Zo Zálesnej do Bratislavy

Znova úryvok z pripravovanej knižky Elvíra 😉 , tentokrát na tému, ako nás prostredie formuje a podporuje alebo obmedzuje v tom, na čo si trúfneme:

“Ľudia majú sny. Túžia po niečom. Niekto sa narodí na dedine. Nazvime si ju trebárs /…/ Zálesná,” žmurkla na mňa. “Povedzme, že ten niekto túži po Bratislave, jej vzrušujúcom živote a nekonečných možnostiach, ale narodil sa v Zálesnej a jeho život pozostáva len z nenávidenej roboty v kooperatíve, z hrdzavej starej Škodovky a z víkendov strávených osamote pri televízii. Po čase si začne myslieť, že v Zálesnej už dobrej práce niet a že ak aj je, tak je tu pre iných, čo majú väčšie šťastie. A on nechce zostať v Zálesnej, ale chce do Bratislavy… Ale na to, aby sa dostal do Bratislavy, musí najprv tú Zálesnú opustiť.”

Zarazene som ju pozorovala.

“Tak sa zbalí a opustí Zálesnú. Lenže, Zuzafrištáková, keď už tak chvíľku ide a obzerá sa, vyzerá to stále ešte len ako okolie Zálesnej… Dúfal, že len čo vykročí a opustí dedinu, bude tu Bratislava. Tá je však mnoho desiatok kilometrov vzdialená a hoci už odšľapal poriadny kus cesty a začína byť unavený, ešte stále to vyzerá ako presne to, pred čím uteká! Tak čo urobí? Povie si, že na to zjavne nemá, že sny sa napĺňajú len iným ľuďom – a zvesí hlavu, vráti sa do Zálesnej a strávi zvyšok života nespokojný a ubolený doma za pecou.”

“Nerozumiem…”

“Na tom niet čomu nerozumieť,” namietla. “Deti, ktoré sa narodia tu, na dedine, sa rodia do dedinského života. Ich rodičia strávili život na dedine a majú dedinské maniere a dedinské zmýšľanie, kedy sa treba pripraviť na zimu, potom treba prežiť zimu, potom si treba pripraviť podmienky, aby sme prežili aj tú ďalšiu zimu… Je to praktické myslenie bez veľkých ambícií – a deti sa doňho rodia a nasávajú ho s materinským mliekom. Ako dorastajú, vedia, že je aj niečo iné, lenže nie tu, na dedine… Nie v Zálesnej.  V Zálesnej po víkendoch na tancovačku, nahovoriť si dievča zo Susednej Zálesnej, čo nebude veľmi snívať a bude sa skôr chystať prežiť najbližšiu zimu, a hlavne žiadne ambície… Lenže Robo ambície mal. Začal s tým karate a začal vynikať. Dostal sa do reprezentácie – keď tu Zálesná zavelila, že je len obyčajný dedinský chalan bez otca a kam sa pechorí… To bolo prvýkrát, čo sa z polcesty vrátil späť do Zálesnej. Neskôr sa vydal znova do Bratislavy, tentokrát s predstavou, že pôjde študovať telovýchovu. Mal na to… lenže Zálesná ho naučila, že ako dedinský balík neobstojí v konkurencii všetkých tých úžasných mestských ľudí, a tak to Robo hneď pri prvom neúspechu vzdal. Chvíľu to už vyzeralo, že ho Zálesná dostala, lenže potom sa predsa len odhodlal a šiel k polícii do Levíc a zrazu začal niečo znamenať – a to aj v Zálesnej. Zálesná tlieskala, že majú svojho človeka v meste – a kedy sa už ožení? Zálesná začala plánovať jeho najbližší krok. Zálesná mu bude vždy kafrať do života… ibaže by prišiel niekto, kto na Zálesnú s prehľadom kašle a robí si veci svojím spôsobom, navzdory všetkým! A ty, Zuzafrištáková, si tak nenasiaknutá Zálesnou, že v tebe Robove sny našli nečakanú oporu a ak to nezbabre, možno sa mu podarí tentokrát do tej Bratislavy dostať.”

/…/

“Ale, Elvíra… mám aj ja svoju Zálesnú?”

Usmiala sa.

“Istotne; každý máme svoju Zálesnú. A všetci s ňou bojujeme. Niektorí sa časom prispôsobia a zvyknú si, iní budú bojovať do posledného dychu.”

“A čo je moja Zálesná?”

“To vieš len ty sama, Zuzafrištáková! Ale ako ťa poznám, je to veľmi ponuré, temné miesto a nežije sa v ňom ľahko… a už vôbec nie radostne. A je to škoda, pretože ak sa Robo mohol zdvihnúť a opustiť svoju Zálesnú, môžeš sa zdvihnúť a opustiť tú svoju aj ty.”

/…/

Cestou späť k horárni som vyrukovala s otázkou, ktorá mi nešla z hlavy:

“Elvíra, prečo ste nazvali Zálesnú Zálesnou? Viem, že málokedy robíte niečo bezdôvodne…”

Usmiala sa. “Pretože Zálesná je presne to, čo hovorí jej meno – za lesom. Medzi ňou a Bratislavou sa do všetkých strán rozprestiera les. Miestami preklčovaný a presvetlený, miestami prerastený a temný. Plný námahy, obáv a príkorí. A aby si sa dostala do Bratislavy, musíš cez ten les.”

“A keď ma desí?”

“No a? Ak chceš do Bratislavy, musíš opustiť Zálesnú a musíš cez les. Nemá význam špekulovať, aký bude… Má význam vyštartovať a potom si pri každom kroku opakovať, kam ideš. Kým si za lesom alebo v lese, nesmieš stratiť Bratislavu z mysle.”

“Stane sa aj také, že po chvíli prestane byť Bratislava príťažlivá?”

“Iste… Vtedy sa otočíš a vrátiš sa späť do Zálesnej.”

“A dá sa ísť aj inam?”

“Dá sa zostať v lese a zahynúť v ňom.”

Kde je vaša “Zálesná”? Už ste ju opustili? Ako ste to zvládli?

Objednať Elvíru: Zatmenie srdca

Povedz svoj názor

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.