V stredu ráno oznamovali v rádiu, že večer budú dávať spomienkový koncert pre rakúskeho speváka/pesničkára Georga Danzera, ktorý by bol mal 80 rokov, keby nebol už dávno zomrel na rakovinu.
Georga Danzera som od decka mala veľmi rada, ale už dávno som nepočula jeho piesne. Teraz dávali krátke úryvky z viacerých a ja som bola že „aha, áno, aj na túto si spomínam!“ 😉
Potom dali v plnej dĺžke pesničku Weiße Pferde, teda Biele kone, niečo na spôsob španielskej balady – jednu z mojich najobľúbenejších (ešte si pamätám video k nej). Počúvala som a bolo mi nesmierne dobre.
Prvýkrát v živote som skutočne počúvala, o čom sa v nej spieva. Kedysi som si pospevovala časti, ale tentokrát som skúmala zmysel – vrátane španielskeho intermezza, ktorému som tiež napodiv porozumela.
A jedna časť mi zostala visieť:
„Ich glaube an die KartenspieleUnd an meinen VorstadtkinderinstinktMehr als an die Reden der VorsitzendenNachsitzender, der ich in der Schule warAber sag mir woranWoran, meine liebe, glauben wir nochWoran, meine liebe, glauben wir nochWoran, meine liebe, glauben wir noch.“
Nemčinári si počítajú a pre nenemčinárov tá dôležitá časť z toho: „Verím na kartové hry a na svoj inštinkt dieťaťa z predmestia… ale povedz mi, milá moja, na čo ešte veríme…“
To „na čo ešte veríme“ mi zostalo visieť v hlave a omieľalo sa to donekonečna. Pri umývaní riadu sa mi rozbehli myšlienky:
Ako deti veríme na mnoho vecí. Máme to zvláštne „magické“ videnie, ktoré nám umožňuje dávať svetu okolo nás dušu.
Ale ako dospievame, zvyšuje sa poznanie a viera klesá. (A za tým si stojím; čím viac poznáte, tým menej „veríte“, až potom príde bod, kedy spoznáte niečo, čo tú vieru do vášho života v nejakej podobe znova vloží.)
Na čo verím ja? Mala som problém pomenovať jednu vec, na ktorú ešte „verím“… Možno na anjelov, ale aj na tých verím len s tou výhradou, že sú možno výplodom mojej chorej mysle, o ktorej ani netuším, že je chorá… Dávajú mi zmysel, ale že by mi dávali „jediné správne slovo“? Zabudnite!
A ako som pokračovala v umývaní riadu (nebolo ho zasa až tak veľa! 👿 😉 ), tak som zmenila otázku z toho, na čo ešte verím, na to, čo je akýmsi ústredným motívom, ústrednou témou celého môjho konania. A odrazu sa zjavila odpoveď:
Ohľaduplnosť.
Nie ohľaduplnosť typu „live and let live“, ale skôr „live and let die“ – teda nechať každého, aby si žil podľa svojho, a nekafrať mu ani do toho, ak sa rozhodne prestať žiť, hoci nám sa to nepáči a nehodí a chceli by sme, aby pokračoval…
Proste akceptovať jeho rozhodnutia a prispôsobiť sa im. Podľa toltékov dôverovať, že je dostatočne bezchybný bojovník.
Takže na čo ešte vôbec verím? Na ohľaduplnosť.
Hľadám ohľaduplný svet v Univerze, ktoré je všeličo iné, len nie ohľaduplné. 😕
Nečudo, že sa tak zriedka dokážem radovať.
Pridaj komentár