Žiješ zázrak

13413638_276097099447258_7111672846056631712_nV noci som dostala také bolesti, že ma to zobudilo. Tak som si dala prášky a využila som prebudenie na to, aby som si s niekým pokecala… Nemala som chuť na emócie a dobré pocity, tak som tentokrát zavolala Otca.

Prišiel a pokúsil sa mi pomôcť – zohol sa ku mne a normálne ústami “odsával” moju bolesť. A hoci som vedela, že mám v sebe liek a bolesť už opadá a tak či onak ju dostanem pod kontrolu, samu ma zaskočilo, ako skokovo prestala, len čo sa narovnal… Problém s mojimi bolesťami je, že lieky proti nim rozkladajú moje vnútorné prostredie a tak musím brať ešte ďalšie lieky, ktoré majú zabrániť tomu prvému lieku, aby ma zabil… a nakoniec vás už bolí “celý človek” a viete, že to takto pôjde ďalej a bude sa zhoršovať… Tak som Otcovi povedala, že chcem zomrieť a mať to všetko už konečne za sebou.

Začali sme to rozoberať. Hlavne začal sondovať, či som v nejakej emocionálnej vývrtke, alebo je to len únava organizmu… Pýtal sa, s čím presne som nespokojná. Vysvetlila som mu, že mám svoj život nesmierne rada a keď sa sústredím výlučne na daný okamih, je dokonalý a nemenila by som, ale že život nie je len zotrvávanie v danom okamihu, ale sa potrebujem aj postarať o budúcnosť – aby som sa ako ten cvrček nedostala jedného dňa do situácie, že prídem povedať mačičkám, že “sorry, ale dnes sa nebude žrať, pretože panička nemá na žrádlo”.

Objal ma okolo pliec a povedal mi, nech idem s ním.

Kráčali sme po nejakej horskej cestičke vysoko na končiari, pod nami hlboké údolia, nad nami už len nebo. Otec povedal, nech idem s ním, že pôjdeme po vzduchu – a natiahol ku mne ruku, aby som sa ho chytila a nebála sa. Tak som sa ho chytila a vykročili sme do prázdna.

Urobili sme pár krokov, Otec zastal a povedal mi, nech pozriem nadol. Jednak neznášam výšky, ale ten pohľad, ako stojíte doslova na ničom a pod vami len hlboké údolie, z toho ma mrazilo… Otec sa spýtal, aký je to pocit. Povedala som, že je úžasné, že idem po vzduchu, ale napriek tomu sa to cíti zle – ako keby som robila niečo, čo tak nemá byť… Že sa necítim dobre; celá nervózna, vyjukaná a s pocitom previnenia.

Usmial sa. Povedal niečo ako: “Žiješ zázrak… ale tvoj rozum neverí na zázraky, ale na obyčajný ľudský život, a preto posiela signály, že to nie je v poriadku.”

Spýtala som sa, čo s tým – ako dosiahnem, aby sa to necítilo tak zle.

“Je na tebe, na čo sa sústredíš – či na nadšenie zo zázraku, alebo na pocit, že to nie je ‘ako by malo byť’.”

Potom mi vysvetľoval, že v sebe máme takú tvrdú časť, ktorá nás chráni pred poranením, a mäkkú časť, ktorá nám umožňuje vychutnávať. A že celé to riadi strach. Keď má človek obavu, natočí navonok tú tvrdú časť a všetko vychutnávanie vtiahne dovnútra pod ňu, takže prestaneme byť citliví na to pekné a len sa chránime proti tomu zlému. Ale ak sa strachu zbavíme, tak sa tvrdá časť z nás stiahne dovnútra a navonok sa vyvráti tá mäkká, citlivá časť. Že je to mechanizmus a treba ho využívať.

Vysvetlil mi, že ten môj strach pramení z toho, že idem po dvoch koľajach súčasne – nerozhodla som ešte, ktorý svet je pre mňa “jediný pravý”: či ten s nimi, alebo ten, v ktorom neexistujú. Tým pádom do všetkého ešte stále montujem aj svoj rozum a ten vníma priepasť pod nohami a to, že som človek a ľudia nechodia po vzduchu – a tak sa všetko cíti nepatrične a vyvoláva to vo mne pocit ohrozenia.

No, neviem, či s tým budem vedieť niečo urobiť. Ale ten obraz, kedy som stála vo vzduchu ako na skle (hehe, rozum si to už začína interpretovať 😉 ) a pod nohami som mala niekde hlboko dole údolie, bol nesmierne silný. 🙂

Uložiť

Povedz svoj názor

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s