej kafre do funkcií a možno celá žiarlivá tresla mrežami a zaizolovala teraz pravú tak, že tá si tam za mrežami len tíško spieva, a mne sa potom snívajú tie ich nálady 😐
akoby mi Vesmír dal možnosť, vyskúšať si obe polky 😀 na opačné účely, nech si to vyskúšajú v koži tej druhej aby sklapli, a každá už potom robila to na čo je určená, nie kukať a závidieť tej druhej 😀
musím sa priznať, že už dlhodobo som mal dojem, že nejako opačne fungujem než sa má fungovať (napríklad aj to snové vychádzanie z tela som robil chrbtom von, prípadne som zistil že som v tele dolu hlavou) tak teraz asi prichádza k Veľkému Resetu a náprave za chodu, len to ustáť aj v tom vetre a daždi 🙂
tak si myslím, že pri tom arzenále zručností a vedomostí čo si za roky nazbierala,
a množtve ľudských aj mimoľudských bytostí, čo si spoznala,
pri svojej kreativite poskladáš to správne náradie na svoj vlastný nový let fénixa 🙂
Páči sa miLiked by 1 person
No, fakt je, že teraz sa nechávam žiť Univerzom. Vyzerá to tak, že si figu pamätám, ale v poslednej sekunde, než nastane problém, tak ma niečo nakopne a pripomenie mi, čo som zabudla… 🙂
Páči sa miLiked by 1 person