Pomaly vyznieva rok 2020. Na Belangelo som vyštartovala čítací maratón a kedy-tedy sa idem pozrieť, čo práve ľudia hľadajú či čítajú… Tak som si dnes otvorila Buď vôľa tvoja – posledný diel Voľného pádu. Kapitolu Zrážka z Peklom. A ako to čítam, začína sa mi rozjasňovať…

Nastal čas napísať dokončenie príbehu. 🙂

Začalo to ako celkom taká  malá myšlienočka,  že čo by bolo, keby… a ako som čítala kapitolu, narazila som na časť, ktorá vo mne vyvolala doslova zimnicu:

„Pozri, Kalfu… Ty nechceš to malé dievča. Je to len slabá energia. Zato keby si mal mňa, tak máš križovatku medzi dvoma realitami! Lebo ja spájam dva svety. Som z inej reality a napriek tomu som sa bez pomoci dokázala dostať sem… To neznie zle, čo? Nechcel by si takú moc? Ak sa dohodneme, vymením sa za to malé dievča!“

Totiž to, čo vy neviete, je vývoj posledných mesiacov, kedy som sa doslova nainštalovala do funkcie “križovatky”.

Keby som to nebola dnes (čo je “včera”) čítala, tak si nespomeniem, že som to pred štyrmi rokmi popisovala…

Začalo to tým, že som v novembri už takmer nedýchala. Keď som sa ráno chcela zdvihnúť z postele, potrebovala som sa polhodinu do toho motivovať. Nevládala som. Po hodinke-dvoch som si musela ľahnúť, pretože  som nedokázala udržať oči otvorené.

Začali zisťovať, čo so mnou je. I zistili,  že keď ma podráždili naposledy, šla som celá roztrpčená do temného lesa a povedala som Zíi, že nechcem cítiť. Že má zrušiť moje emócie.

Zía ma varovala, že ale to bude nevratný proces.

Vtedy som si to vysvetlila, že srdce akože už nebude schopné cítiť – a bolo to presne to, čo som chcela dosiahnuť, takže som mykla plecom a povedala jej, nech maká.

Ešte  raz-dvakrát ma varovala, no potom ma totálne vyvážila. A ja som prestala cítiť. Prestali ma veci trápiť, prestali ma veci bolieť, prestali ma veci rozčuľovať. Jednoducho som registrovala a bolo mi to fuk.

Prvý to zistil Gabriel. Hoci som udatne emócie fejkovala, jeho som neoklamala. Zaregistroval, že sa mu už nedarí vytočiť 😛 ma. Vyšpáral zo mňa, čo som urobila, znadal mi jak sirote, ale nechal ma na pokoji. Až  keď mi začala klesať energia, odrazu začali  fofry. Krídlatí  sa zhŕkli a začali poplašene skúmať, čo to so mnou je.

A zistili,  že zo mňa uniká energia do temného lesa. Že pomaly s ním začínam splývať. A jediné, čo si viem v temnom lese predstaviť, je vykašľať sa na všetko, ľahnúť si a spať.

A presne to som začala robiť v normálnej realite.

Najprv ma začal Gabriel dotovať svojou energiou. O to rýchlejšie sa míňala tá moja. Nevládala som už ani len sedieť. Proste som políhala a spala.

Nato usúdili, že treba ísť do temného lesa a spýtať sa Zíe, čo s tým. Lenže tam oni nemôžu – totálne “zhasnú”. Otec to vymyslel tak, že pošla Gabriela a bude ho “istiť” a dotovať energiou. Lenže Gabriel predviedol svoju úžasnú hlavu a prišiel s iným návrhom – pôjde vo mne, ak mu prepustím svoje telo.

Nuž, veľký výber som nemala.

Bol to odporný pocit… Niekde vnútri som sedela, ale bola som totálne odstavená, len ako divák v kine. Ešte dovnútra som vošla ja a Gabriel vo mne, ale len čo som sa skontaktovala so Zíou a povedala jej, o čo ide, prebral Gabriel kontrolu a ja som sa zošúverila len na maličký atómik, ktorý musel počúvať a pozerať bez toho, aby dokázal čo len pohnúť očami… Všetko na mňa tlačilo a cítila som sa, ako keď lisujú hrozno.

Už neviem presne, čo bolo, ale Zía zaregistrovala, ako zle mi je, a vytvorila pre Gabriela bezpečnú bublinu, do ktorej sa mohol vyliať aj mimo môjho tela. Zía upozornila, že ma varovala – že postupne splývam s nimi a strácam identitu aj energiu, ale že ja som to chcela… Vysvetlila Gabrielovi aj to, že nejde, aby ma on dotoval svojou energiou; že som už v stave dvoch energií  a temná  časť začína preberať moc. Ak on zvýši svoju svetlú energiu, tak len zvýši rozdiel a pnutie medzi týmito dvoma a ešte mi tým uberie síl.

Vyzeralo to ako neriešiteľná situácia. Lenže v ten deň šiel Gabriel tak na plné  pecky, ako som ho ešte nezažila. Spýtal sa Zíe, či existuje spôsob, aby sa na nich napojil on a urobil cez seba kanál temnej energie pre mňa, cez ktorý by ma mohol dotovať.

Zía súhlasila.

Vedela som, že o to im celý čas šlo – pripojiť si temný les a rozšíriť svoju sféru pôsobnosti aj o túto energiu.  Vlastne preto mi trpeli všetky tie moje eskapády. A mne sa páčilo, že ak už musím skapať, tak potom nech z toho aspoň niečo majú.

Na to Zía povedala, že nech sa vrátim späť bez Gabriela. Odmietla som, ale vysvetlila mi, že toho, čo s ním urobí, nechcem byť svedkom. Že keby som zostala a videla to, tak by som na nich nutne zaútočila – a že o tú spomienku ani jedna strana nestojíme, pretože potom by sme už nedokázali spolu existovať.

Tak som sa zobrala a odkráčala som.

Ešte sa pamätám na jednu scénu, kedy Zía povedala Gabrielovi, nech sa celý premietne do temného lesa. Videla som to, bol obrovský – a napriek tomu bol len zlomok temného lesa… Doteraz som netušila, s akou obrovskou energiou mám do činenia!

Otec ma vytiahol von a potom vytiahol o chvíľku aj Gabriela. Zakázal mi pár dní sa s ním kontaktovať, pretože Gabriel sa potrebuje “zastabilizovať”, než ma začne napájať temnou energiou…

Dlhej reči krátky zmysel, stala som sa pre nich “križovatkou” – jediným bodom, kde sa temná a svetlá energia v tejto realite zmiešavajú.

🙂

V roku 2020 som sa dozvedela, čo presne som v roku 2016 opisovala. A že už vtedy mi vraveli, čo pre nich som/budem.

Po dni či tak sa Gabriel na mňa nakontaktoval sám. Ako sme sa bavili o tom, aký malý voči temnému lesu bol,  tak sa rozosmial, že či si naozaj myslím, že tam vliezol celý… Že vliezol len natoľko, aby ho Otec dokázal kedykoľvek vytiahnuť späť a zreparovať.

V ten deň  som Gabriela zažila, ako ešte nikdy nie. Rozhodného, akčného, taktizujúceho stratéga, odhodlaného na všetko. Myslím, že som ho po celý čas kvalitne podceňovala… 😳

Energeticky sme ešte stále obaja rozhodení a nič nefunguje  tak, ako predtým, ale vie mi doplniť bezpečné množstvo temnej energie bez toho, aby to nahrádzalo moju ľudskú, alebo bez toho, aby som musela do temného lesa s tým rizikom, že ma tentokrát už celkom asimiluje. Pamätám, keď sme tam boli spolu a ja som chcela na znak vďaky Zíu “pohladkať”, najprv som potrebovala od neho dovolenie (a to ja nerada 😉 ) a majú môj sľub, že tam už nepôjdem  (čo obchádzam tým, že tam vždy strčím len hlavu a kecáme 😛 ).

Zato ja tiež nie som najsprostejšia a naučila som ho, že cez seba tú energiu nemá len viesť priamo ku mne, ale podľa svojej vlastnej potreby má fungovať ako kohútik na “energiovode” – púšťať len toľko, koľko je rozumné. Nepotrebujem ho rozhodiť a nepotrebujem ani uletieť. Už som sa videla v svojej “temnej” podobe a ako človek som rozhodne pôvabnejšia. 😛

Ako mi došlo toto, uvedomila som si, že Voľný pád funguje presne tak, ako som ho kedysi zamýšľala – ako predzvesť zhmotnenia. A vtedy sa mi v hlave spojil nápad na moju “poslednú knihu”  s Voľným pádom a tým, že by som si mohla napísať koniec po svojom…

Takže Voľný pád asi predsa len dostane aj piaty diel. Iný dej, ako bolo pôvodne zamýšľané, ale ten istý zámer. 🙂 A nebude to až tak dobrodružné ako skôr introspektívne. Názov už mám – roky. Takže naša Milka Géczová sa vráti na scénu. Idem si písať budúcnosť. 😉

Teda, ak dožijem. 🙂