Nedávno som mala deň, ktorý mi dal zabrať.
Začalo to tým, že som v noci hovorila s Otcom i s Gabrielom a akosi mi naprávali spôsob, akým ich vnímam. Netvárili sa „lepší ako“, to veru nie… Ukázali mi, kde som robila chyby v svojich očakávaniach a že som očakávala veci, ktoré oni nemôžu naplniť už len preto, že sú, čo sú.
A tie očakávania a odporujúce výsledky viedli k strate dôvery k nim.
(Keď už som bola schopná pracovať s tým, čo mi hovorili, tak mi Gabriel vysvetlil aj to svoje klamanie – že povedal čokoľvek, čo situáciu odľahčilo, aj keď to nebola pravda. Ešte to neviem dať do slov a možno to ani nikdy nedokážem, ale ak dokážem, buďte si istí, že si to pre seba nenechám. 😛 )
No a ráno po tomto rozhovore, ako som šla na fejsbúk, začali sa mi kotiť citáty s veľmi špecifickými postrehmi/informáciami.
Začalo to týmto:
„Zdroj netlačí proti nikomu a ničomu.“
Vedela som, že je to dôležitá informácia, ale tak zúfalo som sa nechytala, že som si ju neuložila. A čo sa stalo? Na druhý deň mi priletela znova…
Ešte stále sa nechytám. „Na puti se radi.“ 😉
A tu sú tie ostatné tak, ako pokračovali:
„Nedokážeš vysvetliť oceán žabe, čo žije v studni.“
Zasa sa niečo vo mne otriaslo – a nedostalo slová ani obraz. Spracovávam. Iste, som „žaba v studni“, ale polovicou svojho vedomia som aj oceán (hoci iný, ale predsa len oceán) – a preto neviem, čo z tohto rozporu urobiť.
Uvidíme. 🙂
„Univerzum sa ide strhať do zbláznenia, pohne Nebom i Zemou, aby ti dalo čokoľvek, na čo si sa dokázal vibračne nastaviť.“
Tu mi už dokliklo, že ma vychovávajú. A zamyslela som sa celkom vážne nad tým, prečo som prišla o všetku svoju prácne naakumulovanú energiu – osobnú silu. Na čo som sa vibračne vyladila?
Odpoveď bola rýchla a jednoznačná – na príkoria. Na to, ako veci sú úplne inak, než som si predstavovala.
Mala som krátky zážitok víťazstva, že som tie klamy dokázala „prehliadnuť“ – ale nič mi nedal, len mi vzal energiu.
Energetická bilancia záporná. Sánchez vyvaľuje oči, Carlos si ťuká po čele a dona Juana ide rozdrapiť od rehotu.
„Fokus prizýva energiu. Ak sa sústreďuješ na to, čo chceš, budeš sa cítiť plný energie.
Ak sa sústreďuješ na to, čo nechceš, budeš sa cítiť vyšťavený.“
Takže už viem… Sústreďovala som sa na to, čo som nechcela – aby som tomu dokázala utiecť alebo to dokázala odvrátiť. Celá moja pozornosť sa vlievala do úpornosti, do snahy kontrolovať.
Chcela som to? No ťažko, a keď, tak sotva. 😕
Ako sa cítim? Ešte stále vyšťavene. Do čoho nechceného sa vlieva moja pozornosť teraz?
A prichádza poznanie: vlieva sa do snahy nedovoliť, aby sa minulosť opakovala. Čím vlastne udržiavam minulosť nažive, akoby sa práve diala.
Okej, bezmozgové. Na úrovni myslenia to už chápem, ale neviem, ako z toho von. Trauma ma núti spracovávať traumu a nie tešiť sa z toho, že je trauma už za mnou.
Neverím, že je už za mnou… hoci Otec mi ukázal, aké nepravdivý je môj predpoklad, že nemá význam vliezť zrovna do tej istej situácie, keď sa aktéri nezmenili – že výsledok by bol znova ten istý. Nielenže ma upozornil, že situácia už nie je tá istá, pretože všetci zúčastnení ňou zmúdreli, ale aj aktéri sa poučili a tak už nie sú tí istí.
Dobre, chápem. A napriek tomu sa ubolené malé decko vo mne nemieni prestať hádzať o zem. 😕
Ako sa to robí, že vás minulosť neovplyvňuje v interpretáciách?
„Svet odráža nie to, čo si praješ, ale to, čo predpokladáš ako pravdu. Tvoj stav bytia je tá forma, do ktorej sa odlieva realita.“
A tu sme pri jadre celej galiby. (A to „jadro“ som ja.) Kým sa nedokážem vymaniť z minulých zážitkov, budem okolo seba skladať tú istú nevyhovujúcu realitu…
Lenže ja netuším, ako sa vymaniť z minulosti. Oni to možno tušia, lenže ja ich zas nedokážem počúvať, lebo minulosť.
A tak nerobím nič. Odovzdávam to Univerzu, nech si robí ono, čo chce a vie – a ja to budem len zlomyseľne pripomienkovať.
Koniec-koncov, nikam sa neponáhľam. Beriem to tak, že sedím v kine a pozerám film, ako sa Krídlatí potia do zbláznenia.
Konečne je to raz naopak. 😉
Pridaj komentár