Dnes sa zverejnila 13. kapitolka románu na pokračovanie Elvíra: Smrť bosorky. Volá sa Kto sa bojí, nesmie do lesa. Tu je ochutnávka:

Mari skonštatovala, že takú uvoľnenú ma už dávno nevidela. „Vieš, že toto ti asi chýbalo? Minule som si v počítači pozerala seminár o archetypoch a bolo tam, že všetci v sebe nosíme archetyp dieťaťa, ktorý sa prejavuje ako životaschopnosť, schopnosť prežiť.“

„Dieťa ako symbol životaschopnosti?“ potriasla som pochybovačne hlavou.

„Práveže áno,“ vyhŕkla. „Pozri na drobcov. Narodia sa a potrebujú, aby sa o nich starali. Ako to dosiahnu? Nevedia hovoriť, nevedia ešte nič o svete, ale zistia, že stačí plakať a niekto dobehne, stačí sa smiať a niekto dobehne… Majú to prešpekulované bez toho, aby špekulovali. Proste vedia, ako si vydobyť svoje.“

„No, Maťko teda rozhodne,“ uškrnula som sa.

„Samko nie je o nič lepší, len svoje prostriedky volí miernejšie,“ utešila ma. „No a v tom seminári sa hovorilo, že aj keď dospejeme, nosíme ešte stále v sebe to vnútorné dieťa – spontánne, nevinné a požadovačné. Len sa dostáva do rozporu s požiadavkami nášho dospeláckeho života, napríklad cieľavedomosťou, víťazstvom rozumu nad zábavou… a hlavne pocitom povinnosti. Stanoviť si ciele, ísť za nimi a nedovoliť si šaškovať a zísť z vytýčenej cesty len preto, že sa ti momentálne chce!“ Vážne na mňa pozrela. „Vtedy som si spomenula na teba, Zuzu. Kedysi sme boli dve rovnaké, nikdy sme sa neodhodili od šialených akcií, ale ako ti potom odišla mama a ty si zostala jediná žena vo vašej rodine, akoby si stratila tú detskú dychtivosť. Všetko začalo byť len o povinnostiach. Vieš, že si sa takmer prestala smiať?“

Musela som zamrkať, ako sa mi tlačili slzy do očí.

„Hovorili, že keď sa človek dostane do tohto stavu, keď sa kŕčovito snaží pokryť všetky svoje potreby, aby sa naplnili, začína veciam pripisovať väčšiu dôležitosť, než v skutočnosti majú. Jeho úroveň stresu sa sústavne zvyšuje, až nakoniec reaguje na drobné príkoria úplne iracionálne… a to len preto, že doslova vyhnal zo svojho života všetku hru a zábavu! Keď si dnes kašou opľula Maťka, tak si na okamih bola presne také decko ako on – a pozri, ako dobre ti to urobilo!“

Zasmiala som sa. „Opľujem aj nabudúce,“ sľúbila som slávnostne.

„Nie, tak som to nemyslela – a ty to presne vieš! Tak sa mi vidí, že aj to, že ťa Elvíra ťahá so sebou po návštevách, je taký pokus vytlačiť trochu tej úpornej serióznosti preč z tvojho života. Na tom seminári spomínali, že keď sa človeku podarí dostať trochu tej spontánnosti späť, tak sa zvyšuje aj jeho dôvera, že sa nakoniec všetko na dobré obráti,“ a potľapkala ma po ruke.

„To by som potrebovala… trochu tej dôvery. Tam beznádejne podbieham latku,“ pripustila som. „A potrebovala by som objatie, teplé slovo, kilo čokolády a milión. Hlavne ten milión.“

Ako je to s vami? Neumožnili ste si naplniť niektoré vaše potreby – a teraz ste zbytočne vystresovaní a útoční (hlavne na iných, čo  si tie potreby napĺňajú)?

A ak vás úryvok zaujal, prístup k celému románu Smrť bosorky si môžete zabezpečiť tu.