Ako autor mávam obdobia, kedy som absolútne presvedčená o kvalite toho, čo som napísala, a potom obdobia, kedy si myslím, že som babrák a nemám svetu čo povedať. Z jedného takého pochmúrneho obdobia sa práve vynáram – a došla som na to tak, že som si znova začala čítať Elvíru: Zatmenie srdca.

A pretože ja si tak čítam, čo budete robiť vy? No čítať si so mnou! 😛

Ticho sa zasmiala. Pomiešala lyžičkou kávu a dala pozor, aby mi to neuniklo. Sledovala som, čo robí. Najprv miešala pomaly, potom zrýchlila, až káva takmer vyšplechla na tanierik, potom znova spomalila. Skúmavo pozrela, či to bude treba zopakovať.

Lenže ja už som sa chytala.

“Vibrácia!” vyhŕkla som. “Aj auto, keď ide rýchlo, potrebuje dlhú brzdnú dráhu, ak sa chce otočiť do protismeru! Takže ten priestor bude taký veľký, aká vysoká bude ich vibrácia!”

“Presne… Čím rýchlejšie vibrujú, tým viac priestoru potrebujú. Čím pomalšie vibrujú, tým menší je potrebný priestor a tým viditeľnejšie a hutnejšie v našich očiach sú.” Neviem, či to bolo fyzikálne najsprávnejšie, ale rozhodne to bola prvá informácia z fyziky, ktorú som bezo zvyšku pochopila.

Elvíra si uchlipla z rýchlo vibrujúcich čiastočiek v priestore šálky kávy a skoro sa popálila. Vyprskla, ironicky sa zaškerila a pokračovala:

“Niektoré veci majú výraznejšiu vibráciu ako iné. Keď si píšeš zoznam vecí na urobenie, má to inú vibráciu, ako keď o tých veciach iba premýšľaš v hlave. Ale aj tá myšlienka má svoju vibráciu. Patrí k tebe. Istým spôsobom modifikuje tvoje zvyšné vibrácie.”

Prikývla som, že rozumiem.

“Tak, ako naše slová majú svoju vibráciu, tak ako naše myšlienky majú svoju vibráciu, aj naše emócie majú svoju vibráciu. Tiež modifikujú tvoju celkovú vibráciu – a tým aj spôsob, akým vnímaš svet a aké udalosti sa budú okolo teba zosilnene diať.”

“Počkať,” zaprotestovala som. “To chcete povedať, že ja som si pritiahla tú mŕtvolu do príbehu?!”

V knihe je plno takýchto pasáží k vnímaniu, takže traste sa… dočítate sa znova! 😆

Ale teraz by ma zaujímalo jedno: ako stojíte k téze, že všetko, čo v živote máme – dobré rovnako ako to zlé – sme si doňho pritiahli sami? Ako si to vysvetľujete?