Z knihy Elvíra: Zatmenie srdca:

“Počkaj… Slová, ktoré používaš, okolo teba budujú svet, ktorý potom vnímaš. Ak máš tento zásadový a spravodlivo rozhorčený slovník, bude aj tvoj svet zásadový a spravodlivo rozhorčený – a bude plný ľudí, ktorí tieto tvoje zásady porušujú, aby si ty mohla byť spravodlivo rozhorčená. Ruku na srdce: je toto to, čo chceš?” Oprela sa a ironicky ma sledovala.

Bola som zmätená. Umývala mi hlavu, ale vedela som, že to je potrebné – len súčasne aj nesmierne nepríjemné. Nechcela som sa vidieť jej očami!

Zaplavila ma vlna sebaľútosti. Musela som silno zamrkať, aby som potlačila slzy. Usmiala sa a prstom naznačila nie-nie. Sedela, čakala, až sa pozbieram, a pozorovala ma. Keď videla, že už zasa dýcham voľne, spýtala sa: “Aký svet chceš mať, Zuzafrištáková?”

“Neviem,” potriasla som hlavou. “Naozaj neviem… Taký, aby ma nebolel.”

“Lenže on ťa neprestane bolieť preto, že si k sebe nič nepripustíš… Neprestane bolieť, keď si zakážeš byt spontánna. Iba budeš vnímať, ako ostatní si dovolia byť spontánni a ty nie – a bude ťa bolieť navyše ešte aj toto. Jediný skutočný únik z bolesti je ošetriť to, čo tú bolesť spôsobuje.”

“A keď sa to ošetriť nedá? Čo keď je to zákon, ktorý je doslova ‘vytesaný do kameňa’?”

“Ak máš na mysli smrť, tak aj tá sa dá ošetriť! Smrť je bežná súčasť života. Každý na konci našej cesty zomrieme – len netušíme, kedy ten koniec cesty nastane. Ak to pripustíš, ak si uvedomíš, že strata blízkeho človeka ťa bolí, a zmieriš sa s tým, že ak bolesť mala začiatok, bude mať aj svoj koniec… vtedy sa utrpenie mení na vysporiadanie sa s nepríjemnou situáciou. Prejdeš cezeň, ale nepoškodí ťa.”

Prikývla som. Rozumela som, čo mi hovorí – že nemám vzdorovať nepríjemnému pocitu. Lenže… čo ak ten nepríjemný pocit sa stal jediným obsahom môjho života?

Objednať Elvíru: Zatmenie srdca