Prečo je také dôležité vypnúť svoj vnútorný monológ, prestať si komentovať, čo je aké, čo sa práve deje a prečo sa to deje?

Mám tu citát jedného z priamych žiakov Carlosa Castanedu:

“Vnútorný monológ funguje ako ohrada na inak nekonečnej lúke vedomia – bráni vstupu toho, čo priamo nesúvisí so životom v ohrade.” — Chris Douglas

Keď sme sa narodili, výchovou a komentármi rodičov sme do seba dostali program, ako pozerať na svet, čo môžeme od čoho očakávať a čo s čím ako súvisí. To je naša “ohrada” – svet, ktorý nás naučili vidieť. Veci, ktoré nás vidieť nenaučili, možno vnímame, ale neuvedomujeme si ich. Príklad? Vezmite si, že ste sa v živote nestretli s lžou a klamárom. Keď vám niekto zaklame, nebudete schopní rozpoznať lož, pretože “lož” vo vašej ohrade neexistuje a váš vnútorný monológ, ktorý napovedá, čo je čo, na to nemá ani citlivosť, ani označenie.

Naša “ohrada” slúži dvomi spôsobmi. Chráni nás pred pocitom vlastnej bezmocnosti a zraniteľnosti, pretože veci v nej už dobre poznáme (hoci nie vždy ich vieme dobre ovládať), ale súčasne nám bráni vnímať veci, ktoré sa v našej ohrade bežne nevyskytujú, a tak nás udržiava v sfére “bezpečného”.

Ak chceme vidieť aj niečo iné okrem toho, čo sme naučení vidieť, potrebujeme postupne demontovať našu ohradu a nájsť si prístup aj k veciam mimo nej. Toltékovia tomu hovoria “vyzametať dočista ostrov tonalu” – zbaviť sa naučených predpokladov a predsudkov a urobiť si svoje vlastné, priame skúsenosti s realitou, akú dokážeme vnímať. Naučiť sa pripúšťať, že môžu existovať aj veci, ktoré považujeme za nemožné – duchovia, draci, jednorožci 😉 , magnetickí ľudia… Minule som pozerala dokument o človeku, ktorý si priložil na hlavu plechovku alebo PET fľašu a tá tam zostala prichytená! V mojej “ohrade” nič také nebolo možné… ale potom vysvetlili jeho anomáliu a odvtedy sa to dostalo do môjho vnímania, do môjho vnútorného monológu a tým aj do mojej “ohrady”.

Podstata sebarozvoja spočíva v tom, posunúť hranice svojej “ohrady” natoľko, aby zabrali čo najväčšiu časť tej nekonečnej lúky, na ktorej tá ohrada stojí. 🙂

Prečo je to také dôležité? Predstavte si, že idete po ulici, ste nesústredení (vtedy sa naše vnímanie rozširuje aj na prvky, ktoré bežne do našej “ohrady” nepatria) a odrazu sa vedľa vás otvorí vo vzduchu diera, cez ktorú vidíte iný svet. Väčšina nepripravených ľudí začne jačať od strachu a skončí na psychiatrii. Ak si však uvedomíte, že možno ide len o pohľad za rámec vašej ohrady, nezačnete hneď pochybovať o svojom zdravom rozume a dostávate možnosť začať cudziu realitu skúmať. Len čo prvýkrát prežijete takýto šok, v podvedomí sa vytvorí rutina “vie vnímať aj veci spoza plota” a nabudúce váš vnútorný monológ už nepovie “to je blbosť, to sa mi len marí pred očami”. Dostávate prístup do reality, od ktorej vás výchova a spoločenské programovanie kedysi odrezali. Hovorím tomu, že dostávate prístup k “zvyšku zo seba”. 🙂