Práca so zrkadlom: vábenie moci

Pokračujem ďalšou kapitolou zo Susan Greggovej. Začína citátom:

„Našu spokojnosť podmieňuje cesta, nie cieľ.“

Toto je moja lekcia od anjelov. Keď som ich o niečo žiadala, mala som vždy v mysli presný obraz koncového stavu – a ten sa mi akosi nie a nie naplniť… Žila som v budúcnosti, tešila som sa na niečo, čo som nemala.

V istom bode, ktorý neviem čím bol daný, mi začali anjeli poskytovať drobné dôkazy svojej prítomnosti, hoci moje priania nenapĺňali (a nenapĺňajú 😦 ) o nič viac ako predtým. Ale tieto drobné dôkazy mi dali čosi iné – dali mi „ochutnávku“ pocitu, ktorý budem mať, až svoj cieľ dosiahnem… A odrazu som prestala byť tak silno fixovaná na svoj cieľ a cítiť, ako ho ešte stále nemám. Miesto toho som sa tešila z pocitov, ktoré vo mne vyvolalo poznanie, že k nemu napredujem. Prestala som žiť v budúcnosti a začala som žiť v prítomnosti – vychutnávať si každý prítomný okamih, kedy sa ukázal čo len maličký pokrok.

🙂 Cesta začala byť zábavnejšia ako samotné dosiahnutie cieľa.

(Má to ešte jednu výhodu: Normálne si vytýčime cieľ, ideme za ním, dosiahneme ho, pocítime silný príliv spokojnosti nasledovaný čoskoro novou nespokojnosťou a obzeraním sa po novom cieli. Stále niečo nemáme, stále nám niečo chýba; stále cítime s niečím nespokojnosť. Keď sa začneme orientovať na dané okamihy a ako nás posúvajú k pomyslenému cieľu, čoskoro sa samotný cieľ začne pohybovať; len čo pokročíme, posunie sa o kúsok ďalej a je o kúsok ambicióznejší, lebo z novej pozície si trúfame na viac než z tej pôvodnej. Nikdy sa nedopracujeme do cieľa, ale večne budeme „už na dosah“ a budeme sa na ten „dosah“ tešiť – v každom prítomnom okamihu. 🙂

Majú to premakané, koťuhy krídlaté. 😛 )

Susan Greggová popisuje, ako jej život bol húsenková dráha výšok a pádov, nádeje a zúfalstva, emocionálnych výkyvov. Rozprávala o tom s Miguelom Ruizom a ten sa zasmial, že si zas zo svojej meditácie priniesla so sebou neželaného „hosťa“.

Mimofyzický svet je plný bytostí, ktoré nemajú telo, ale ešte nevošli späť do svetla. Žijú z emócií iných bytostí. Prežiť dokážu len vtedy, keď sa im podarí nalepiť sa na nič netušiacu dušičku, ktorá im skríži cestu.

Greggová spomína, že v ich blízkosti strávila hodne času a obvykle ju desili na smrť – a len teraz si spätne uvedomuje, že ich k nej priťahoval predovšetkým tento jej strach.

Mne to vysvetľuje, prečo som s negatívcami nemala veľa stretov. Gabriel ma kedysi varoval, že sa málo obávam, že si nedávam dosť pozor. Je možné, že práve preto som sa im dokázala nejako vyhnúť. Vlastne jediný čas, kedy sa na mňa negatívci lepili ako muchy na med, bol počas môjho rozhádaného obdobia s anjelmi, kedy som emocionálne lietala ako to kyvadlo, čo som držala v ruke, a stále som ich podozrievala (=bála sa), že ma ťahajú za fusakľu. Ako toto obdobie skončilo, ešte sa mi kedy-tedy ozve nejaká entita, aby som na seba prevzala jej negativitu a zneutralizovala ju, ale už sa nikto netvári, že je Gabriel alebo Otec. Je to možno aj tým, že teraz už celé rozhodovanie robí miesto mňa Gabriel a keď on povie, že sa do veci nejde, tak sa do veci nejde tak dlho, až kým nepovie, že sa do veci ide. Posledného, Lunkoteopmoniho, ma nenechal robiť samotnú. Poslal ma ukecať ho, aby si dal pomôcť od Gabriela, ale potom s ním jednal už len on sám a nakoniec mi oznámil, že Lunkáč je už za vodou. 🙂 Hepi. Bolo mi ho ľúto; bol sám a už nie je. 🙂

Greggová:

„Ešte som sa príliš často tvárila ako obeť a keď som meditovala, zľakla som sa svojho vlastného tieňa alebo som dostala silnú depresiu. Miguel … sa ma pýtal, prečo im dovolím sekírovať ma, a to ma vždy vytočilo. Cítila som sa ako ich obeť a rozhodne som nemala pocit, že by som ich nejakým spôsobom mohla ovládať.“

Miguel Ruiz hovorí, že na fyzickej rovine máme vždy nadvládu, ale ak dovolíme, aby nás ovládol náš strach, môžeme prísť aj o život, keď sa pohybujeme v ich svetoch.

„Pamätám sa, keď som bola dieťa, otec mi hovorieval, že jediné, čoho sa musím báť, je môj strach. To pre tieto prípady platilo absolútne. Môj strach privolával tieto bytosti do môjho života. Len čo im môj strach otvoril dvere, zostali otvorené a tieto bytosti mohli za mnou.“

V tom čase sa Greggová pripravovala na zasvätenie vodou a súčasťou tejto prípravy bolo aj oddelenie emócií od konania. Pre Miguela Ruiza bolo nesmierne dôležité, aby sa pred zasvätením jeho žiaci zbavili čo najviac starých emócií. Na svojej ceste totiž začínali disponovať čoraz väčšou osobnou silou – a tým aj čoraz väčšou mocou. Moc pôsobí ako úžasný akcelerátor – čokoľvek mali žiaci ešte nespracované, to posilnila a vyniesla na povrch. Napríklad ak boli žiaci manipulatívni, cítili oveľa silnejšie nutkanie manipulovať iných. Ich myšlienky sa zhmotňovali oveľa rýchlejšie. Ak sa sústredili napríklad na hnev, vťahovali do svojho života čoraz viac hnevu. Preto bolo dôležité, aby boli žiaci pri zasvätení čo najvyrovnanejší a najláskavejší.

„Hovoril, že najväčším nepriateľom spirituálneho bojovníka je popri vysokom veku aj vábenie moci. Samotná moc je už veľmi zvádzajúca. Preto bolo veľmi dôležité mať pod kontrolou svoje motívy, inak by sme sa mohli stratiť.“

Zasvätenie prebehlo v skupine, pretože energia skupiny z nej vytvorila „kruh ohňa“, ktorý pomáhal jednotlivcom prelomiť ich vlastné strachy a nedostatky.

Prípravné meditácie na zasvätenie vodou spočívali v meditáciách pred zrkadlom. Sedeli v tmavej miestnosti oproti zrkadlu a meditovali s otvorenými očami a pri plameni sviečky. Greggová spomína, ako v zrkadle po chvíľke začala vidieť podivné, desivé tváre. V miestnosti sa začali hýbať tiene, hoci tam nebolo nič, čo by ich spôsobovalo. Potom sa začala deformovať jej vlastná tvár, krv jej tiekla z kútikov očí a podobné. Privolala si svoje silové zviera a cítila jeho silu, ako ju pred strachom chráni.

V podstate išlo o formu rekapitulácie:

„Začala som si uvedomovať, že po väčšiu časť svojho života som robila jednu a tú istú vec. Nezávisle od toho, ako som sa cítila, vždy som hovorila, že som v poriadku. Málokedy som niekomu odhalila svoje skutočné pocity a hrala som sa na martýra a v tichosti trpela. … Niet divu, že som bola taká vydesená v poslednom čase. Všetky tie roky uskladnených emócií sa drali na povrch.“

Ľudia, túto vetu sem nedávam náhodou… Keď som ju čítala, našla som sa v nej. Mohla som to napísať ja o sebe, keby som mala taký stupeň uvedomenia. 😕 Lenže ja ešte ani dnes neviem, či niečo cítim alebo nie… Možno sa to raz naučím… uvidíme.

„Ochota zbaviť sa nášho príbehu, ktorý si hovoríme o našej minulosti, je nesmierne dôležitá. V okamihu, kedy si uvedomíme, že naše presvedčenia nie sú fakt, a sme ochotní neuľpievať na nich, začíname pociťovať neuveriteľnú slobodu. V konečnom dôsledku si uvedomujeme, že za všetko naše emocionálne utrpenie vďačíme našim presvedčeniam. Keď sa ich zbavíme, keď prestaneme posudzovať, stráca sa potreba odpúšťať. Ale do toho okamihu môže byť odpustenie obrovskou liečivou silou. Odpustite sebe a odpustite všetkým ostatným ľuďom v svojom živote – nie kvôli nim, ale kvôli sebe.

Niet obetí, len dobrovoľníci. Istotne sa vieme tváriť ako obete, ale v skutočnosti sme spirituálna energia, ktorá je absolútne expanzívna, bezhraničná, večná a nekonečná.“

A mňa tu už napadá len jedna veta dona Juana: „Nikto nikomu nič nerobí – a už vonkoncom nie bojovníkovi.“ 🙂

Článok je súčasťou projektu toltéckeho sebarozvoja Tanec sily
Reklamy

One thought on “Práca so zrkadlom: vábenie moci

Povedz svoj názor

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.