Čo je to “dosť”?

Minule som opravovala preklepy v knižke Povesť vlka. Bola písaná na stroji a potom som ju skenovala z papiera do digitálnej podoby; niekedy skener celkom rozsypal text a ešte aj po rokoch nachádzam chybne načítané znaky. A objavila som tam úryvok, ktorý by kľudne mohol pochádzať z môjho ezoterického obdobia, hoci vznikol o dobrých 30 rokov skôr:

„Nemáš si čo vyčítať,“ chlácholil ju. „Urobila si, čo bolo v tvojich silách.“

„Je to nespravodlivé! Prečo musí byť všetko v živote také ťažké? Vedela som, čo chcem! Ako sa mi to mohlo vymknúť z rúk?“

„Predpokladala si, že všetci sa budú správať tak ako ty. Že budú rozmýšľať a konať ako ty. To bola tvoja jediná chyba.“

„Moja jediná chyba bola, že som si dovolila mať sny,“ povedala trpko. „Myslela som, že ľudia mávajú sny…“

„Potom sa však nesmú hnevať, ak o ne prídu!“ upozornil ju Stroš.

„Chcela som pomôcť Ranom i Einarovi!“ zmračila sa na svoje zaťaté päste.

„Tomuto svetu nezáleží na predsavzatiach, Sima. Jediné, čo platí, sú skutky!“

Zvesila hlavu.

„Lenže… skutky nie sú jednoducho dobré alebo zlé, Stroš… Niekomu pomôžeš a iného tým zničíš…“

„A preto sa vždy nájdu takí, ktorí ťa budú nenávidieť! No nájdu sa aj takí, čo ťa za tvoje činy budú milovať. Záleží len na tom, či ich bude dosť.“

Chrabr súhlasne prikývol.

„Čo je to »dosť«?“ namietla.

„To je pocit, že sa máš rada; že vieš, čo na tebe aj iní majú radi. Keď si spokojná sama so sebou a so svetom, v akom žiješ… Niekedy postačí náklonnosť jediného človeka a zo žobráka sa stáva kráľ; inokedy nestačí láska stovky ľudí na to, aby sa kráľ necítil ako žobrák… Môžeš robiť hocičo. Musíš však potom aj trpezlivo znášať následky… A trpezlivosť je vždy najhoršia. Ubíja.“

Zamyslene naňho pozrela. Nevedel, čo sa odohráva za tými veľkými očami a prekvapene sa mykol, keď sa prudko otočila v sedle.

Stráž sa črtala proti vysokému jarnému nebu už len ako tmavá spleť dreva a kameňa. V bráne stáli Svíovia a hľadeli za ranským sprievodom. Celkom živo si vedela predstaviť ich zachmúrené tváre a zlosť v očiach Einara Gíslasona. Čo to kedysi povedal? ‘Nikdy sa neobzeraj. Čo je za tebou, na tom už nič nezmeníš; minulosť ťa však môže pripraviť o budúcnosť…‘

Simu odrazu premkol pocit, že urobila strašnú chybu, keď sa tak vzdorne ohliadla. Čo tým chcela dokázať? Že ešte nič nekončí – pretože ona nechce? Akoby vystierala ruky za čímsi, čoho už niet… Snažila sa očami nájsť Trisu, Inger alebo Flokiho; chcela sa s nimi aspoň posledným pohľadom rozlúčiť. Vtom sa brána na Stráži zavrela. Ticho, rozhodne, neodvolateľne. Naveky.

„Stalo sa niečo?“ spýtal sa ustarostene Stroš. Pricválal k nej a skúmavo jej nazrel do tváre.

Pokrútila hlavou. Čo už mohla povedať? Na svete sú príbehy, ktoré skončia dobre; a sú aj také, ktoré skončia zle. Jej príbeh patril, žiaľ, k tým zlým.

Dnes na okamih zočila pravdu.

A ododneška jej už zostáva len jediné – naučiť sa s týmto poznaním žiť.

Niekedy sa snažíme svetu vnútiť svoju predstavu, ako by mal vyzerať, ale väčšinou len s malým – alebo dočasným – úspechom. Minule som čítala, že prečo nevieme ako Ježiš premeniť vodu na víno – pretože naše myšlienky sú roztrúsené a miesto toho, aby sa sústreďovali na jednu jedinú vec, rozohrávajú v našom vnútri celé zhmotňovacie “svety” a preskakujú medzi nimi a udržiavajú ich nažive. Nemáme vnútorne zadefinované, čo je to pre nás “dosť”. Preto sa nám veci plnia až s oneskorením… a to sme ešte nehovorili o tom, že ako si my niečo želáme, tak po svete behajú aj iní ľudia so svojimi želaniami, vysielajú tiež istú vibráciu a tam, kde sa naše vibrácie náhodou stretnú, dochádza k interferenciám… Preto je svet taký nejednoznačný a zložitý – lebo nikto nevie, čo práve vysiela jeho okolie.

Presne túto myšlienku som spracovávala aj v knihe, ktorú práve píšem – v Elvíre, pretože toto je záležitosť, ktorej sa celá zhmotňovacia teória venuje pramálo – interferenciám a ako ich nedopustiť.

Ja odkedy nechodím veľmi medzi ľudí, tak sa moje zhmotňovanie výrazne urýchlilo. Niekedy vidím výsledok do 24 hodín… pokiaľ moje “vysielanie” nie je práve rušené predstavou mojich mačiek, že by som im hneď a zaraz mala dať žrať. 😛

Povedz svoj názor

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.