Nedôležité podvedomie?

Minule som našla prvý citát Abrahama, s ktorým nesúhlasím:

“Ak to je nevedomé, nie je v tom emócia. A ak tam nie je emócia, nie je to dostatočne silné, aby to hralo úlohu. Ľudia si robia starosti nad podvedomými myšlienkami a podvedomými vecami. Ak je to natoľko “pod”, že to necítite, tak to je nedôležité.”

Neviem, v akom kontexte to Abraham povedali a čo tým chceli vyjadriť, ale príde mi to ako zjednodušený, “feel-good” prístup. Nie je to totiž tak.

Naše podvedomie nie je skladisko situácií, ale skladisko našich postojov k situáciám. A postoje, ako vieme, bývajú vysoko emotívne.

Závisí od nich, ako identifikujeme a vnímame sami seba. Závisí od nich, v akom vzťahu sa vidíme voči okolitému svetu.

Inými slovami: závisí od nich naše bezpečie a emocionálne prežitie.

Veci sa do nášho podvedomia nedostávajú preto, že sa stali, ale pretože v nás niečo vyvolali – vydesili nás, spochybnili nás, ublížili nám.

Boli natoľko emotívne intenzívne, že sme ich v danom čase nedokázali spracovať a tak sme ich vytesnili do podvedomia.

Potrebovali sme prežiť, tak sme sa nimi nezapodievali, odsunuli sme ich na “neskôr” a teraz niekde na pozadí kvasia a čakajú, či sa im nenaskytne príležitosť dožadovať sa spracovania.

Takže nie, nepoznám v podvedomí nič “neemotívne”. Dokonca ešte aj neprajné šplechy iných sa tam zachytili len preto, že sme nespracovali emóciu, čo v nás vyvolali.

Iste, môžete sa rozhodnúť nevenovať sa im, pretože sú tak hlboko “pod” v tom podvedomí, že “nestoja za to”… ale sľubujem vám, že len čo vaša kontrola poľaví, prestanú byť hlboko “pod” a vylezú na povrch vo forme, ktorá nás bude bolieť!

Je len na nás, či riskujeme jednu bolesť a podvedomú emóciu vybavíme, alebo ju tam necháme, pozrieme druhou stranou a budeme ju nosiť v sebe aj naďalej a dúfať, že sa tak rýchlo neprejaví.