Na dnešok som nemala nachystaný článok, ale dostala som šnapsidé (len bez toho šnapsu 😉 ), že nastala vhodná doba predstaviť vám jeden z mojich starších príbehov – historickú fikciu Povesť vlka.
Tu je úryvok:
Ocitli sa na konci lesa. Na malej čistine stála stará kamenná budova a zopár drevených sýpok. Kamenná budova sa už takmer rozpadla, sýpky boli celkom nové. Nad čistinkou však vládlo akési mátožné ticho, ktoré zvučalo silnejšie než vodopád.
„Starý mlyn,“ riekol Dlháň. „Kedysi som tu bol. Pred časom mlynár zomrel, ale ktosi sa tu o to zrejme stará,“ dodal zamyslene.
„Nikde nevidím sliepky, kozy, kravku…“
„Poďme sa pozrieť! Ak sa skryl tu, neunikne nám! V tých nových drevených sýpkach zrejme škrípe a vŕzga každá doska!“
Ranovia zbehli dolu svahom. Dvor bol obohnaný nízkym kamenným múrikom. Z neho vyrastali chumáče zelenej trávy a pupenec. Cestička zarástla burinou, prístrešku pre dobytok chýbali dvere a polovica strechy sa pred časom zrútila dovnútra. Bogun zamieril ku kamennému domcu a potisol práchnivé dvere. V miestnosti bolo šero a chladno. Svetlo sem dopadalo len dierami v streche. V najzadnejšom rohu ležala kopa starej, vlhkej slamy. V strede miestnosti stál veľký mlynský kameň, vedľa neho na zemi ležal druhý, menší, a na ňom sa vyhrievala chrobač.
Bogun sa zhnusene zvrtol a pozrel na spoločníkov.
„Haló, je tu niekto?“ zvolal.
Zvonku sa ozvali šuchtavé kroky a v osvetlenom ráme dverí zastala rozložitá hrbatá žena.
„Ja som tu! Čo chcete?!“ spýtala sa nepríjemným, chripľavým hlasom. Bogun k nej prikročil. Bola naozaj ozrutná, až mu vzalo reč. Nepeknú tvár hrubých čŕt mala zafúľanú a vykrivenú, ako keby ju dačo napínalo na smiech. Stála nachýlená na jeden bok, ruky podoprené v páse, zašmudlanú zásteru nedbalo oviazanú tesne pod vypuklou hruďou. Nedôverčivo na nich poškuľovala a páchla z nej pálenka.
„Ty si ale krásavica,“ zarehotal sa Bogun, keď sa spamätal.
„Ani ty nie si na zahodenie!“ vycerila na neho štrbavé zuby a zvodne sa zhupla v bokoch. Zdalo sa, že sa doňho nebodaj zakvačí. Bogun vydesene uskočil a Kraťúch s Dlháňom začali prskať od smiechu.
„Kto si?“ nasadil Bogun prísny tón.
„Volajú ma Nisa,“ vypla babizňa obrovskú hruď.
„Ty si vdova po mlynárovi?“ spýtal sa Dlháň.
Prikývla a záušnice jej jemne zacinkali. Rozhodila bezradne rukami.
„Som úbohá, slabá žena,“ zakrákorila, „a všetku prácu tu musím robiť sama! Zišiel by sa mi nejaký mladý, silný pomocník…“
„My nie sme už celkom mladí, a aj síl nám pomaly ubúda,“ presviedčal ju horlivo Bogun. „Ale povedz nám, nevidela si tu niekde cudzích ľudí?“
Pomaly pokrútila hlavou.
„Hľadáme jedného utečenca! Behá nahý po lese…“
„Čože?!“ zvrieskla Nisa. „Nahý muž?!“ Zakryla si tvár rukami.
Ranovia sa už dávno tak dobre nebavili. Bogun iba mávol rukou, čo od smiechu nedokázal slova vyriecť. Pobral sa pomaly ku dverám. Nisa ho sprevádzala roztúženým pohľadom.
„Zbohom, pekná mlynárka!“ zakričal na ňu. „Ak sa tu zjaví nahý muž, nedovoľ mu ujsť!“ a rozosmial sa na vlastnom žarte.
***
Chrabrovi bojovníci preskočili múrik a zmizli v lese, akoby sa nemohli dočkať, kedy sa stratia mlynárke z dohľadu. Keď sa im zdalo, že sú už dosť ďaleko od mlyna, nahlas sa rozrehotali.
Mlynárka stála vo dverách a hľadela za nimi. Začula výbuch smiechu. Do roztúžených očí sa jej vkradli iskričky veselosti. Narovnala sa, zotrela z tváre špinu a prestala robiť grimasy. Podišla ku krčahu v rohu miestnosti, umyla sa a vypláchla si ústa. Odrazu z nej bola príjemná mladá žena so žiarivo bielym úsmevom, pravidelnými črtami a vysokou, ale súmernou postavou.
Bola so svojou pretvárkou výsostne spokojná. Byť opustenou krásavicou na samote, kam prídu traja bojovníci, to veru nemusí byť príjemné, ak sa človek nevie pretvarovať… Spod sukne vytiahla džbánok s pálenkou a riadne si logla.
V rohu miestnosti zašuchotala slama. Ozvalo sa tlmené kýchnutie, jedna otiepka sa bláznivo zakymácala a spadla. Žena zbledla. Schmatla kutáč. Tu sa zo slamy vynorila kučeravá chlapčenská hlava a vydesené tuhomodré oči zažmurkali do svetla.
Kutáč v mlynárkinej ruke klesol.
„Poď von,“ povedala mierne a jej chripľavý hlas ukľudňoval. Chlapec sa vyhrabal zo slamy. Trčala mu z vlasov i z odevu, mal ju dokonca v ústach. Vyzeral veľmi ubiedene. Nešťastne na ňu pozrel a zaprosil:
„Nevolaj ich späť!“
„Teba hľadajú?“ prekvapila sa a odhodila kutáč.
Vystrašene prikývol.
„Áno…“ Rozpačito sa zahľadel do zeme. „Ale neurobil som nič zlé!“ dodal rýchlo.
Privolala si ho. Bol maličký, vyziabnutý, tváričku mal bledú a strhanú, v očiach výraz štvanej zveri. Prišlo jej ho náhle ľúto, ako tam stál so spustenou hlavou a ohryzok mu vydesene poskakoval hore-dole. Natiahla ruku a odhrnula mu vlasy z tváre. Dlane mala mozoľnaté, na chlapcovom čele zostali červené šmuhy. Odtiahol hlavu, ale hneď sa usmial.
„Ako sa voláš?“ spýtala sa.
„Ja… keď…“ zdvihol pohľad a oči mu plávali v slzách. „Ja… Luka!“
„Čoho sa bojíš?“
„Keď ma chytia, spravia zo mňa otroka!“ vybúšilo z neho. Nisa sa zamyslela. Obzrela sa na dvere, potom späť na chlapca a znova na dvere.
„Čo ak sa vrátia…“ zamrmlala. „U takých… človek jednoducho nikdy vopred nevie. Dobre, Luka! Vieš, čo spravíme? Vezmeme sa a na pár nocí odtiaľto zmizneme. Poznám tu v lese peknú dievčinu… Bude sa ti páčiť… Volá sa Selma a nebojí sa takých, ako sú oni… Povieme jej, aby nás prenocovala. Ibaže… neviem, kde presne žije… Nevadí, nájdeme ju!“
Ak to prebudilo vašu zvedavosť, zvyšok nájdete na Belangelo. Tento úryvok je z kapitoly 6 a je to úvod do jednej z mojich obľúbených pasáží.
Ezoteriku v ňom nenájdete, ale je tam kusisko bláznivého dobrodružstva, kus obetavého hrdinstva a kúsok zakázanej lásky.
Proste štýl cmuk a žuch po papuli. 😉
P. S.: Viem, že ilustračka je tak trochu mimo. Nenašla som nijakú „pohanskú mlynárku“ – krásnu alebo nie. 😉
Pridaj komentár