Dnes (keď to píšem) začali na Nemcoch dávať seriál o morských pannách Mysterious Mermaids (v origináli Siren). Najprv som ho nechcela vôbec pozerať, tie romantické kravinky o nahatých krasotinkách z mora ma nikdy extra nezaujímali, ale potom som videla trailer a boli tam nejaké špeciálne efekty, takže som si povedala, že aspoň prvému dielu dám šancu… Neoľutovala som.

Američania sa tentokrát nesnažili o romantiku, ale z toho urobili dobreže nie “prírodopisný” film: morská panna síce vyzerá takmer ako človek (len trošku s výrazom latentného šialenca) a správa sa takmer ako človek, ale v každej sekunde z toho trčí, že je to všetko iné, len nie človek… Na prvý pohľad by ste si ju pomýlili a keď je chvíľku okolo vás (alebo teda ostatných ľudí v seriáli), správate sa k nej ako k človeku. A ona potom zareaguje – a na jej reakcii nič ľudského nie je… Je to proste ďalší živočíšny druh; dravec – a parádny.

Pozerala som, ako sa s ňou snažia komunikovať, ako jej veci vysvetľujú a snažia sa o nej niečo zistiť (možno najtrápnejší moment celého, stavaný na inteligenciu obvyklého Američana). A vtedy som si spomenula na moment, kedy som prvýkrát prišla do kontaktu s Gabrielom. Vyzeral ako človek, bežné prejavy mal ako človek… ale nič ľudské v ňom nebolo. A tiež ako hrdinovia zo seriálu som začala tým, že som začala zisťovať, čo vlastne je (teda ako vyzerá jeho vnútorný svet a prežívanie). Nie že by mi to bolo pomohlo; už chvíľu bol môj najlepší kamarát a len čo som mu začala dôverovať, vrazil mi nôž do chrbta len preto, aby zistil, či to zabolí. 😕 Študoval ma rovnako, ako som študovala ja jeho.

V tomto bode sa mi odvinula paralela s tým, ako v bežnom živote narábame s vecami. Pozrieme sa, čo nám pripomínajú, a potom s nimi narábame tak, ako keby presne to aj boli. Napríklad také šamanské zviera labuť. Viete o nej, že je silové zviera a teda len energia a žiaden živočích. Viete to prvých 5 minút, prvú polhodinu. A potom za ňou idete druhýkrát a tretíkrát a stále vyzerá ako zviera, tak čo urobíte štvrtýkrát? Donesiete jej chlieb, aby ste ju mohli kŕmiť.

Obávam sa, že presne túto bezduchosť potrebujeme zo seba pri kontakte s mimofyzickou realitou dostať. Dnes už viem, že aj keď sa Gabriel tvári ako kamarát a správa ako kamarát a večne mi opakuje, že je kamarát, nie je kamarát, ale princíp – a ak ho ako taký nesprávne odhadnem, tak mi ruku nepodá, ale utrhne. Ako taká cirkulárka: pomáha vám dlhé roky, dobre vám slúži, vie pre vás všeličo urobiť a je na ňu spoľahnutie – ale jej princíp je rezať to, čo sa jej dostane do cesty, takže môžete byť sebaväčší kámoši, ale len čo do nej vopcháte prsty, ufikne ich.

Zabudnite na automatizmy. Každý okamih v mimofyzickej realite je o tom, byť absolútne v strehu a mentálne ísť na plné obrátky. Minule som si sadla k potoku, relaxovala som a počúvala som, ako zurčí. A než som sa nazdala, už som plávala na hladine, nemala som nad tým kontrolu a než som sa dostala do mora, tak ma to dokonca vytiahlo do vzduchu až za ionosféru a vcuclo do Slnka. Stačil jediný okamih nepozornosti. 😦