Pred časom som našla na stránke Cosmo Senerio (a pekne sa to poskladalo s iným nedávnym poznatkom):
„Smrť ukončí príbeh tela. Neukončí vedomie, ktoré ten príbeh čítalo.“
Jedna z najstarších otázok ľudstva je zároveň jednou z najzložitejších: čo sa stane s vedomím, keď sa skončí život?
Náš pocit „ja“ je úzko spätý s mozgom. Spomienky, emócie, vnímanie a osobnosť sa môžu zmeniť, ak sa zmení fungovanie mozgu.
Neuroveda dosiahla v chápaní týchto súvislostí obrovský pokrok, no podstata subjektívneho zažívania zostáva naďalej predmetom vedeckého i filozofického skúmania.
Niektoré duchovné a filozofické tradície naznačujú, že vedomie môže presahovať rámec individuálneho tela. Iné chápu vedomie ako proces, ktorý závisí od živých biologických systémov.
V súčasnosti neexistujú žiadne vedecké dôkazy o tom, že osobné vedomie pokračuje aj po nezvratnej smrti mozgu.
Napriek tomu nám uvažovanie o smrti môže pomôcť pochopiť hodnotu života. Každý rozhovor, priateľstvo, objav a obyčajný okamih sa stáva súčasťou existencie, ktorá nebude trvať večne.
Možno nepotrebujeme istotu o tom, čo príde po živote, aby sme ocenili to, že žijeme teraz.
Toľko stránka.
Pre mňa je smrť „vyslobodenie“ zo silného fokusu na hmotu. Nezostáva výrazné „ja“, ale zostáva „príbeh“. Preto sa mi ten citát tak zapáčil.
Vedomie dočíta „príbeh“ a potom otvorí novú knižku. 🙂
A niekde na hranici voľnosti je znova časť energie surovo vtlačená do hmoty a začína vnímať a interpretovať. 🙂
Pridaj komentár