Prezradím vám tajomstvo: Naším najväčším nepriateľom je nádej.

Všetci sme “závislí” na nádeji – dúfame, že sa veci vyvinú, ako si ich prajeme, že sa vyhneme bolesti, že zažijeme niečo úžasné, že dosiahneme šťastie, že pochybnosti a neistota sa rozptýlia. Všimnite si, čo som práve povedala – všetko sú to obrazy budúcnosti. Žijeme s pohľadom upretým do budúcnosti a nádejami spojenými s budúcnosťou. Vôbec si nevšímame ten jediný okamih, keď skutočne máme istotu a keď skutočne môžeme veci meniť – prítomnosť.

Náš život je určovaný dvoma časmi, nad ktorými nemáme nijaký vplyv: minulosťou (tá v nás vyvoláva očakávania a predstavy o budúcnosti) a budúcnosťou (tá v nás vyvoláva strach z nedosiahnutia). Prítomnosť, jediný skutočný okamih nášho života, len tak “nejako” prežívame.

Ak si však svoj život postavíme na tom, že pohľad upierame do budúcnosti s nádejou, že sa vyhneme všetkým tým bolestiam minulosti, vnímame vlastne len dva krajné póly jedného stavu: nádej a strach. Nádej/šťastie a strach sú dva extrémy. Keď sa upneme na jeden, otvárame dvere aj tomu druhému a znemožňujeme precítiť stav, keď sú oba v dokonalej rovnováhe – stav vnútornej spokojnosti.

Keď upierame pohľad do budúcnosti a ženieme sa za ňou, sme neustále konfrontovaní s tým, že veci nie sú tak, ako by mali byť. Cítime pnutie medzi existujúcim a želateľným. Prečo nemáme to, čo sme si zaslúžili? Alebo prečo nemáme to, čo iní ľudia? Sme snáď horší, menej schopní, menej šikovní? Začína v nás hlodať červík pochybnosti, tak sa začneme ešte viac snažiť, aby sme dosiahli, čo chceme. Ale naše ego je perfekcionista… Vždy chce viac. Keď dosiahneme, čo sme si predsavzali, ego plynule posunie latku o kúsok vyššie a my zas len čelíme tomu, že niekde pociťujeme nedostatok alebo ohrozenie.

Prečo je to tak? Na príčine je naša ľudská podstata. Sme si vedomí vlastnej zraniteľnosti. Preto sa celá naša pozornosť sústreďuje na včasné objavenie vecí, ktoré pre nás znamenajú ohrozenie. Nemáme radi nepohodu, samotu, bolesť, nedostatok a pocit straty, ktorý nám môže budúcnosť priniesť. Tak si musíme dať pozor a ostro upierať oči do budúcnosti, či pre nás niečo podobné nechystá!

A tak miesto toho, aby sme si vychutnávali dnešok a veci dosiahnuté, príliš často sa zapodievame tým, o čo by sme zajtra mohli prísť!  Miesto toho, aby sme sa cítili dobre (lebo veď niečo máme, daný okamih nie je ohrozujúci a vonku svieti slniečko a spievajú vtáky), si zvolíme cítiť sa zle (pretože ešte nemáme to, čo chceme, alebo máme niečo, o čo by sme mohli prísť). S takýmto prístupom žijeme v škaredom svete, kde panuje nedostatok a kde každý úspech musí byť na úkor niekoho iného…

Len čo niečo dosiahneme, pozrie sa ego na svet naokolo a nájde si niekoho iného, kto má viac toho, čo by sme si aj my priali. Nemá to náhodou na náš úkor?! A tak nás naše ego bude hnať ďalej a ďalej bez toho, aby sme niekedy dosiahli spokojnosť… Nedosiahneme ju, lebo sa naša nádej upína na šťastie a uteká pred bolesťou. Naším hlavným nepriateľom nie je situácia, ale strach alebo túžba, ktorú s ňou spájame. Keby nebolo strachu či túžby, bolo by nám jedno, ako sa situácia vyvinie – my by sme si ju vedeli vychutnať tak-či-tak!

Ak nás ego ženie na plné obrátky vpred a stále nedosahujeme spokojnosť, znamená to, že naše oči sú v budúcnosti a nie v prítomnosti. Zastavme sa, uvoľnime sa a zhlboka sa nadýchnime. Možno to vyzerá, že ak sa prestaneme snažiť, život sa nám rozpadne pod rukami – ale to nie je pravda. Jednoducho sa len odosobníme od falošného tlaku, ktorý na nás vyvíja ego, aby nás udržiavalo v pohybe a pod kontrolou. V strese naša energetická vibrácia prechádza jedným veľkým “kŕčom” a postupne sa znižuje, až ku koncu už nie sme schopní cítiť spokojnosť… Keď sa zastavíme, prestaneme pohľad upierať do nedosiahnutej budúcnosti a venujeme sa chvíľku vychutnaniu toho, čo už dnes máme, podarí sa nám našu vibráciu očistiť od negativity a naladiť znova na vyššie frekvencie.

Ponorme sa do svojho vnútra. Zabudnime na okamih na naše priania, túžby a nádeje; zabudnime na budúcnosť a poďme sa venovať prítomnosti:

• Čo dobré dnes máme, čo obvykle prehliadame? Ako sme k tomu prišli?
• Čo by sa stalo, keby sme toho mali viac? (Na túto vec často zabúdame. Ak sa nám niečo podarilo získať do života raz, prejavili sme schopnosť získať to i nabudúce – a teda to aj množiť a rozvíjať.)
• Prečo sa tak upíname na budúcnosť? Čo by nastalo, keby sme našu vysnívanú budúcnosť dosiahli? Ako dlho by nám pocit šťastia vydržal? Kedy by nás zasa začalo nutkať ísť o krok ďalej?
• Ak si dokážeme predstaviť život bez strachu a pohľadu upretého na budúcnosť, čo na súčasnom stave je pre nás najcennejšie?

Život je ako práca na poli – z času na čas si treba oddýchnuť, pozerať chvíľku do oblakov a potom sa znova postaviť a pracovať ďalej. Ale za tú chvíľku pozerania do oblakov sa nám často podarí nájsť svoj stred a naše poslanie, objaviť vyšší princíp v tom, čo sa s nami deje, a pocítiť vďačnosť za to, že sme. To sú okamihy, keď počujeme to božské v nás a vibrujeme na jednej frekvencii so zvyškom sveta.

Stačí sa len zhlboka nadýchnuť, prestať myslieť na minulosť či budúcnosť a len cítiť, ako ľahko vzduch napĺňa naše pľúca – a ak ide taká základná vec ako dýchanie celkom bez námahy, tak ani tie ostatné nebudú až také ťažké! S každým výdychom sa púšťame našich utkvelých predstáv o budúcnosti a otvárame sa tomu, čo príde – pretože ak dokážeme poľahky dýchať, tak dokážeme poľahky rozdýchať každý problém, ktorý v budúcnosti postretneme! Stačí, keď nezačneme hneď konať, ale si sadneme, upreme pohľad do oblakov, prestaneme myslieť na minulosť a budúcnosť a jednoducho zhlboka dýchame…

Meditácia je súčasťou súboru meditácií na sebarozvoj