Vďačnosť každý deň

green-tick-with-manDnešná vďačnosť bude tak trochu netradičná – mala som zážitok a idem sa oň podeliť.

Večer som si napustila vaňu a ako som si tam ležala, rozhodovala som sa, či si idem v duchu spievať, mantrovať alebo sa niekam vyberiem. Nakoniec som sa rozhodla, že pôjdem za Otcom. Pôvodne to mal byť Gabriel, ale potom som zmenila mienku, ani dobre neviem, prečo… Niekedy mám pocit, že Gabriel už natoľko pozná moje úlety, že si radšej trikrát kúsne do jazyka, než by mi povedal niečo, čo by ma vytočilo… Otec je v tomto iný. Vždy na plnú hubu – síce s porozumením, ale dosť polopatisticky.

Asi som mala pocit, že si potrebujem zlíznuť.

Nevedela som si ho privolať, ale spomenula som si, ako mi vraveli, že im mám vytvoriť obraz, do ktorého by za mnou prišli. Tak som sa presunula v predstave na breh Večnosti a už tam Otec bol.

Pýtal sa ma, prečo som si vybrala práve tento obraz. Povedala som, že neviem – a on ma upozornil, že pre mňa to znamená definitívny krok, niečo, čoho sa bojím, ale nemienim ustúpiť. Že tam budem chodiť tak dlho, až si na ten pocit drobnosti a bezvýznamnosti a bezmocnosti celkom zvyknem.

Pýtal sa ma, prečo som nechcela hovoriť s Gabrielom. Vždy sú extra opatrní, pretože na Gabriela si najviac trúfam, ale vysvetlila som mu, že chcem pravdivú odpoveď, aj keby nebola dobrá. Povedal, že to som sa mohla spýtať priamo aj Gabriela, pretože Gabriel mi povie vždy len to, čo Otec. Že tam nie sú nijaké rozohrané záujmy, ako si to ja rada interpretujem. Nejasnosti sa vyriešili, oni sú plne skoordinovaní a tak nemusím Gabriela podozrievať, že ma extra oprašuje.

Spýtala som sa ho na to, ako to vyzerá s mojím napredovaním. Povedal, že je to dobré, že idem omnoho rýchlejšie, ako predpokladali. Že vlastne už som presne tam, kde mám byť, ale teraz čakáme na to, aby som sa naučila vidieť všetky reality, ku ktorým mám prístup. Doslova povedal “všetky tvoje príbehy, ako aj príbehy iných o tebe”. To ma zarazilo a spýtala som sa, že či teda aj ten príbeh, kedy ma obvinili z čiernej mágie. Prisvedčil. To sa mi nepáčilo a nevidelo, ale vysvetlil mi, že nesmie zostať nič, čo by som odmietala vnímať/vidieť, pretože tým by som sa obmedzovala – a to je to, čoho sa teraz zbavujem. Pôjde to tak rýchlo, ako to pôjde, ale proces je naštartovaný a oni už poznajú moju “besnú bosorácku vôľu” a vedia, že to dorazím do úspešného konca.

Niečo sme sa bavili aj o tej čiernej mágii. Že z nej mám celkom nesprávny dojem. Že každý má v sebe schopnosť robiť čiernu mágiu, ale keď neprijímam ich príbeh, že som ju urobila, tak vlastne ako keby som o sebe vyhlasovala, že tú schopnosť nemám – čiže ako keby som sa ochudobňovala o časť svojich schopností. Povedala som mu, že ale pre mňa je to absolútne neprípustné, poškodiť niekomu inému. Vysvetlil mi, že ale to nie je vec toho, že by som toho nebola schopná – neoberám sa o schopnosť, oberám sa o ochotu urobiť to – a to už je moje rozhodnutie. Teda neochudobňujem sa, len sa rozhodujem, že túto schopnosť nepoužijem. (Dúfam, že rozumiete. Ťukám ako ďas, než zabudnem.)

Predstava, že mám tú schopnosť, sa mi zapáčila. Odrazu som pocítila chuť urobiť zle mojim susedom. Opatrne som sa pýtala Otca, že ale keby som urobila čiernu mágiu, aký dopad to bude mať na môj ďalší postup. Povedal, že rozhodne ho to nezmarí, doslova “neexistuje nič také ako smrteľný hriech”. Ale keď to urobím, stiahnem sa vibračne znova nadol do sveta, kde sa robí zle, a budem sa musieť z toho sveta vyhrabávať nahor – vec, ktorú už mám dnes inak dávno za sebou. (Ako to píšem, trochu mi to pripomína lílu.) A začal sondovať, čo by som to chcela urobiť. Vysvetlila som mu, že moji susedia nám strašne robili zle a dosť otrávili posledné roky života mojich rodičov. Spýtal sa, či chcem pomstu. Vravím, že nie, len že mám pocit nerovnováhy a rada by som ju obnovila – hoci moji rodičia sa toho už nedožili. Povedal, že ale dozvedeli by sa to, pretože v astrále ešte stále ich odtlačok je a bude tam tak dlho, kým si ich budem pamätať. Spýtala som sa ho, či každá dimenzia má teda svoj astrál. Odpovedal, že každá, kde existuje vedomé vnímanie.

A Otec aj povedal, že nepotrebujem niekomu urobiť zle, pretože moji rodičia z astrálu vedia, že som sa na to zastreľovala a to energetický dlh v ich očiach vyvažuje. Že stačí tá ochota, pretože vedia, že som sa ich nevzdala.

Odtiaľ sme sa dostali k mojim rodičom. Nejako som povedala, že nie som dobrý človek a nebola som tam, keď zomierali. A v podvedomí som mala nevyslovený obraz, ako iní ľudia boli pri svojich rodičoch a starali sa o nich a ošetrovali ich a držali ich za ruku… Na to Otec odpovedal, že ale to je celkom iná situácia. Že ja som ich mala rada a moja starostlivosť o nich bola vždy produkt pocitu spolupatričnosti, nie pocitu previnenia, že by som nebola pre nich robila dosť a teraz im to musím vynahradiť… Povedal, že po celý čas to vedeli a nikdy o tomto nepochybovali. A aj keď som tam nebola, vedeli, že som s nimi.

Rozrevala som sa (v hmote i mimo nej; v hmote len trochu, mimo som rumázgala poriadne). Povedal mi, nech si poplačem. Odmietla som, že slzy nič neriešia. Odvetil, že aj tak nech si poplačem, nech si nezakazujem plakanie, lebo môj svet potrebuje obsahovať všetko a nič v ňom nesmie byť “menejcenné”. Ako mi začali tiecť prvé slzy, povedal, nech sa pokúsim plačom zdvihnúť hladinu oceánu. To už som mala cieľ a pracovalo sa na tom. Sedela som na brehu, revala jak tur, Otec ma zozadu objal, prišiel Gabriel a čupol si ku mne, držal mi ruky a ja som mu cez plece plakala do mora, ale hladina sa nezdvihla… 😦 Zasa som zlyhala.

Vtedy som si uvedomila, ako v svojom živote vyhľadávam všetky situácie, kde som zlyhala, ale za všetky tie roky museli byť aj nejaké situácie, kedy som nezlyhala – len tie som si nevšimla a zabudla som ich.

No, a ten zvyšok som medzičasom zabudla. 😕 Ale fakt je, že sa teraz už necítim ako až taký zlý človek. Babrák, to hej, ale nie až taký otrasný.

Vďačná za tento zážitok. Ešte ho nemám spracovaný, ale nejako sa cítim voľnejšie. 🙂 A hlavne viem, čo treba robiť.

Vďačná za kolegu a za to, že sme dnes zmajstrovali zátarasy, ktoré znemožnia kožúškom vbehnúť do izby proti mojej vôli. Už budem môcť odísť z domu vtedy, keď treba, a nie o polhodinu neskôr, ktorú by som trávila ich presviedčaním, že treba vyliezť spoza tej skrine, pretože ich tam na 10 hodín zavriel bez žrádla a vodičky a bez záchodíku (ako naposledy, len vtedy som bola dostatočne duchaprítomná a aspoň ten záchodík som im tam preniesla).

Vďačná za kožúšky, ktoré sa dnes so mnou dobrú hodinu hrali a lovili perie. Dokonca aj Beruška, čo má z Lassitera totálne fofry, keď loví perie, dokáže na Lassinka kašlať. (Naopak to, žiaľ, ešte nefunguje.)

Vďačná za anjelov. 🙂 Proste len vďačná. 🙂

Reklamy

20 thoughts on “Vďačnosť každý deň

  1. Zaujimalo by ma z coho prameni ten tvoj pocit ” nedostatocnosti “.
    Ja ho mam z nedostatku “pritomnosti ” mojej matky.
    Necitila som sa byt milovana a tak si ani neviem predstavit preco by ma mali ludia milovat.
    Hoci to robia . Neviem prijimat lasku ani pochvalu . Aj som sa vedome o to pokusala ale nic. 🙂

    Like

  2. Včera v noci sa mi sníval sen, že som ťa stretla na ulici a poďakovala som ti za článok, že mi pomohol. Ráno som rozmýšľala, ktorý z toho kvanta článkov to bol, ale docvaklo mi až teraz. Je to tento článok – a aj keď neviem definovať presne prečo, cítim, že musím čítať opakovane, až kým nebudem mať jasno 🙂
    Ďakujem 🙂

    Like

  3. “Vysvetlil mi, že ale to nie je vec toho, že by som toho nebola schopná – neoberám sa o schopnosť, oberám sa o ochotu urobiť to – a to už je moje rozhodnutie. Teda neochudobňujem sa, len sa rozhodujem, že túto schopnosť nepoužijem. (Dúfam, že rozumiete.)“

    Velmi rozumieme (ja ich Velicenstvo 😀 )
    Priam takto:
    Iskra mi po jednej hodine jogy vysvetloval, ze sa nemusim bat hovorit opravovat ci kritizovat jeho joginske postoje. Vraj z mojho hlasu a reci ide taka vludnost, ze si nevie predstavit, ze by som tym niekomu bola schopna ublizit.
    Mna zamrzlo na mieste, vraska medzi obocie a oci vyplestene.
    A v duchu som riekla to, co som jemu este vtedy nepovedala nahlas (knedlicek v krku):

    SOM TOHO SCHOPNA. Viem ublizit svojimi slovami a viem dat vsetkych styroch ohnivych jazdcov apokalypsy do mojej reci. A viem to VELMI DOBRE.
    Aj toto je sucast mojej temnoty.
    Iba som sa rozhodla (momentalne) ju nepouzivat.
    A vsetko je fajn.

    Liked by 2 people

  4. taketo rozhodnutia sa ale vlastne nazyvaju samonastolene obmedzenia. ci je to na osoh, tazko povedat. Totiz naco sa momentalne rozhodovat, co nebudem pouzivat teraz a v najblizsej buducnosti? Ako viem, ake budu situacie?Ako viem ze sa nevyskytne situacia, v ktorej prave to co som si zakazala by malo svoje opodstatnenie?

    Like

    • Neviem uplne, co myslis pod `keby bolo keby`.
      Proste som sa rozhodla nebyt p*ca, v istych situaciach, a mam z toho dobry pocit.
      Ked som sa chovala ako p*ca, nemala som dobry pocit (energeticky ako vytiahnut stupel z vane. Prazdna bez zisku. )
      Lahka matematika – takze mne pride nie take tazke povedat, ci mi to bolo na osoh.
      A preto som napisala momentalne, lebo neobmedzujem a nevylucujem tu moznost, ze raz (vedome-nevedome), tak zas bude.

      Aj to, ze nevrazdim ludi, je samonastolene obmedzenie. Momentalne. Kebyze mi ide o zivot, ktoho vie?

      Like

      • v podstate mi na tvojom komente pridu podivne dve veci. Na zaciatku velmi konkretne opisujes svoje momentalne pocity: “Mna zamrzlo na mieste, vraska medzi obocie a oci vyplestene.” a “knedlicek v krku”…zhodneme sa asi na tom, ze su to pocity neprijemne (myslim). Na druhej strane tvrdis ze rozhodnutie neublizovat slovami , ak spravne chapem nebyt slovne agresivna, ta neprijemnych pocitov zbavilo. Podla toho co vidim v tvojom prispevku, nezbavilo. Negativne pocity su nadalej pritomne. A druha vec, tu svoju schopnost pouzivat slova ako zbrat opisujes povedala by som az umelecky, asi si si vedoma ze je to tvoja silna zbran, podla toho opisu nemas k tej svojej zbrani nejaky jednoznacne negativny vztah, mam taky pocit ze sa ti jej nevzdavalo celkom lahko a ze nie vsetky casti teba su presvedcene ze tato tvoja schopnost ma mat jednoducho zakaz vstupit na ihrisko. Preto to vo mne vyvolava tie pochybnosti ci toto samonastolene obmedzenie ma naozaj pre teba taky osoh 🙂

        Like

  5. Lenze…takto.
    (Asi nebudem taky majster slova, kedze ja o hruskach a ty o jablckach.)

    Ja som nemala dovod citi sa neprijemne v tej konverzacii s Iskrom – veskery zaden, kedze mi prave lichotil ( a v mojom ponimani ma opisoval ako Matku Mariu Svatu 😀

    Zamrzlo ma, pretoze som v tej chvili dostala takzvany moment epifanie – ze mi prave ide volaco dolezite docvaknut.
    Zamrzne ma vzdy, ked sa deje situacia a moje mudre hlasy volaco vysvetluju. T.j. viem, ze `cica teraz davaj pozor, deje sa nieco dolezite`.

    To dolezite bolo, ze som si v klude mohla spokojne krochkat v tom, ze ano ano, vludna Matka Svata, to som presne ja.
    Miesto toho mi doslo, ze som AJ toho pravy opak. (obocie sa zvrastilo k sebe, tuho som rozmyslala co toto zistenie teraz presne znaci).
    A hned na to mi doslo, ze som s tym okej. (vyplestene oci – pretoze prijat tuto cast seba trvalo takmer tri dekady. A bol to jeden z prvych razov, kedy som to prijala, bola s tym okej a takmer to povedala nahlas).
    Par dni som to zvykala, a obtyzden som tento dovetok Iskrovi aj povedala nahlas. (dalsi `my very first time`).
    A obtyzden som nasla tento clanok a to synchro mi prislo take velke, ze som to povedala pisomne-nahlas aj tu.

    Je mozne, ze ty si so svojou temnotou kamoska uz davno. Pre mna toto bolo narocne. Okrem ineho aj preto, ze presne tento druh temneho skillu `bezi v rodine` (….a ked oni su take monstra, tak preboha ja predsa hadam nie! 😀 ) Chapes ?

    Neviem to teraz lepsie vysvetlit. Ty si svoje vrr prejavy ponechaj – zrejme budes mat k tomu dovod a sluzia ti.
    Moj pripad je iny – mne iste vrr prejavy sluzili, a prestali. Momentalne 😀

    To vrazdenie tiez asi nebol najlepsi priklad. Ako vidis i podla predchadzajuceho slovnika, mam zrejme svoje morbidne dni 

    Like

    • No dobre. Este by som chcela vediet co presne som nepochopila. Z toho co si napisala ako vysvetlenie sa mi zda, ze chybu som urobila v tom, ze pocity ktore si popisala som identifikovala ako pocity neprijemne. A oni pre teba neboli neprijemne ale prijemne alebo neutralne. Tak?

      Like

  6. …ja osobne som presvedčený , že každý človek má svoju temnú, odvrátenú tvár a tá môže mať veľa podôb. Môže to byť surová päsť , ale aj mrštný jazyk , čo dokáže druhého zraziť na kolená. Môže to byť náhly záblesk , ale aj dlhodobo precízne plánovaná pomsta. A môže to byť aj znalosť prírody, či toho, čo akoby stojí nad ňou, pretože rovnako dobre môžme namiešať liek, ale aj jed. Dôležitá je pohnútka, náš zámer – to je to, čo danému nástroju dáva punc temnoty. Ak sa tak deje v sebaobrane je to úplne iné, ako keď je hnacím motorom nenávisť, závisť, pomsta, či osobný zisk na úkor iného. Mám za to , že ten krátkodobý pocit víťazstva rýchlo vyšumí a to, čo zostane, je akési rozpačité ticho a prázdno. Alebo, ako napísala Santiguada – vytiahneš štupeľ vo vani, voda odtečie ….a čo ďalej. Ak si energiu predstavím ako vlnenie a to znázorním sinusoidou, je vždy na mne , či sa rozhodnem na ktorej časti vlnovky budem surfovať. A tá negatívna myslím nenapĺňa človeka pokojom a radosťou.
    Ešte som sa zamyslel nad výrazom samonastolujúce obmedzenie, ako ho použila Matrioshka. Ak sa rozhodnem žiť tak, či onak a podľa toho aj konať, samozrejme to bude samonastolujúce – s tým súhlasím, ale nemyslím, že to je obmedzenie. Obmedzením to môže byť len keď mi to niekto nanúti zvonku a ja sa tomu budem búriť, pretože aj keď to bude a priori dobrá vec, v daný moment tomu nerozumiem a som nútený slepo poslúchať – alebo veriť. To je to prikázanie, o ktorom niekde písal Iskra. Ale keď niečo ide zo mňa, je to na základe prežitého, pochopeného a tu je vhodnejšie slovo prijatie – a na tom nič obmedzujúceho nevidím.

    Liked by 1 person

    • Ja si pri týchto úvahách spomínam na zistenie, že to, čo ťa rozčuľuje na iných, si vysoko pravdepodobne sám zakazuješ. Takže keď to vezmem od podlahy, povedala by som, že ak ma nikto a nič na svete nevytáča, je jedno, ako žijem – som v súlade sám so sebou. Ak ma niečo vytáča, tak som si urobil samonastolené obmedzenie a upieram si nejakú časť z “kompletného ja”. Dôležité teda nie je, ako som sa rozhodol žiť, ale či toto moje rozhodnutie zapríčinilo, že ma iní a svet rozčuľujú. 😉

      Like

  7. Pravda. Potom to ale u mna bolo tak: svet/ostatni ma gradualne prestavaju vytacat (do istej miery, nie kompletne, budha este nie som), tym padom prestava byt potrebne na nich utocit.
    Zaroven, ked ma niekde stale vytocia, viem sa rozhodnut siahnut po inom outlete mojho odporu ako po 4 ohnivych jazdcoch, pretoze tak miniem menej energie a rychlejsie to spracujem.

    Mozno podstatny dodatok – temnotou nazyvam aspekty mna, ktore som odvrhla/odmietam uznat, ze ich mam.
    Tym, ze uznam `aj ty si moj milasik` , sa milasik prestava chciet prejavovat. Nemusi – uz vie, ze o nom viem 

    Like

    • Lenže takto to nefunguje. To, že si niekoho priznáš, ošetruje situáciu na mentálnej úrovni, prípadne na vôľovej (zmieriš sa s tým, že ho máš). Ale emócia potrebuje byť vyžitá naplno, inak nezmizne. Z vlastnej skúsenosti.

      Like

      • Neviem, či sa v skutočnosti dajú od seba “zákl.” 3 spôsoby vnímania-spoznávania (vôľa, myseľ a cítenie) naozaj oddeliť, ale je možné, že sa dá nastaviť filter vnímania (“oklamať”) na “nevnímanie” a vtedy môže nastať napr. pocit/myšlienka/vedomie, že tam 1 z 3, alebo 2 z 3 nieje a dokonca môžem(e) možno premenovať výsledok vnímania pocit/log.záver/poznanie na iba 1 z 3, alebo 2 z 3, ale to ma len tak spontánne napadlo, takže možno je to úplne ináč 🙂

        Samozrejme súhlasím s tvojim názorom, že pocit/myšlienka/uvedomie, ak ho túžim “spracovať” môže byť užitočné dovoliť si, ho precítiť naplno/ponoriť sa do neho/prežiť ho.

        Možno to “prebudenie sa” (zo sna?), o ktorom vraj hovoril Budha keď ho “osvietilo”, je práve o precítení/prijatí/uvedomení si súcitu/jednoty/bytia “lásky/boha/všetkého” a je možné, že slová ako láska/sloboda/osvietenie v istých interpretáciách nepodliehajú dualitnému deleniu (dobré-zlé) a zodpovedajú práve tomuto (pre)javu.

        Like

      • …tu mi niečo nesedí : “Emócia potrebuje byť vyžitá naplno, inak nezmizne “. Emócia podľa mňa nie je niečo ako elektrický potenciál, ktorý sa dá jednoducho vyskratovať. Emóciou podľa mňa vždy formujem aj svet v ktorom žijem. Napr. zlo , ktoré vyšlem si nájde adresáta, ten, pokiaľ zareaguje čisto živelne vyprodukuje minimálne rovnaké , ale často krát ešte väčšie zlo, ktoré sa otočí proti mne. A pôvodom je to moje , nie jeho zlo. Pokiaľ tento kolotoč pokračuje , otravuje táto emócia celé okolie a tento vír zla do seba postupne nasáva nových potencionálnych aktérov. Toto je klasický prípad, ako sa banálny napr. susedský spor na dedine rozšíri na celé rodiny a rody a úplná hovadina koniec koncov zapríčiní, že kludne po rokoch , keď už príčina ani nemusí byť zjavná prepichne ktosi kohosi vidlami. A vendeta je na svete. Nikto sa v danej situácii necíti dobre a každého taký život energeticky vyčerpáva. Na druhej strane zlo narastá, tučnie z nenávisti ktorou ho priživujeme a čím dlhšie to trvá , tým ťažšie je z tohto vlaku vystúpiť.
        Klasický príklad ( keď pomlčím o príbehu o Romeovi a Júlii 🙂 ) je nenávisť muslimov voči židom a poťažmo aj kresťanom, ktorá sa údajne odvíja od biblického príbehu o Abrahámovi, ktorý odvrhol svojho nevlastného syna ( meno mi vypadlo ), od ktorého tradičné muslimské národy odvodzujú svoj pôvod.
        Ako sa tento príbeh odohral a či vôbec už s určitosťou nevie nikto , ale jeho tragické dopady stále hýbu svetom a niet na svete človeka , ktorý by vedel povedať ako a či to vôbec skončí.To je myslím dôvod, prečo by (minimálne v prípade negatívnych emócii ) malo byť srdce v rovnováhe s rozumom, prípadne aj vôľou.

        Like

      • 🙂 To mi pripomenulo ten murphyovský citát “staraj sa o krtince, hory sa už pretlčú samy”… Nerieš svet. Rieš seba – a presne podľa toho vzorca, ktorý popisuješ, sa svet prepočíta do novej podoby.

        Ľudia obvykle predpokladajú, že všetci žijeme v tej istej rovine existencie. V mojom vnímaní to tak nie je – existencia má mnoho rovín a my si vibračne vyberáme, na ktorú sa vyladíme. Vnímame časť z tých “pod” nami a časť z tých “nad” nami. Čiže vidíš nepráva a nezmyselnosti a tragédie tvojho sveta, ale nepatria do tvojej roviny a preto ťa emocionálne nezasahujú (=neničia). Kým ťa ničia, zostávaš v rovine, kde sú hlavnou hybnou silou. Dostaň sa z tejto roviny ty sám – a hlavná hybná sila bude o 1 jednotku slabšia.

        A teraz si predstav, čo byt o urobilo, keby toto spravil milión ľudí. 🙂

        A späť k moslimom a vyžitiu emócie naplno – predstav si, že to urobia. Že nezostane jediný “biely pes”, ktorého ešte možno zabiť. 🙂 Čo sa stane s tou emóciou? Emócia “zabíjaj bielych psov” začne byť bezpredmetná a sama seba zruší – nebude už koho zabíjať. 🙂

        Nerieš tých druhých, aby boli takí a inakší. Oni budú takí, akí byť chcú – a dokážu… Keby sme všetci riešili seba a nie hlavne tých druhých, svet by bol oveľa znesiteľnejšie miesto. 🙂

        Like

      • … a je tu ešte niečo, čo vraj v podobných prípadoch zázračne uzdravuje. Volá sa to sila odpustenia. Ale k tomu sa vyjadrovať nechcem, lebo to je vec , ktorú sa ja osobne celý život a veľmi ťažko snažím naučiť previesť do praxe.

        Like

      • 🙂 Sila odpustenia a.k.a. sila rekapitulácie a.k.a. sila emocionálneho odstupu (teda vynulovanie emócie u teba technikou, akú práve poznáš a používaš). Sám si si odpovedal. Keď sa budeš snažiť “odpúšťať” a nie si ten správny odpúšťací typ, bude ti to trvať ako lačnému… no, ehm, niečo. Ja neodpúšťam. Pamätám si ako slon, ale cez pochopenie situácie sa snažím vynulovať moju emocionálnu zaangažovanosť na nej. Čímkoľvek, čo je práve po ruke. Zatiaľ som pomerne úspešná, pretože revolvery a sekery najčastejšie nemávam “po ruke” -) .

        Like

  8. Hihihi …a hrusky a jablcka sa stali ovocim 🙂
    Podla mna je prave vynulovanie negativnej emocionalnej zaangazovanosti (kuprikladu hnev, nenavist, krivda) – uz akymkolvek sposobom – odpustenie.
    Odpustit pre mna neznamena mat toho clovek zrazu v oblube, vpustat ho do svojho sveta alebo zrazu trpiet lobotomiou. Ked sa viem cez pochopenie (jeho pohnutok, sveta, nesmrtelnosti chrobaka) vnimat ako nie obet (jeho cinu), niet komu co odpustat.
    Plus sa mi javi, ze tiez hladas iny outlet ako panvice, sekery alebo revolvery na prezitie istych emocii 🙂

    Like

Povedz svoj názor

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s