Dnešný článok je pozbieraných zopár citátov Miguela Ruiza z posledných pár dní. Upozorňujem, že ku koncu som “dointerpretovávala” tak, aby to bolo zrozumiteľné aj pre ľudí, ktorí s Ruizom nie sú ešte oboznámení.
Evanjelium Jána v Biblii veľmi jasne popisuje silu slova: “Na začiatku bolo slovo a slovo bolo u Boha a slovo je Boh.” (“In the beginning was the word, and the word was with God, and the word is God.”)
Skúste myslieť bez slov. 🙂 Akosi to nejde, však? Slová, ktoré sa ako deti učíme, popisujú istým spôsobom svet okolo nás. Tento popis sveta potom nasmerováva našu pozornosť na veci, o ktorých sme sa naučili hovoriť. Jazykoveda rozpoznáva dva druhy jazykov: “mužské” a “ženské”. K mužským patrí typicky angličtina či nemčina – jazyk s veľmi premakanou vetnou skladbou, rozlišovaním času a náväzností, s logickou štruktúrou viet a presným pomenovávaním predmetov, ale slabšou schopnosťou popisovať a rozlišovať rôzne emocionálne odtienky. Slovenčina a slovanské jazyky vo všeobecnosti napríklad patria zas k ženským jazykom: logika ide bokom, ale vzťahy vieme zachytiť v takej podrobnosti, že človeku z toho ide hlavu utrhnúť. Vieme povedať malý, drobný, drobučký, drobulilinký (pričom tieto slová nepopisujú veľkosť objektu, ale náš vzťah k nemu), ale vieme súčasne zo seba vysúkať superlogický konštrukt typu “počkám, kým neprídeš”. Aké tam “neprídeš”? Si tu a ja počkám tak dlho, až tu nebudeš? Mužské jazyky povedia “počkám, kým prídeš”. Nie si tu a ja počkám tak dlho, až tu budeš. Normálne si to ani neuvedomujeme, ale je to vec logiky. Nemčina napríklad zas veľmi presne odlišuje medzi “kam” a “kde”: “kam ideš”, ale “kde si”. Slovenčina sa síce neznížila k neotvaru “kam si” 😉 , ale “kde ideš” používame bežne…
Takže: to, aký slovník používame, nasmeruje našu pozornosť na istý spôsob vnímania. Budeme jasnejšie vidieť niektoré veci a iné nám budú unikať. Čiže “náš príbeh”, ten obraz sveta, aký si vytvoríme, bude závisieť od slov, aké budeme používať. Keď niečo začneme pomenovávať ako “dobré” a “zlé”, vnášame do nášho príbehu o svete polaritu, kde niečo je dobré a niečo iné preto musí byť zlé. Minule som čítala postrehy zo sveta psov a bolo tam napísané, že vlčiaci nepovažujú pudlíkov za sektu. 🙂
Priznám sa, neviem, ako myslia zvieratá. Možno tak, ako sa učia adepti alchýmie v taoizme – myslieť bruchom. Mantak Chia hovorí, že bunky, ktoré máme v črevách, majú vysokú podobnosť s mozgovými bunkami. Neviem si to overiť, takže predávam, ako som kúpila… V taoistickej alchýmii existujú cvičenia, v ktorých pozornosť z hlavy presúvate do brucha a držíte ju tam tak dlho, ako to len ide – a pritom registrujete, že síce ste neprestali vnímať, ale zastavili ste svoj vnútorný monológ!
Túto haluznú techniku sa mi podarilo vyskúšať len párkrát, pretože moja osobná energia nestačí na to, aby som v tom stave zostávala dlhodobo. Ale raz, keď som sa vadila s anjelmi a chcela som ich ísť špízovať, tak som ju použila. Môj problém totiž bol, že som sa vedela zneviditeľniť, ale nevedela som zabrániť, aby čítali moje myšlienky. Tak som uverila, že taoizmus bude fungovať, a zneviditeľnila som sa a prestala som myslieť. Vedeli, že som niekde pri nich, ale nedokázali ma odhaliť. Udržala som ten stav nejaké tri minúty (a energeticky som sa z toho potom spamätávala asi dva týždne).
Takže naše slová vytvárajú svet, ktorý vnímame. Naše slová dávajú tomu svetu isté kvality. Ak chceme zmeniť svet, ktorý vnímame, musíme zmeniť spôsob, akým si ten svet v svojej hlave komentujeme. 🙂
Dodatok zo 14.1.2012: Ako som tento článok naprogramovala na uverejnenie, prebehla pri jednom Wolfovom článku diskusia, v ktorej u mňa zarezonoval komentár Jany. Pomenovala jedno z Ruizových pravidiel (“dohôd”) ako “nehreš slovom”. Ruiz ho nazýva “buď bezchybný so svojím slovom”. Aký rozdiel v tom cítite? Je to vlastne rôzne pomenovanie toho istého, ale slovo “nehreš” znamená, že existuje svet, kde jedni sú “správni” (a nezhrešia) a iní sú “nesprávni” (a zhrešia). Upíname sa na negatívne formulovaný cieľ “nebyť ten zlý” (a teda v mojom svete musia existovať aj tí zlí). “Hrešenie” je totiž usídlené v oblasti úmyslu, nie v oblasti konkrétnej situácie. Aby sme “zhrešili”, musíme poznať alternatívy a vedome si z nich voliť tú menejcennú.
Keď použijeme “buď bezchybný”, v našom svete existujú situácie, kde sa robia chyby, a situácie, kde sa chyby nerobia. Náš cieľ je formulovaný pozitívne – nie “odlíš sa od tých ksichtov”, ale “správaj sa istým spôsobom”.
Slovo, ktoré použijeme, vytvára okolo nás svet, aký vnímame. Ak sa budeme snažiť “nehrešiť slovom”, budeme vnímať, ako iní ním “hrešia”. Náš svet sa rozdelí na dokonalých a nedokonalých, dobrých a zlých – a budeme ho vysoko pravdepodobne vnímať ako nespravodlivé, nevyvážené miesto, pretože niektorí v ňom postupujú nesprávne. Ale ako nám to pomôže? Akurát dokážeme ľudí pomenovávať – a práve sme otvorili do nášho príbehu dvere pre nerovnosť.
Ak sa zameriame byť “bezchybní so svojím slovom”, vnímame, kde my a ostatní chybujeme – a učíme sa. 🙂 (A navyše sa učíme brať príkoria ako situácie a nie ako charakterovú vadu toho druhého.)
Ďakujem za to slovné spojenie “nehreš slovom” – umožnilo mi to dostať do môjho vlastného vnímania sily slova ešte viac svetla. 🙂
Nezávisle od jazyka, ktorým hovoríme, sa naše úmysly prejavujú a zhmotňujú cez slová. Cez slová prejavujeme všetko – našu vôľu, náš úmysel, našu lásku a našu vieru, čo je v podstate jedna a tá istá vec.
Všetko, čo sme, naším ľudským chlievikovacím mozočkom rozdrobujeme na časti, ktoré sa dajú ľahko onálepkovať, teda označiť slovami. Ale v podstate existuje jedno jediné – náš sebaobraz. Od neho závisí všetko naše vnímanie: či je svet priateľský alebo nepriateľský, či sme v ňom obeť alebo bojovník, či potrebujeme iných na to, aby sme poznali svoju skutočnú hodnotu… Vôľa, úmysel, láska, nenávisť, strach – to všetko sme len my vo vzťahu k svetu naokolo a jeho jednotlivým prvkom.
Ale vzťah so svetom naokolo môžeme mať len vtedy, keď existuje nejaké “my” a nejaký “svet naokolo”. A pretože to “my” bude vždy menšie a to “svet naokolo” väčšie, kým to tak budeme vnímať, budeme si stále prichodiť ako slabší, znevýhodnení, “obete”. Ale…
To, čo vieme a v čo veríme, sú len programy; sú to len slová, názory a predstavy, ktoré sme sa naučili od iných a z našich vlastných zážitkov.
Ako to, že “z našich vlastných zážitkov”? Pretože naše zážitky sú len interpretácia situácií, do ktorých sme sa dostali. A ak nás výchova naučila v svete vidieť len istú jeho časť (podľa nášho slovníka, ktorý sme pochytili od iných ľudí v našom okolí), budú aj naše interpretácie týmto videním skreslené. Budeme sa cítiť sami voči obrovskému zvyšku sveta a miesto toho, aby sme skúmali vnútornú logiku vecí, v našich zážitkoch sa sústreďujeme na vzťah, ktorý tým svet k nám vytvára. (Ako keby svet vytváral nejaký vzťah. 😕 Vzťah vytvárame my sami – tým, že dávame situáciu a jej vývoj do vzťahu s naším sebaobrazom.)
Ľudia sú mocní tvorcovia. Keď sa rodíme, rodíme sa s plnou dôverou Vesmíru v nás a všetko, čo tvoríme, sa zakladá na viere/dôvere. Schopnosť veriť/dôverovať je naša skutočná osobná sila – ale čo sa stalo s touto schopnosťou?
Viera/dôvera človeka je taká silná, že ak si poviete “týmto sa nikdy nemôžem stať”, buď vôľa tvoja, nikdy sa tým nestanete. Ak veríte, že “nikdy to nedokážem”, tak buď vôľa tvoja, nedokážete to.
Sila nášho slova sa skrýva za každou dohodou, ktorú robíme. Ak chceme existujúcu dohodu zrušiť, potrebujem aspoň také množstvo osobnej sily ako keď sme ju uzatvorili. Aby sme si túto silu našetrili, potrebujeme zmeniť naše zvyklosti, zmeniť naše dohody a nereagovať viac tými starými emóciami. Je len na nás, či si dovolíme všetku našu energiu vrážať do emócií. Nemusíme byť obeťou našich emócií!
Emócie, ktoré sa zakladajú na strachu, nás vyšťavujú; emócie založené na láske nám dodávajú energiu. Ak chceme žiť v radosti a s pocitom naplnenia, potrebujeme v sebe nájsť odvahu na zrušenie starých dohôd zakladajúcich sa na strachu.
Prvá dohoda znie “buď bezchybný so svojím slovom”. Prečo zrovna so slovom? Pretože slovo je ten nástroj, pomocou ktorého všetko tvoríme. Nie je to len zvuk alebo napísaný symbol. Je to moc; nástroj, ktorý nám umožňuje vyjadriť sa a komunikovať, myslieť a preto aj tvoriť udalosti nášho života. Ale táto naša schopnosť tvoriť je oslabená tým virvarom názorov a postojov v našej mysli, ktorý zapríčinili dohody, čo sme uzavreli o tom, ako budeme interpretovať seba a svet okolo nás.
Eprakone - ezoterika a spiritualita 
kraasny clanok 🙂
Páči sa miPáči sa mi
Pekné 🙂 ja by som ešte dodala, že nejde len o slovo, ale o úmysel, ktorý nesie. Veď keď niekomu poviem s láskou, že je hrozne fajn 🙂 tak sa snáď poteší.
Páči sa miPáči sa mi
tenshi,
to je moja profesionálna deformácia, ale ja aj v spojení slov: hrozne – fajn 😀 vidím kolíziu. Ale neber to ako kritiku, prosím, takéto slovné spojenia, sa u nás, bohužiaľ, ostatnú dobu zaužívali (strašne krásny, hrozne dobrý a pod. 🙂 )
Páči sa miPáči sa mi
Jarah, v pohode, uvedomujem si to, podobne som komentovala aj u Iskrovho clanku. Je to slovna diskrepancia, ale necitim z nej negativny naboj. Bezny slang…
Páči sa miPáči sa mi
Ja viem, že si to tak myslel/a… 🙂 je to vlastne môj problém, lebo to beriem skôr ako opozíciu, ktorá vlastne vynuluje pôvodnú informáciu, ale ako vravím, je to v mojej hlave.
Páči sa miPáči sa mi
Ako to s tým úmyslom funguje (moje pozorovania): Ak vychádzame z predpokladu, že všetko je vibrácia/frekvencia, tak rôzne veci majú rôznu frekvenciu. Ľudská reč má istú frekvenciu. Ľudské ucho je stavané tak, aby ju počulo. Ľudská myšlienka má inú frekvenciu. Ľudské ucho nie je stavané na to, aby ju počulo – ale je na to stavané naše Tretie oko a Hrit Padma. Tie reagujú na myšlienky iných, hoci o tých myšlienkach vedome netušíme. Na tomto princípe funguje intuícia.
Najľahšie myšlienku počujeme, keď sa nabalí na nejakú nosnú vlnu, ktorá je stavaná pre naše ucho – napr. na slovo. Čiže jedno a to isté slovo môže byť nosnou vlnou pre rôzne myšlienky/úmysly. Ja som to spozorovala pred pár rokmi celkom mimovoľne, keď som večer sedela v izbe a pozerala telku. Odrazu som z ulice počula všetky možné zvuky, ktoré takmer ustali, keď som vypla na telke zvuk – musela som ich hľadať, aby som ich začula. Proste silnejšia “nosná vlna” televízneho zvuku zosilnila takmer nepočuteľné zvuky z ulice na úroveň, kedy som ich počula. A takto nejako to podľa mňa funguje so slovom a úmyslom. Slovo dodáva úmyslu na sile.
Kedysi som mala to šťastie, že som sa rozprávala s človekom, o ktorom viem, že je fyzická reprezentácia plne vedomého anjela. Ten rozhovor bol hodne divný. Normálne sme sa bavili o pracovných záležitostiach, úplne bežný rozhovor, a pritom v hlave prebiehal nezávisle od toho úplne iný rozhovor – a obaja sme si to uvedomovali. 🙂 Schizofrénia. 😛
Páči sa miPáči sa mi
“Cez slová prejavujeme všetko – našu vôľu, náš úmysel, našu lásku a našu vieru, čo je v podstate jedna a tá istá vec.”
Tým je povedané všetko…
Páči sa miPáči sa mi
zaujalo ma to s tym bruchom. Ja ked nemam dost energie, alebo sa necitim dobre, ja naopak nedokazem mysliet. Pride taky ten stav vytuhnutia, vypnutia motorov, to nie len fyzicky, ale aj v hlave. Proste nic, zero, prazdnota.
Páči sa miPáči sa mi
matrioshka, mňa zo začiatku tiež, ale potom som tak začala uvažovať… nie je náhoda, že sa hovorí – “láska ide cez žalúdok “(my máme hneď na mysli peknú veľkú pizzu, alebo niekto steak) či -“to, čo mi povedal, neviem stráviť”. Prečo je pupočná šnúra v oblasti bruška, prečo strach vnímame ako chvenie v bruchu, dokonca aj zamilovaní majú v bruchu motýliky, keď sme svedkami niečoho hrozného, zdvíha sa nám žalúdok, pozvraciame sa. Ja v tom vidím prepojenie a niečo mi vraví, že sa nemýlim.
Páči sa miPáči sa mi
ved jasne, ja som neriesila teraz brucho, to som trochu nesikovne napisala. Riesim tam ten vztah stavu energie a schopnosti rozmyslat. Ze ked mam malo energie, hlava sa vypne sama od seba.
Páči sa miPáči sa mi
Ešte som chcela poďakovať za toto:
“Ak sa zameriame byť “bezchybní so svojím slovom”, vnímame, kde my a ostatní chybujeme – a učíme sa. (A navyše sa učíme brať príkoria ako situácie a nie ako charakterovú vadu toho druhého.)”
Páči sa miPáči sa mi
Pravdepodobne to nechápem úplne najlepšie, ale veľakrát mám pocit, že slová nie sú pre mňa najdôležitejšie. Zachytím asi len pointu a zarezonuje len nejaká veta, alebo časť. Skôr vyciťujem, mnohokrát by som nedokázala zopakovať vetu, ktorú som práve počúvala alebo čítala. Aj keď som veľmi sústredená a dychtivo čítam a počúvam. Ale neostane to bez odozvy, ostane pocit a po nejakom čase, keď niečo zažijem, alebo mám nejaký rozhovor s niekým, sa mi vynoria predtým čítané vety poskladané do mojej skladačky.
A zase naopak, keď počúvam hlavne slová, zažívam najviac nedorozumení. Dodávam im význam, ktorý nemajú, interpretujem ich z môjho pohľadu.. Preto je lepšie, keď si všímam aj mimiku, intonáciu a aj to nevypovedané.
Slová mi prídu ako šaty. To, ako sa obliekame, hovorí s časti o tom, akí sme vo vnútri, ale nemôžme sa spoliehať len na to, veď to, že mám na sebe špinavé nohavice, môže súvisieť s mojou nedbalosťou, s okoloidúcim fŕkajúcim autom alebo s tým, že potrebujem silnejšie dioptrie…
Keď niekoho stretnem, viem, či mi bolo s ním fajn, či sme si mali čo povedať, ale za ten svet neviem, čo mal oblečené. /Zo mňa by kriminalisti nemali moc radosť/
Vy čo channelujete, mi možno odpoviete na túto otázku. Keby sme mali v hlave 2 ľudia presne tie isté myšlienky, určite ich popíšeme rôznymi slovami. Neprečítajú ich ale anjeli rovnako?
Ja by som povedala, že áno, ale určite to neviem. Preto mi príde, že slová sú zavádzajúce. O čo menej nedorozumení by bolo, keby sme mohli vniknúť priamo do hlavy tých ostatných? Neviem, možno tá prvotná myšlienka je bezslovná. /?/
Ale napriek tomu, jasné, že súhlasím s tým, že treba byť bezchybní v slove, je dôležité, aby som sa zbavila svojej nedbalosti, vyhla fŕkajúcemu autu, či si dala predpisať silnejšie dioptrie, lebo ten pocit, ktorý potom budem zo seba mať s čistými nohavicami, bude oveľa lepší a tým budem mať lepšiu náladu ja aj okoloidúci.
Páči sa miPáči sa mi
Ako to viem ja, anjeli s nami nekomunikujú cez slová, ale cez pocit, ktorý my prekladáme na obraz a ten prekladáme na slová. Ak dvaja ľudia majú v sebe ten istý pocit (a ja si nemyslím, že je to možné), tak potom u anjelov “dôjde” tá istá správa. 🙂
Páči sa miPáči sa mi
Ďakujem, Helar, jasné, bola to len taká moja špekulácia ohľadom slov.
Páči sa miPáči sa mi
Ako som došla k slovnému spojeniu nehreš slovom? Dohody od Ruiza som mala požičané už dávnejšie. Keďže som knižku chcela vrátiť majiteľke, tak som si vypísala dohody a zavesila si ich na chladničku.
1. nehreš slovom 2. neber nič osobne 3. nevytváraj si žiadne domnienky 4. vždy rob všetko, ako najlepšie vieš.
Majú mi pripomínať, o čo v knižke išlo, niekedy si ich všimnem a vtedy si mám možnosť uvedomiť, ako chcem niektoré veci robiť, alebo si preverím, či moje prejavy súhlasia s jeho dohodami.
Uznávam že formulácia buď bezchybný so svojim slovom je lepšia, tak som si ju prepísala.
Nemyslela som to tak, že Wolf je v mojich očiach nesprávny a ten kto zhrešil, dokonca som si ani nemala možnosť to slávne slovo prečítať, lebo ho medzičasom zmenil. Myslela som to tak, že slová, ktoré vyvolávajú negatívne emócie ako odpor, vina, kritika, strach, prípadne hnev zapríčinia, že človek skĺzne napr. do role kritika alebo obete. To čo ubližuje, sú tieto role, a tieto negatívne emócie. Sama použijem niekedy aj škaredé slovo. Toto slovo ale vypovedá hlavne o mne, o mojom mentálnom a emočnom stave, o tom, že som spadla do role kritika alebo obete. A tam už nie je láska. Myslím, že tým človek znehodnocuje svoj vlastný obraz hlavne vo svojich vlastných očiach, to ale zistí až za dlhšiu dobu. Tieto role poznám, lebo ich spracovávam.
Takže prepáčte, ak som sa neobratne vyjadrila v mojom komentári pri článku od Wolfa. Naopak, mne napríklad bola sympatická jeho iniciatíva vytvoriť článok, keď nastala situácia, že môže byť nedostatok nových článkov. Myslím, že urobil všetko tak, ako najlepšie vedel.
Páči sa miPáči sa mi
Jana,
niet sa za čo ospravedlňovať… Je to klasická ukážka, ako tvoríme našimi slovami. Ten, kto Ruiza prekladal, mal proste taký vnútorný svet – “svoj príbeh”. Ty si nepoznala originál, tak si prevzala preklad – a bola si ochudobnená o peknejšiu interpretáciu… No a ja som sa k tejto situácii dostala ako slepá kura k zrnu, pretože som si márne lámala hlavu, ako to hodiť do slov, a odrazu prišla ilustrácia naživo… Takže okrem prekladateľa z toho profitujeme všetci (vrátane Ruiza i toltékov 😉 ).
Preto je také dôležité, aby sme spolu hovorili, pretože tie nedorozumenia, ktoré pri tom vznikajú, aj keď nie sú príjemné, sú nesmierne prínosné – začíname vidieť všetko okolo nás cez iný pár očí a máme šancu (ale nie povinnosť 😉 ) začať sa zamýšľať nad našimi slepými škvrnami. 🙂
Páči sa miPáči sa mi