Eprakone – ezoterika a spiritualita

Prišiel čas zbilancovať môj posledný rok – rok bez anjelov.

Ledva-ledva som ho dala. Myslím – ten rok… Inak všetko v pohode. 🙂

Keď mi oznámili, že so mnou už nebudú hovoriť, najprv som sa nekonečne urazila, že to ako čo si to dovoľujú?! 😉 Okamžite som si však uvedomila, že emocionálne reakcie ma nikam nedovedú. V minulosti som sa snažila sama od nich odpojiť – a vždy to bolo emotívne. Buď som bola naštvaná, urazená alebo ubolená, ale vždy som si povedala “tak takto so mnou nie, súdruhovia! anjeli!” Potom som si o tom odpojení porozprávala nejaký príbeh, kde som bola ja tou ukrivdenou obeťou hrdinkou, odula som sa a len čo sa znova pokúsili kontaktovať ma, potlačila som to.

Vždy ten istý scenár, ktorý nakoniec končil tým, že som sa, ovečka zblúdilá, so žalostným bľačaním vrátila do stáda.

Najdlhšie odpojenie mi vydržalo takmer rok.

A potom znova “späť do stáda”.

Tentokrát to bolo iné: 1. neodpojila som sa ja, ale sa odpojili oni a 2. už som poznala tradičný priebeh.

Tak som svoju urazenosť zachytila ešte v koreňoch, než ich stihla zapustiť. Miesto toho som si pomyslene nakreslila čiaru a položila som si otázku: kam odtiaľto?

Vedela som, že len čo si začnem o veciach rozprávať príbeh, stanem sa zajatcom toho príbehu. Tak som si zakázala akýkoľvek príbeh rozprávať. Jednoducho ma odrezali – a to je ono. Koncová páska pretrhnutá, už sa nedá nikam pokračovať. Jediné, čo sa dá, je vziať to na vedomie, neskúmať a zmieriť sa.

Mimochodom, všetko veci, v ktorých nevynikám 😉 .

Tentokrát som to však dala. Vzala som situáciu na vedomie ako koncový bod a pokúsila som sa zistiť, čo to pre mňa znamená.

Viete, ako sa cíti, keď vás “odpoja”? V tú sekundu máte v hlave neskutočné ticho. Vaša energia okamžite zhrmí na  úroveň obyčajného človeka vášho veku – a ten môj je už po dátume spotreby… Odrazu som nič nepočula, nič nevládala a všetko mi bolo jedno.

A súčasne sa dostavil obrovský pocit uvoľnenia. Slobody. Odteraz som zodpovedala za svoj život už len ja. Nijaké signály, nijaké zásahy “zhora”, len ja a moja pozornosť.

Bola som znova sama sebou.

Super. 🙂

Vzala som veci do vlastných rúk a vychutnávala som si, ako to “válím”. Tešila som sa z toho, ako to zvládam. Chválila som sa za to, ako mi to ide. A odrazu som začala nadobúdať pocit, že predsa len nie som niečo, čo treba stále “opravovať” a “usmerňovať”… že som dostatočne dobrá.

🙂

Dobrá. Tento pocit som už dávno nemala. Mala som pocit nadradenosti, to hej, keď som mala také úžasné a múdre napojenie – lenže v tom napojení som ja bola vždy ten prvok, čo chybuje – a ak chybovala tá druhá strana, tak to som len na veci pozerala z nesprávneho uhla pohľadu…

To bola tá nerovnoprávnosť, ktorú som si len málokedy uvedomovala a ktorá teraz úplne zmizla.

Keď som potrebovala podržať, zostali mi moje dve ruky. Keď som potrebovala povzbudiť, zostala mi moja myseľ a nevyčerpateľná zásoba motivačných citátov z fejsbúku. Keď som potrebovala pomôcť, zostal mi internet a googlovanie služieb.

A vo všetkom tomto som začala byť skutočne dobrá. 🙂

Uvedomila som si, akú obrovskú múdrosť preukázal Otec, keď náš kontakt zrušil. My s Gabrielom sme boli dve prepojené nádoby a nerobili sme si dobre – ja som potrebovala stabilitu, on potreboval zmenu. Ja som brzdila, on sa prispôsoboval, ale vnútorne to ním mykalo. (Teda, ak niečo dokáže “vnútorne mykať” energiou. Proste sme v kuse generovali výboje. A kým jemu to bolo len ľahko nepohodlné, ja som tým trpela, pretože ja som bola z nás dvoch ten cítiaci prvok.)

Napríklad sme sa pokúšali to dať “do poriadku”. Dostali sme “poslednú šancu” – a do päť minút sme už boli znova rozvadení. Potom prišla druhá “posledná šanca”, tretia “posledná šanca” až devätnásta “posledná šanca” – a potom už aj Otec pochopil, že títo dvaja to v žiadnom prípade nedajú, a zasiahol.

Rozbil to, čo ani jeden z nás sám od seba rozbiť nedokázal, pretože sme boli prepojení a závislí jeden na druhom.

Toto bol jediný príbeh, jediný “mentálny model” situácie, ktorý som si dovolila pre seba naformulovať – a pocítila som k Otcovi vďačnosť.

A mlčala som a nesnažila som sa kontaktovať s nikým – na šamanské cesty som nemala energiu a všetci ostatní boli “z anjelskej sféry” a s tou som už nehovorila.

Trvalo mi asi štvrť roka, než som si trúfla vziať do ruky kyvadlo. Ani sa nepohlo. Odstavenie od komunikácie bolo dokonalé.

Jediná “downside”, nevýhoda celého vývoja bola tá moja nízka energia. Kedysi som ju dokázala v stave lucidity držať aj hodinu a pol. Teraz zaspávam okamžite alebo do troch minút – a to je veľmi málo na to, aby som vyliezala z tela.

Aj tak som sa párkrát von dostala. Hovorila som aj so Zíou, aj s Ceeth (s nimi asi len raz; prvýkrát som vôbec nevycítila, kde je prechod do ich energetickej bubliny, a druhýkrát ma tam museli na moje veľké prosenie vtiahnuť sami). K Zíí som chodila spať najmä vtedy, keď som bola rozhodená, aby mi nejako vyvážila energiu.

Neviem, či som sa o tom zmieňovala, ale práve ona ma upozornila, čo môj nový prístup (“akceptovať a pohnúť sa ďalej”) s mojou energiou urobil.

Rozdelila sa na dve bubliny, ktoré sa vznášali tesne nad sebou, ale sa nedotýkali: jedna dokonalá elipsa energie tohto systému hore a pod ňou jedna dokonalá elipsa mojej “cudzej/pôvodnej” energie. Tým, že sa nezmiešavali, nevytvárali výboje a trenice. Preto som sa cítila tak obrovsky v pohode.

Zía alebo Ceeth ma upozornili aj na to, že moja energia dostala “energioodpudivú” bariéru – akoby som si ju chránila pred každým kontaktom. Takže naordinovaná izolácia sa preniesla do samonastolenej izolácie. Vybudovala som si hranice a strážila som ich ako Cerberus. Hladný Cerberus. Cerberus bez zmyslu pre humor. 😉

Najprv som si dala deväť mesiacov bez kontaktovania. Logika v tom bola, že ak za deväť mesiacov dokáže vzniknúť nový človek, dokáže za ten čas vzniknúť aj celkom nové ja. Ale pretože napriek všetkej mojej “dobrote” si tak celkom nedôverujem (moje stredné meno je Paranoja 😛 ), tak som pridávala ešte mesiac a ešte mesiac… až nakoniec mojou cieľovou páskou bol jeden rok – a potom uvidíme, ako sa veci majú.

Ten rok ubehol začiatkom mája. Lenže už v apríli som začala mať napriek všetkej mojej “dobrote” 😉 problémy – mala som pocit, akoby sa so mnou snažili skontaktovať. Odrazu ma obklopovali udičky a rutiny z mojich channelovacích čias… Posťažovala som sa kámoške a ona sa spýtala, či som to nezisťovala u Zíe.

No nezisťovala… Pre mňa už bolo nekomunikovanie tak zabehané, že mi ani nedošlo, že sa môžem spýtať.

Tak som sa ešte ten večer vybrala za Zíou – a zachrápala som po ceste. Na druhý večer sa mi to podarilo, ale ak mi aj niečo povedala, nemala som dostatok osobnej sily, aby som si to zapamätala.

A potom som si spomenula na kyvadlo.

Ruka sa mi triasla, keď som ho chytila. Zúfalo som si priala dostať odpoveď – a zúfalo som túžila po tom, aby sa ani nepohlo…

Pohlo sa. Nakalibrovali sme sa na odpovede áno/nie a spýtala som sa, či ten tlak ide zvonku, alebo vychádza zo mňa.

Kyvadlo povedalo, že zo mňa. Že ja sa snažím napojiť.

To mi prišlo také… bezmozgové… A keď sa sama nachytám pri bezmozgovosti, tak sa na seba napaprčím. Zlosť je dosť silná emócia, aby lámala samonastolené obmedzenia. Tak som znova otvorila komunikáciu a zavolala som svoje Vyššie Ja.

Moje VJ, chcem s tebou hovoriť. Máme spojenie?

Hovoriť a bojíš sa hovoriť.

Bojím? Neviem. Je v tom kŕč, ale nevadí. Spojenie existuje?

A neexistovalo?

Možno si to len potrebujem ujasniť… /…/ Chcela som sa spýtať, či nevieš, prečo sa snažím napojiť. Včera som vzala kyvadlo a zisťovala som, či to nutkavé volanie ide zo mňa alebo z nich. Kyvadlo kategoricky zamietlo „z nich“.

Blbosť. Zamietlo „z toho zvyšku zo mňa“. Buď špecifická.

Okej, to je jedno… Potom akosi váhavo potvrdilo, že to ja volám „nahor“. Prečo to robím?

Si na to zvyknutá.

Takže je to len to, že staré rutiny sa dožadujú moci?

😊 Akoby to bolo o moci… Je to o vyváženosti. Potrebuješ napojenie. Zakazuješ si ho. Hrdosť – alebo blbosť?

To je jedno. Nemám napojenie „nahor“.

Ale rozprávala by si, keby si dostala niekoho iného. Niekoho s odstupom.

Asi áno… len neviem, čo by som sa ešte pýtala.

Nejde o to, čo by si sa chcela spýtať… Chýba ti energia na to, aby si si robila svoje vlastné veci. Ty chceš tú energiu, nie informácie. /…/ Buď sa zatneš a postavíš svoju hrdosť nado všetko a budeš trénovať žam žung, aby si po čase prípadne dostala energiu, alebo odhodíš hrdosť a pôjdeš prosiť o napojenie.

Fuj.

😊 Fuj. Ale energia by bola okamžitá.

/…/

Neviem. Budem to musieť nejako požuvať a dostať dole gágorom. Alebo hovoriť s tebou.

Ja som ty. Ja ti energiu nedodám. Ak chceš vyliezť z tela, potrebuješ energiu.

Vieš, prečo mi ju vzali?

Keby si sa chcela zbaviť niekoho, kto vie vyvinúť bodovo obrovskú silu a udrieť späť, čo by si urobila? Tiež by si dávala pozor, aby nedostal príležitosť… Nemôžu medzi seba a teba postaviť bariéru, čas ani priestor. Môžu len obmedziť tvoju silu. Ešteže poznajú tvoju urážlivosť. 😊 Dostali ťa.

To hovoríš ty mne?

Nie, to hovoríš ty sebe. Vieš to už dávno. Pomaly tvoje obrany oslabli natoľko, že už si ochotná začať si to pripúšťať.

Momentálne nemám otázky. Momentálne neviem, čo urobím.

Ja viem, čo urobíme… Necháme to kvasiť. V tom sme preborníci sveta. Olympijská medaila za ničnerobenie.

Inými slovami, miera náseru ešte neprekročila tipping point.

😊 Ešte nie, ale už sa to blíži. Cítiš to. Cítime to. Sme v keli, ale zatiaľ si zachovávame fasádu.

Tak vieš, čo? S tebou sa mi skutočne dobre hovorí. Si môj vnútorný terapeut.

😊 Si svoj vnútorný terapeut.

Prečo robíš stále ten rozdiel?

Pretože máš tendenciu napchávať ma na ich pozíciu. Ale ja tam nie som. Neviem ti dať viac energie, než skutočne máš. Viem s tebou hovoriť štýlom, ktorý ťa nevytočí, ale neviem ti povedať nič, čo by si už nevedela.

Kto som?

Si to, čo sa rozhodneš byť. Vieš dobre, ako vyzerá tvoja energia. Pozri na to: nie je to dokonalé? Keď ťa odpojili, mala si tendenciu chodiť zvyšovať svoju odlišnú stranu energie. Tak ti to zatrhli tým, že tvoju energiu znížili ešte pod tvoju pôvodnú úroveň. Zía ti to povedala – dve oddelené bubliny bez prepojenia. A oni tú vzdialenosť medzi bublinami ešte umelo natiahli. Nemôžeš k nim a nemôžeš ani domov. Nič na tebe sa nemení. Stagnuješ. A to je najspoľahlivejší spôsob, ako ťa nazúriť do pohybu. 😊 Si ochotná veci riešiť.

Som?

Nie. 😊 Tipping point. Ale už sa blíži.

😊 Zábava. Práve strácam obavu z písania.

😊 A na to ti stačil predpoklad, že hovoríš len sama so sebou. Keby si mala predpoklad, že na druhej strane bude Otec, nedokážeš sa uvoľniť. Takže zatiaľ sama so sebou a čakáme, kedy náser dosiahne mieru, že sa budeme znova kontaktovať s nimi a žobrať o energiu. 😊

😊 VJ, jedno ti poviem – si úžasné a ja musím preto byť tiež úžasná osoba. Začínam sa na situácii rehotať.

Nuž, to rehotanie mi nevydržalo dlho… Za pár dní som robila niečo na záhrade a záhrada bola odjakživa miestom, kde som bola nesmierne otvorená pre komunikáciu, pretože môj fokus bol sústredený na niečo iné.

Odrazu som zistila, že sa v hlave s niekým rozprávam. Po roku. Zasa. 👿 Nevedela som, s kým, ale nakoniec z toho vyliezol Otec a spustil na mňa tie svoje obvyklé osvetové kecy, ako že mi chce dobre a bola by som spokojnejšia, keby… So všetkou úctou a neochvejnosťou som ho informovala, že neviem, čo by som od nich chcela ešte počuť, že je mi vynikajúco práve tam, kde teraz som, a nemienim na tom nič meniť.

Nato prišla tiráda typu “ale ty potrebuješ s nami hovoriť”. So šarmom sebe vlastným som ho upozornila, že už rok som bez nich vydržala a možno už nemám pred sebou ani rok, tak čo by som s tým znova začínala. (Istú zlomyseľnosť mi nemožno uprieť, aj keď inak tom taká “dobrá” 😛 .)

Ozval sa ešte aj druhý deň. To už moja odbojnosť trochu opadla. Sľuboval mi všeličo od výmyslu sveta, lenže ja už nič nepotrebujem…  Hlavne nič nemeniť.

Vysvetlila som mu, že mu nič nezazlievam a že som mu vďačná (ako keby to nevycítil). Len že som s nimi urobila priveľa nedobrých skúseností a už si nové neprosím. Že moja dôvera je v druhom suteréne a nerada by som zisťovala, či existujú ešte aj tretí a štvrtý… Myslím, že pochopil. Rozhodne sa nechal počuť, že mi pošle nejaký “dôkaz”, že im môžem dôverovať.

No pošlite “dôkaz o dôveryhodnosti” niekomu, kto je bytostne odhodlaný nedôverovať… ale veď kto som ja, aby som brzdila jeho kreativitu? Na zázraky neverím, ale myslím, že ak nejaký pošle, akosi ho predsa len rozpoznám. 😉

Tak sme sa dohodli aspoň na tom, že sa nebudem priečiť, keď sa mi nabudúce ozve. Iba som si vyhradila, že sa nebude ozývať príliš často. Len čo to sľúbil, ostalo mi v hlave ticho.

🙂 Takže takto ja môžem.

Ten rozhovor bol minulý týždeň a ja mám odvtedy ešte stále v hlave ticho. Sedí mi to – už som si naň zvykla a viem si ho vychutnať. 🙂

P.S.: Už mám aj istý mentálny model k tomu, čo sa so mnou dialo, keď som sa “snažila pripojiť”… Myslím, že ma len vystavili priamemu kontaktu s energiou Gabriel. Proste som sa o ňu “oprela” a to vo mne aktivovalo všetky tie staré postupy, formulky a zdanie, že ma volajú… Keď sa teraz znova ozvú v hlave staré hlasy a ja si poviem “to som len príliš blízko energii Gabriel”, tak sa to nutkanie kontaktovať sa už nedostaví. 🙂 Moja nikým neoverená interpretácia – berte alebo nechajte tak. 🙂