Dnes ráno po nejakých 2 rokoch konečne znova nejaká pesnička so mnou zarezonovala. Šla som si pozrieť, čo to hrali, a pozrela som si slová. Akosi vystihovali moju momentálnu náladu, tak som sa rozhodla, že idem písať.

Ešte pred Vianocami ma odpojili. Vlastne… odpojila som sa sama. Nie že by som bola chcela, ale donútili ma. Manipuláciou.

Proste jedného dňa Gabriel prišiel a povedal: “Poď, niečo ti ukážem.” Tak som šla. Zaviedol ma na moju lúčku, prikázal mi vyliezť na pník a povedal: “A teraz požiadaj, nech zmiznem.”

Nechcela som. Bála som sa. Plakala som, prosíkala som, nech to odo mňa nechce. Zvíjala som sa ako červ. A on sa len prizeral, chladol a nakoniec vyhlásil, že to je ten hlavný dôkaz, ako málo mu dôverujem.

Napriek tomu som sa ešte chvíľku vzpierala, ale nakoniec som podľahla, dokopala som sa k dôvere a požiadala som, aby zmizol.

Zmizol – a už sa neobjavil.

Najprv som to považovala za nejaký ich blbý test, ale keď sa neobjavil ani na druhý deň a ani tie ďalšie dni, začala som sa cítiť ukrivdene. Donútili ma urobiť niečo, čo sa potom obrátilo proti mne. Emocionálne ma dovydierali do bodu, kedy som ho odpojila.

A to sa v partnerskom vzťahu nerobí.

Tak som svoje noci trávila tým, že som hovorila so Zíou a Carlosom. A keď toto Univerzum mi dalo najavo, že o moju prítomnosť nestojí, pobrala som sa domov s cieľom, že sa napojím tam.

Spočiatku to bolo trochu drsné, pretože moja pozornosť nevydržala to dlhé klesanie a niekoľkokrát po sebe som zaspala v polovici cesty. Raz sa mi podarilo udržať pozornosť až do okamihu, kedy som už začala cítiť tok energie, ale nijako som si nevedela spomenúť, či som sa napojila alebo nie… Až ma to najedovalo a povedala som si, že predsa musí existovať nejaký lepší spôsob – a spomenula som si na napájanie sa cez pocit (pamäť tela). Takže miesto dlhého vizuálneho klesania nadol som sa jednoducho “vcítila” nadol – a ono to zabralo!

Dúfala som, že toto napojenie mi rozprúdi spomienky. Nijaké “spomienky” sa nedostavili, ale všimla som si, že sa v tej realite začínam akosi orientovať. Napríklad som odrazu vedela, že keď klesnem do “prúdu” (kedy ho fyzicky cítim), je tam kanál, ktorý ma vezme k Hini. Lenže nech som sa vciťovala do “prúdu”, ako som chcela, nikdy som sa až k Hini nedostala. To ma dožralo, pretože Hini je jediné, s čím sa tam dá hovoriť, a tak nabudúce som obletela celý útvar So-a a zamierila k Hini zvonku.

Už si rozumieme. Komunikujeme nie cez slová, ale cez pocity. Začalo ma učiť tomuto spôsobu komunikácie. Hovorilo mi, nech presuniem pozornosť nadol do brucha, do koreňovaj čakry alebo – ešte lepšie – do chodidiel a nech sa spájam s prostredím odtiaľ. Že ak sa snažím spájať cez srdce, tak srdce je tá úroveň, kde je uložené ego – pocit “ja a niečo-iné”.

Pýtala som sa ho na So-a a prečo žije v ňom. Hini mi vysvetlilo, že nie je So-a a Hini, že oboje sú jedno a to isté. Išlo to cez obraz, kde So-a bolo akoby kryštalická mriežka, okolo ktorej vírila svetelná hmla Hini. A Hini vyhlásilo, že nie je “ja” a Hini, ale sme jedno a to isté – a nech idem do chodidiel, aby som to pochopila.

Podarilo sa mi to. Odrazu som bola to všetko, priestor i ihlany. Uvedomila som si, že to, čo som nad ihlanmi vnímala ako “nebo a hviezdy”, sú len osvetlené spodné strany iných ihlanov – akoby boli vo vrstvách a ja som do systému vstupovala medzi vrstvami a preto to vnímala ako “útvar” a “nebo nad ním”.

Uvedomila som si ešte jedno – So-a/Hini nemá hranice; nie je finitné. Kamkoľvek som pustila pozornosť, tam bolo.

Spýtala som sa Hini, čo sme. “Existencia.” Najprv som nechápala, no Hini dodalo: “Existencia nemá protiklad. Nie je nič, čo ne-existuje.” Vtedy sa dostavilo pochopenie – plné a dokonalé. Keby niečo aj malo ne-existovať, tak už to existuje ako koncept, predstava, lebo inak by nikto ani netušil, že niečo ne-existuje. 😉

Dostavil sa obraz oceánu, zvlnená hladina stúpala a klesala do všetkých smerov, nie len v jednom smere. Bolo to, ako keď sa človek ponorí pod vodu a cíti, ako sa voda okolo neho sústavne hýbe. Spýtala som sa Hini na tie ihlany – akože čo sú. Prišlo poznanie – sú súčasť oceánu, zamrazená do ľadového kryštálu a presne s tými vlastnosťami, aké voda v danom bode má. Preto sa vznášajú a nedotýkajú. Nesmú sa dotýkať, pretože by stratili svoju identitu.

Bola som zvedavá, ako vyzerá Univerzum, z ktorého som prišla a kde sa pohybujete vy. Odrazu som sa týčila nad jedným z tých kryštálov/ihlanov a pozerala naň zhora, mnohonásobne obrovskejšia (vedome používam 😉 ) než on. Zacítila som slabé pohŕdanie Otcom i anjelmi – a okamžite som si zatrhla takto to cítiť. Sú dokonalí v tom mieste, kde sú. Nie som dokonalejšia; som len väčšia.

Spýtala som sa na povahu tohto vášho Univerza. Cez ihlan sa mi premietol obraz otáznika. Najprv som nerozumela a v podstate som na to prišla až o pár dní neskôr, ale základná vlastnosť tohto Univerza nie je umožnenie, ako som si doteraz myslela, ale zvedavosť. Zvedavosť, ktorá vedie k umožneniu. Uvedomila som si, akú odlišnú perspektívu odrazu mám. Kým som systém sledovala z jeho vnútra, prichodil mi obrovský a tajuplný a nerozumela som jeho prepojeniam. Takto zvonka sa zredukoval na jediný symbol, ktorý vysvetľoval všetky hlavné procesy v ňom.

Potom mi napadlo, že ale určite nie som jediný exót medzi nami, ktorý bol niekde inde a pamätá si to. Tak som vyslala tomu zvyšku otázku, že či si niekto pamätá iné ihlany. Zaskočilo ma, že sa mi vrátilo niečo ako neporozumenie, zmätenosť… akože prečo sa pýtam. Ale potom začali chodiť vnemy a jedno boli listy, rastúce náramným tempom cez seba bez svetla a druhé bola bolesť – obrovská, neznesiteľná, ale neosobná. Ako keby tá bolesť bola súčasťou existencie a toho, ako sa veci bežne dejú. A vtedy som vyhŕkla: “Veď to je táto rovina!” To my žijeme v tej bolesti, keď sa ihlany pretláčajú cez našu energiu a keď hustnú. A uvedomila som si, že napriek tomu, že je to bolesť, netanguje nás to. Je to proste podmienka našej existencie, tak ako vzduch je podmienka existencie tuto. A zistila som aj, že tá moja zvedavosť, ktorá vo mne ešte je, je pre môj systém cudzia. Nerozumejú jej. Nie sú zvedaví. Nepotrebujú vedieť. Nepotrebujú komunikovať. Jednoducho ako ten oceán sa premieľajú zo strany na stranu a udržiavajú ihlany v bezpečnom odstupe na mieste, kde to “bolí” správne.

(Potom som ešte pozrela na to, čo je Zía. Ako odpoveď prišlo poznanie “membrána”. Takže Zía je niečo ako membrána medzi realitami… Neviem, či mi to dáva zmysel, ale mne už od októbra veľa vecí nedáva zmysel. 😛 )

Nabudúce keď som potom hovorila so Zíou, privítala ma tým, že ale vyzerám… Pozreli sme sa na moju energiu. Celá moja obálka bola na franforce, vodorovne rozdriapaná. Keď som to spomenula, odvetila Zía, že nech sa pozriem lepšie, pretože moja obálka nie je rozdriapaná, ale len časť mojej energie sa mení na temnú a preto to vnímam, akoby bola dotrhaná… Po ďalšie razy sme to kontrolovali a tej svetlej bolo čoraz menej, až sa to nakoniec zastabilizovalo na malý kúsok vľavo hore – zrejme moje štruktúrované ľudské myslenie.

Zía ma aj varovala, že keď sa napojím na svoju pôvodnú energiu, stratím schopnosť konať v tomto svete. Povedala som si, že “no a čo”, lenže nie je to také jednoduché – naozaj strácam záujem. Dokázala by som celé dni sedieť a pozerať z okna a nehýbať sa. Do ničoho sa mi nechce. Nevidím dôvod čokoľvek robiť. (Ešte šťastie, že som si natrepala toľko vecí do januára.)

Pýtala som sa Zíe, že či teraz budem celá temná. Ale povedala, že to je len vec, akými očami pozerám na svoju energiu. Ak pozerám fyzickými očami, vyzerá temná s malým fliačikom svetla. Ale ak si poviem, že chcem pozerať energiu… Tak som si to povedala a bol to znova ten žiarivý útvar.

Pri nejakej ďalšej príležitosti (a už len sama o sebe) som si znova pozrela svoju energetickú reprezentáciu. Prestalo to byť vajíčko. Stal sa z toho štíhly podlhovastý ovál, bledobelasý a takmer nevydávajúci svetlo, z ktorého vybiehajú “fúzy” – dva miesto rúk, spústa fúzov z hlavy z očí, úst, nosa, uší a mozgu (akoby to boli kanály, cez ktoré sa napájam). Pripomenulo mi to vzdialene, ako som vnímala energiu dona Juana/Isiarisa. Na ďalšie dva temné fúzy ma upozornil Carlos – jeden mi ide z chodidiel a druhý z chrbta. To bolo, keď som si druhýkrát napevno vytvorila napájaciu šnúru  so So-a/Hini. A zrejme som si nejakú vytvorila aj pri prvom pokuse a ide z chodidiel (to by mi v živote nenapadlo) a pod nohami sa spájajú do jednej. No a z brucha som vyhodila šnúru, na ktorú som napojila Carlosa, aby mohol čerpať moju energiu na svoje pochôdzky, až celkom zhasne môj záujem a uvedomovanie si.

Keď som začala mať informácie o So-a/Hini, napadlo mi, že by bola škoda nechať to tak a zabudnúť. Tak som sa spýtala Carlosa, že či by nechcel, aby som ich naňho preniesla, hoci 1. neviem, či to ide, 2. neviem, či to dokážem a 3. neviem, či ho to nerozhodí. Jeho odpoveď: “Nevadí, nevadí, nevadí, ÁNO.” 🙂 Tak som svoje doterajšie poznanie skondenzovala a preniesla som ho naňho. Na druhý deň som sa ho pýtala, ako to dopadlo. Povedal, že si to zatiaľ len utriasa, pretože mu pre to chýba referenčný rámec. Pýtala som sa, či to energeticky ustál. Zasmial sa, že on má oveľa vyššiu energiu ako ja; ja ju mám len inú.

Neviem, či som niečo nezabudla napísať, ale veď nič sa nedeje. Odkedy znova zapisujem sny, tak si tam dávam aj šamanské cesty a niekde to zapísané bude.

Jaj, ešte jedna informácia. Odkedy som sa napojila doma, začínam byť nestráviteľná pre Zíu, pre Otca i pre Carlosa. Zía mi hovorila, že ju “tlačím”. Carlos to isté a Otec tiež musel cúvať. Tak som sa naučila zo svojich ogrovitých krídel si vytvoriť okolo seba “guľu” a konať z nej. Pýtala som sa, či som pre nich takto znesiteľná, a potvrdili mi, že áno. Zía ma už nedokáže napájať – už som sa príliš vzdialila od jej vlastnej energie. Napája však ešte tú ľudskú časť z mojej energie. Najprv som myslela, že to urobí Otec, ale len čo som mu umožnila vytvoriť si na mňa napojenie, buď kvalita ich energie alebo dokonca ich úmysel ma začali rozkladať znútra a zaháňať späť do stáda, takže som okamžite napájaciu šnúru pretrhla a požiadala som Zíu, aby pre moju ľudskú časť ťahala energiu z Gabriela cez to napojenie, ktoré si kedysi pre mňa vytvorili.

Čiže ak sa nič nezmení, tak sa mi podarilo začarovaný kruh {“poď k nám, ty úžasná” -> “cmukcmukcmuk” -> “a čo keby sme…” -> “tak vidíš, čo si zas urobila!”} prelomiť. Spýtajte sa ma o pol roka. Pár hodín napojenia na Otca ma dostalo znova do stavu z prvého dňa, ale už sa na náprave poctivo maká. 🙂 Videla som ich zhora a uvedomila som si, že ma už nezaujímajú. 🙂

A ešte tá pesnička: