Nedávno som našla novú stránku od niekoho, kto sa volá Jon Evans. Chlapík mi ide na nervy tým, ako strúha do kamery príšerné grimasy, ale to dnes možno patrí k tomu… Zato niektoré jeho články sa mi zdajú veľmi rozumné. Tento k nim patrí a je o vyhýbaní sa nepohode:
Neustále vyhýbanie sa nepohodliu váš nervový systém neupokojí. Miesto toho ho scvrkáva. Pokojnejší nervový systém v skutočnosti budujete tým, že zámerne podstupujete drobné náročné výzvy – a stojí za tým skutočná veda.
Cíti sa to ako láskavosť – vyhnúť sa ťažkému rozhovoru. Vynechať tú studenú časť sprchy. Zotrvať v svojej zóne komfortu, kde vami nič nedokáže otriasť.
Výskum však ukazuje niečo iné – a je dobré o tom vedieť.
Keď sa neustále vyhýbate nepohode, váš mozog sa čoraz viac zlepšuje vo vyhýbaní sa nepohode a vaša tolerancia voči stresu nenápadne klesá. To, čo sa cíti „bezpečne“, sa zužuje, až kým vás nezačnú preťažovať čoraz menšie a menšie veci.
Platí to aj naopak. To je tá užitočná informácia.
Existuje dobre prebádaný princíp zvaný stresová inokulácia („očkovanie“). Keď vystavíte svoj systém miernemu vybranému stresu a potom ho necháte zotaviť sa, systém sa „upgraduje“. Naučí sa, že nepohodlie sa dá cítiť a prežiť. Prekalibruje sa. Postupom času sa vaša reakcia na hrozbu stáva presnejšou, zotavujete sa rýchlejšie a váš systém sa ustáli na uvoľnenejšej východiskovej čiare.
Je to rovnaký princíp ako sval, ktorý silnie po záťaži a nasledovnom oddychu.
Studená sprcha. Náročný tréning. Povedať niečo, čo vás desí. Sedieť s nepríjemným pocitom namiesto toho, aby ste siahli po smartfóne. Každá z nich, urobená zámerne, učí váš systém: Zvládnem ťažké veci a vrátim sa do stavu pokoja.
Ale stojí a padá to s dvoma vecami.
Po prvé, „záťaž“ potrebuje byť zámerne zvolená a zvládnuteľná. Nie aby sme svoj už aj tak preťažený život ešte viac stresovali! Ustavičný, nekontrolovateľný alebo prílišný stres totiž, naopak, vyčerpáva systém. Kúzlo spočíva v malom, úmyselnom nepohodlí, ktorému sa rozhodnete vystaviť.
A po záťaži potrebuje nasledovať zotavenie. Prispôsobenie systému sa totiž nedeje počas záťaže, ale až po nej vo fáze zotavenia. Najprv záťaž, potom zotavenie. Podstata je práve v tomto cykle.
Takže ak ste už vyhorení a úplne vyčerpaní, toto nie je vaša štartovacia čiara – tou je odpočinok. No len čo znova nadobudnete späť časť pôvodnej stability, postupné a jemné vystavovanie sa vopred zvolenému miernemu nepohodliu je jedným z najúčinnejších spôsobov, ako si vybudovať nervovú sústavu, ktorá zostane pokojná aj pod tlakom.
Svoj rozdráždený nervový systém neskľudníte tým, že sa budete vyhýbať všetkému náročnému.
Skľudníte ho tak, že ho krok za krokom naučíte, že náročné situácie sú zvládnuteľné a že po záťaži prichádza pokoj.
Za mňa: je dôležité si uvedomiť, že vyhýbanie sa menej príjemným stránkam života z nás neurobí vyváženého človeka – už jednoducho len preto, že musíme byť večne v strehu, aby sme vopred odhalili situáciu, pred ktorou chceme zutekať.
Oveľa účinnejšie je vyhlásiť stres za „nestresuje ma“ tým, že ho raz prežijeme a získame pocit, že tento typ záťaže zvládame a tak sa ho nepotrebujeme obávať, vyhliadať ho a unikať pred ním. Záťaž – no a čo? To som už zažil – a ešte som tu. Zvládam. 🙂
Potom aj odpadnú typické ezoterické ťahy ako vyhýbanie sa negativite, preinterpretovanie všetkého na niečo „pozitívne“ (najčastejšie slovami „Boh ma skúša“ alebo „toto ma len má naviesť na inú cestu“) alebo spirituálne bypassovanie. Nikto nás neskúša a netestuje – okrem nás samotných. Naše vyhýbanie sa každej nepohode z nás robí otrokov podmienok. Ako sa hovorí: všetko dobré je z opačnej strany tvojho strachu či nepohody.
Pridaj komentár