Minule sme rozoberali, ako nám naša myseľ neponúka realitu, ale len príbeh o nej… Pamätáte na bubáka pod posteľou?

Naše príbehy sa obvykle zakladajú na nejakej forme strachu a majú jedno spoločné – príbeh i ten strach sme vytvorili my sami.

Všetko to začína tým, že najprv svoj príbeh počujeme. Sú to tie myšlienky, ktoré nám pomenovávajú, čo je čo, a zdôvodňujú nám, prečo to je tak, ako to vnímame, a prečo nekonáme, hoci by sme mohli.

V druhom kroku, keď počúvame dostatočne dlho, začneme tomu príbehu veriť. Ale to ešte nie je najhoršie…

Prichádza tretia fáza, kedy sa stávame naším príbehom. Kedy si ho privlastníme a necháme sa ním definovať. Teraz už náš príbeh si privlastnil a ovládol nás. Teraz už nevieme povedať, v čom sa líši pôvodný príbeh a realita. Náš príbeh sa stal našou realitou, ale len našou realitou. Žije len v našej mysli a nikde inde. Pamätáte sa na poučku “nič nemá zmysel okrem zmyslu, ktorý tomu dávam ja“?

Samotná situácia preto nikdy nie je náš problém; náš problém je to, čo si o tej situácii myslíme. Ak sme nemali raňajky, je to fakt, Ale všetky tie problémy okolo toho, že sme nemali raňajky, sú už naša interpretácia, náš príbeh o fakte, že sme nemali raňajky. Fakt je, že sme nejedli a možno to pociťujeme. Ale všetko to, ako sa cítime a čo to s nami robí a ako sa to bude vyvíjať a či je to spravodlivé – to už je náš príbeh o skutočnosti, že sme nejedli na raňajky.

A tu je naša “skratka k slobode” – nemusíme nášmu príbehu veriť. Môžeme si ho vypočuť, poďakovať mu za diskusný príspevok, ale nemusíme podľa neho konať! Môžeme počkať, až katastrofický vnútorný monológ dobehne a vyčerpá sa, a až potom sa začneme zapodievať premýšľaním o ďalšom postupe.