Už v knižke Elvíra: Zatmenie srdca sme nahryzli tému Zálesnej a Bratislavy. K tejto téme sa v Elvíra: Monštrum vraciame:

“Takže sme si povedali, ako vyzerá zákon rezonancie a ako je súčasťou zákona manipulácie vedomia. Tvoje vedomie je momentálne v stave ‘fackovací panák’. Ak platí to, čo povedal Andrej – ako by sa dala tvoja situácia zmeniť tak, aby si sa zo stavu ‘fackovací panák’ dostala?”

“Robila by som niečo inak?”

“A ide sa na tému zhmotňovania.”

“Ideme vyrábať niečo z ničoho?” uškrnul sa.

Potriasla hlavou. Jeho hláška sa jej nedotkla. “Nie som iluzionista… Som bosorka. Viem, že z ‘ničoho’ nemožno vyrobiť ‘niečo’. Ale viem aj to, že to ‘nič’ je ‘ničím’ len v našom vnímaní – a vnímanie predsa ovplyvňovať vieme; už sme si povedali dve formulky, ako na to. Takže si predstav, že k tebe prišiel niekto po radu. V živote sa mu dejú len samé zlé veci a on chce, aby sa to zmenilo. Čo sa ho spýtaš ako prvé?”

“Či má dosť peňazí, aby ma zaplatil?” zaškeril sa.

Potriasla hlavou a otočila sa ku mne. “Tá otázka patrí aj tebe… /…/ Poďme, Zuzafrištáková: príde za tebou niekto po radu. Tvoja prvá otázka?” /…/

“Asi by som sa pýtala, kam sa chce dostať,” vysúkala som nakoniec, ale neznelo to veľmi sebaisto.

“Presne!” potešila sa. “Takže späť k tebe. Ako by mal vyzerať tvoj život, aby si nemala pocit, že si fackovací panák?”

“Už som vám vravela – nemal by bolieť.” /…/

“Vezmime si napríklad to dievča, čo zabil – Maddu. Poznáš jej príbeh. Vieš si ju namodelovať. Keby Madda žila, čo by asi chcela?”

“Dostatok? Lásku? Muža a rodinu? Neviem, Elvíra…” /…/

“Skončili sme tak, že sme si namodelovali, čo by také dievča ako Madda mohlo chcieť. A teraz do reality: čo mala?”

“Tu mi budete musieť pomôcť, zas až tak veľa som sa toho o nej nedozvedela… Žila na dedine a kamarátov mala v meste. Bola v klike, ktorá drogovala. Aj ona drogovala. Pracovala vôbec?”

“V kooperatíve. Pre mladého človeka otravná práca so skorým vstávaním a spať chodíš tiež so sliepkami, pretože už nevládzeš. Stále tí istí ľudia okolo teba – a väčšinou päťdesiatnici.”

“Ups.”

Prisvedčila. “Takže čo by si poradila Madde, aby začala robiť inak?”

“Aby zmenila prostredie a priateľov. Možno aby si našla robotu niekde v meste, medzi mladými ľuďmi. Mohla by aj naďalej bývať doma…”

“Pozor, Zuzafrištáková…. Zálesná.”

Kedysi mi Elvíra porozprávala krásnu alegóriu o tom, ako sa človek chce dostať z rodnej Zálesnej do Bratislavy, ale kým sa riadi mentalitou Zálesnej, nikdy si netrúfne prejsť cez ten les, ktorý ho od Bratislavy delí. Rýchlo som to vysvetlila Andrejovi. Neviem, koľko z toho pochopil, ale naznačil, aby sme pokračovali.

“Tak dobre. Keďže funguje Zálesná, Madda by musela opustiť dedinu a nasťahovať sa do mesta.”

“To by stačilo?”

“Asi nie… Rozhodne nie, kým by Zálesnú nosila v sebe.”

“Takže…?”

“Asi by sa musela začať správať tak, ako keby nijakú Zálesnú nepoznala… Ako keby odjakživa bola Bratislavčanka. Musela by sa tak začať obliekať, rozprávať tak, robiť to, čo iné Bratislavčanky, myslieť tak, ako myslia ony… A robiť všetko to, čo robia ony, keď si hľadajú muža a budujú svoj svet.”

/…/

“Predstav si niekoho, kto má len na nutné minimum. Celý život vyrastal v tom, že treba šetriť. A teraz od neho očakávaš, že začne žiť život ľudí, ktorí majú peniaze… Čo by mal robiť inak?”

“Mal by sa správať, ako keby mal peniaze?”

“Výborne! Presne tak! Potrebuje začať svojmu nedostatkom zošnurovanému podvedomiu posielať signály, že ten nedostatok už nie je dôležitý. Čo by si v takom prípade urobila na jej mieste ty?”

“Asi by som šla a kúpila si nejaké drahé, ale úžasné šaty,” odvetila som.

“Čiže by si vyhodila peniaze, ktorých nemáš dosť, na nejakú cetku?”

“No hej, ale potom by som ich obliekla, vymaľovala by som sa a šla si dať do nejakej vychytenej reštaurácie čo len kávu alebo minerálku – ak by som už nemala  na viac,” dodala som rýchlo. “Aby ma videli a aby ma obdivovali ako ‘svoju’. Keby som toto zažila, asi by som mala viac pocit, že som ako oni – a trúfala by som si na viac, nie?”

“To značí, že by sa ti zmenila optika. Miesto ‘nevyhovuješ’ by si začala vnímať ‘berú ťa za svoju’ – a podľa toho by si začala vnímať tie situácie v prostredí, ktoré by ti to potvrdzovali.” Spokojne pokyvkala hlavou. “A sme tam, kam sme sa potrebovali dostať – pri návode, ako zhmotňovať. Angličania mu hovoria ‘fake it till you make it’, teda ‘predstieraj to tak dlho, kým sa to nevyplní’. A všetko sa to zakladá na tom, aké signály posielaš podvedomiu, aby ti dalo viac toho, čo mu posielaš.”

Objednať knihu