Postreh dňa: zlez z balkóna a ča-ča-ča!

V poslednom čase som sa náramne nadchýnala nad tým, že sa mi podarilo vyliezť “na balkón” a sledovať všetko odtiaľ – seba na scéne, samotný dej i veľký obraz… Bez toho, aby sa ma to dotýkalo.

Myslela som, že už som nebodaj vzostúpila. 😛

Takže: tuuuuudle. Figu. H***o. R*ť Palovu. A tak ďalej. 🙂

Posledných pár dní som mala depresiu. Silnú, nechutnú. Vlastne sa postupne nabaľovala. Pôvodne som myslela, že je len taká “normálna” – až do okamihu, kedy som šla na záchod, šálku s čajom som postavila na pračku a ako tam sedím, vnútorne sa vidím, ako rozbíjam šálku a črepom si podrezávam hrdlo… Figu “normálna”; odrastená!

Zato niečo ma naučila.

Počas tejto depresie som totiž jasne vnímala, ako sa nabaľuje a ako sa do nej premietajú témy z minulosti – nielen z minulých dní a týždňov, ani mesiacov, ale rokov a desaťročí… Všetko sa kazilo a pokazilo sa to približne v tú istú dobu. Pred týždňom som sa odrezala od anjelov. Povedala som si, že tie osvetové kecy už naozaj nemusím počúvať. Posledné mesiace idem z príkorí do príkorí; jedno zaplátam a dve ďalšie sa objavia. Mám pocit totálneho preťaženia a už si nedokážem premaľovávať čiernu na ružovú – ani so zaťatými zubami. Vonkajší kocúr je vážne chorý. Nemám ho ako dostať k veterinárovi. Vymyslím postup – a odíde mi najprv noha. Začína to tým, že ma poštípe osa. Našťastie nechytím anafylaktický šok, je mi len trochu zle a trochu mdlo, ale na druhý deň sa mi rozvinie artróza v chodidle a neviem naň stúpiť. Nato dostanem migrénu. Potom mi odíde ľavá ruka. Sprvu len tak trochu, bolí, no dá sa používať, ale potom úplne – nemôžem ňou ani pohnúť bez toho, aby som nejačala. Proste moja nervová sústava si tentokrát povedala “máš zlomenú ruku, tak si to uži”. A moja ruka je v poriadku, ale cíti sa ako zlomená. Migréna sa ťahá cez viacero dní. Ani s taxíkom nedokážem kocúra dostať k veterinárke a bojím sa oňho. Spočiatku žral aspoň paštičky, teraz už nežerie vôbec nič.

Robota mi stojí a život ma bolí. S jedinou rukou ani riad neviem poriadne poumývať. Miesto mäska musia mačky žrať granule, lebo tam netreba umývať nádoby. S jedinou rukou sa vám dokonca dosť zle ide na záchod – skúšali ste si stiahnuť nohavice, keď máte len jednu ruku? Skúšali ste sa umývať len jednou rukou? Vytlačiť si zubnú pastu na kefku, keď máte len jednu ruku? Zopnúť si vlasy štipcom, keď máte len jednu ruku?

V takomto zlom rozpoložení idem spať – a zistím, že mi ktosi totálne očúral posteľ. Prvýkrát za x rokov. A práve vtedy, keď nemám šancu to dať do poriadku.

Spím na zemi. Zúrim.

No a včera to vyvrcholilo. Nemohla som robiť na počítači, takže som si natiahla jednu meditáciu k hnevu a urobila som si ju. Zasahovala do minulosti a spracovávala situácie zo študentských, školských a nakoniec predškolských čias. Bolelo to ako fras. Potom som sa myšou preklikala a začala som triediť staré fotky Mačičiek. To sa jediné dalo robiť jednou rukou. Pozerala som si ich a tie spomienky ma tlačili ešte viac. Boli tam aj posledné fotky mojej maminky. Celá minulosť sa mi zosypala na hlavu. Slzila som pol dňa od smútku, bolesti, poníženia, bezmocnosti, zúrivosti, jedu… čo som ešte vynechala? Aha… beznádej.

Ale tým, ako sa v tomto bode začali spájať všetky doteraz nepovšimnuté situácie a udalosti a vyvrcholili záchvatom totálnej depky (a stiahnutím fľašky vína), čosi som si uvedomila:

Vyliezť na balkón a sedieť tam a byť odosobnená od toho, čo sa deje na scéne, nie je riešenie. Je to jedna etapa vo vývoji. Etapa, ktorá nám pomáha získať odstup od seba a pozrieť sa na seba z roviny, na ktorej sa už nemáchame v bolesti, ale vidíme aj, čo ju zapríčinilo a ako z nej von. Ale je to len etapa – a po nej musí nasledovať iná. Naším cieľom predsa nie je mať odstup od svojho tela a nechať ho tu v prachu umierať a cítiť sa dobre na obláčiku sedem v blízkosti chórov anjeských! Naším cieľom je ošetriť to, čo nás vnútorne obmedzuje, čo nám bráni roztiahnuť krídla už tu, v hmote a počas života!

Depresia bola dobrá na to, aby vo mne vytočila emóciu. Keď si len tak sedím na balkóne, nachádzam sa prevažne v svojej hlave. Všetkému rozumiem, ale nič nemením. Na to, aby som začala niečo meniť a dosahovať (vôľová energia), potrebujem cítiť bolesť zo súčasného stavu a ťah budúceho pokoja (emócia). Tak ma život uvrhne do emocionality, aby konečne začala cez systém tiecť aj nejaká iná než netečúca 😉 energia – a aby sa veci začali diať! (=Neodstránite obmedzenie tým, že naň len pozeráte.)

Vyzerá to, že etapa “na balkóne” slúži na to, aby sme dokázali lepšie narábať s našimi bolesťami. A keď odosobňovaním nazbierame dostatok energie na to, aby sme to urobili, začnú okolnosti konšpirovať a posúvajú nás k vyvrcholeniu. Život nás donúti zliezť z balkóna a znova si odtancovať to svoje ča-ča.

Ja som včera čačovala jedna radosť. (Mám temné podozrenie, že na východe sa blbcom hovorilo “čači” 👿 .) Naučila som sa čosi o strachu, bolesti i o samonastolených obmedzeniach.

Ale hlavne som sa naučila, že keď raz vyleziete na balkón, budete z neho musieť zliezť späť na scénu. Nie ste tu na to, aby ste sa prizerali; ste tu na to, aby ste riešili.

😕 Obávam sa, že život je kontaktný šport.

A teraz sa ide umývať, čistiť a upratovať. Dnes totiž ruka funguje aspoň na 20%. Musím to rýchlo využiť, než sa znova pokazí. Keďže ešte stále nie som späť na balkóne, možno niečo zostalo nedoriešené.

Reklamy

7 thoughts on “Postreh dňa: zlez z balkóna a ča-ča-ča!

    • Vonkajší kocúr je tuláčik. Môže mať tak 4-5 rokov. Kedysi chodil ku mne pred dom napapať sa. Raz bol strašne dotrhaný, ale potom som sa pozrela bližšie a rana bola už ošetrená…. Suseda ho odchytila, nechala ošetriť i vykastrovať a začipovať. Takže právne je jej. Potom sa k nemu pridružila Miminka a chodila sa s ním napapať, potom Miminka mala miminko, doniesla mi ho ukázať, ale nevedela som, ako sa zachovať, tak ho odniesla k tej susede a už tam zostali. Lenže tým, že sa tam nasťahovala, tak odtiaľ vypudila Blekiho a ten si hľadal nové teritórium a našiel si ho u mňa na záhrade. Takže síce je susedin, ale žije u mňa už hoodne dlho. Posledné dve zimy vo vykurovanej búdke. 🙂 Chcela som ho vziať dovnútra, ale zatiaľ sa tvári, že mu je lepšie vonku. Až zostarne a nebude vládať, tak pôjde dnu. 🙂

      Like

  1. Pekná stránka 🙂
    A také darčeky pred dverami poznám tiež, raz tam bol aj starý plxšák, ktorého si dala mama do záhrady ako ozdobu..a náš kocúrik ho ulovil a dal pred dvere 🙂

    Like

Povedz svoj názor

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s