Kedy sa odrezať od niekoho?

Volala  mi kámoška. Povedala som jej, že nemôžem s ňou hovoriť, pretože čakám telefonát – idú mi doviezť nového kocúrika a potrebujem udržiavať linku voľnú.

Na druhej strane linky bol hlboký nádych a potom: “No nazdar.”

Zložila som celá rozladená. Napadlo mi, že koľkokrát som počúvala ja jej nápady, postoje a ťahy – a koľkokrát sa odo mňa ako reakciu dopočula “no nazdar”?! Mykalo ma zavolať jej späť a spýtať sa jej to. Vtedy som si uvedomila, že na drobný podnet reagujem vysoko emotívne. Prečo? Čo vo mne sa ozýva?

Povedala som si, že to je len signál o nej, nie o mne. Že nevie inak a tak robí, ako vie. Že je to prejav jej vnútorných démonov. Rozum toto absolútne presne chápal – a zlý pocit pretrvával.

Najhoršie na tom bolo, že by som nedokázala položiť prst na to, čo sa ma vlastne dotklo… Odrazu sa mi v myšlienkach vynorila tridsať rokov stará spomienka. Mala som najlepšiu kamarátku. Každá študovala niečo iné, ale boli sme v kontakte a so všetkým sme sa jedna druhej zdôverovali. Potom sa zamestnala a narazila na šéfa, ktorý sa jej veľmi zapáčil. Bol vtedy v dlhodobom vzťahu s inou ženou, tiež kolegyňou. Kámoška si povedala, že ho napriek tomu chce. Počúvala som všetky jej ťahy, ako sa snažila tých dvoch dostať od seba… Nechápala som, bolo mi to odpudivé, že sa tak natíska chlapovi, ktorý o ňu vlastne nestojí, ale pretože čo už som ja vedela o láske, tak som počúvala a utešovala a podržala ju zakaždým, keď jej niečo nevyšlo. Nakoniec sa jej podarilo ten vzťah rozbiť a vzala si ho za muža.

Po asi desiatich rokoch sme sa znova stretli. Práve som sa čerstvo zamilovala do zadaného chlapa. Povedala som jej o tom… A jej reakcia? Zotrela ma, ako si dovoľujem montovať sa do vzťahu iným ľuďom, že je to nechutné a či nemám nič lepšie na robote…

To bolo naposledy, čo sme spolu hovorili. Ja som bola len ukrivdená, ona však bola pohoršená a “odmietla” ma.

Ako to, že si vyberám vždy takéto “najlepšie” priateľky? Čo vo mne je pokazené, že sa obklopujem ľuďmi, čo mi nedávajú právo žiť si svoj život podľa vlastných predstáv?

Došlo mi: v čase, keď obe priateľstvá vznikali, som si nevážila sama seba. Bola som rada, že nejaká iná ľudská duša je ochotná tráviť so mnou svoj čas!

No, lenže odvtedy som sa zmenila.

Nepotrebujem takých priateľov.

V hlave sa mi ozval poplašný signál. Ja som taký ten tvor radikálnych rezov. Viem to o sebe. Vždy mi v tom pomáhala maminka. Rozoberala som s ňou svoje prežívanie a ona mi nedovolila unáhlene sa odrezávať od ľudí.

Odkedy tu maminka nie je, musím dávať na seba pozor sama. Tak to robím tak, že sa idem poradiť.

Povedala som si, že si urobím šamanskú cestu a zistím, či sa od kámošky odrezať alebo nie. Ale za kým pôjdem? Nechcela som sa o tom baviť s Gabrielom… Niekedy mám problém rozlíšiť, či hovorí Gabriel alebo ja, moje urazené ego.

Tak som si večer ľahla. Okamžite na posteľ vyskočil Lassinko a natiahol sa na vankúši ako špagetka. Pridržala som ho rukou, on sa o ňu zakvačil prednými i zadnými labkami, zaborila som si tvár do jeho kožúška a požiadala som telo, nech ma prenesie do lesíka.

No lenže keď máte nos v mačacom kožúšku, ťažko si predstavujete vzduch okolo seba… Nakoniec som si povedala, že Lassinka vezmem so sebou. Zafungovalo to; odrazu som videla stromy a oblohu.

Nevedela som, s kým chcem hovoriť, a okrem nás s Lassinkom tam aj tak nikto nebol. Pobrala som sa k svojej lúčke. Odrazu mi to prišlo také smiešne, že mám na rukách kocúra a hľadám niekoho, s kým by som hovorila… Prečo nehovorím s Lassinkom?

Lenže Lassiter neodpovedal.

Miesto neho sa zhora ozvalo: “Neodpovedá, pretože je ti príliš blízko.”

Pozrela som do stromov a na konári som videla starú známu, kukučku.

“A ty mi nie si blízko?”

“To nie je také “blízko”,” povedala. “To je blízko, ako keď ti je niekto rodič alebo dieťa. Od blízkych ľudí sa naučíme. Máme ich radi, ale keď nám niečo povedia, sme ochotní uveriť viac televízii, kamarátom či veštcom – ľuďom, ku ktorým nemáme blízky vzťah. Veď ani ty si nešla hovoriť s Gabrielom. Od Gabriela sa neučíš. To sa radšej budeš pýtať kukučky.”

Mala pravdu. Neviem, čím to je, moji rodičia boli múdri a rozhľadení, ale aj tak som sa väčšinu vecí naučila sama, z kníh alebo od spolužiačok. Odmietala som ich počúvať, keď vysvetľovali. Neviem, prečo to tak je, ale je to tak.

Spýtala som sa kukučky, či sa mám od kámošky odrezať.

“Prečo? Bez nej by si sa nebola dozvedela, že sa od blízkych bytostí neučíš. Nebola by si zistila, že v sebe nosíš niečo, čo je nespracované. Vieš, čo to je?”

“Iste,” prisvedčila som. “Očakávam, že sa iní budú ku mne správať tak, ako sa správam ja k nim. Očakávam reciprocitu. A nedostávam ju.”

“Nestačí, že ty si k druhým dobrá a milá. Ty to máš možnosť urobiť. Nikdy nevieš, s čím ten druhý bojuje… a možno nemá možnosť reagovať recipročne. Ber to ako podnet a zamysli sa nad tým, prečo tú reciprocitu ešte stále očakávaš, hoci už dávno vieš, že to očakávanie je nezmyselné.”

A tak som šla domov a hlboko som sa zamyslela. 🙂 Ak ma to neprejde, tak sa s vami podelím aj o túto úvahu.

Reklamy

4 thoughts on “Kedy sa odrezať od niekoho?

  1. Téma sklamaní, nenaplnených očakávaní a odstrihávaní je aj mne blízka. Jedno z prvých veľkých sklamaní, ktoré evidujem, je okradnutie od Cigánky, ktorej som daroval cukríky pre dieťa. To som mal osemnásť rokov, bol som nesmierne sklamaný, nahnevaný, rozčarovaný, ale nakoniec som dospel k názoru, že ona to celé vnímala inak, ja som bol proste príležitosť. Prečo by sa mala správať podľa mojich očakávaní a odplácať mi moju dobrotu (teda chvíľu sa tak správala, aby získala moju dôveru a mohla ma lepšie okradnúť 😀 )?
    Bola to skvelá lekcia, dodnes mi pomáha. Situácie sa samozrejme opakujú, to je údel dobrých chlapcov a dievčat. Vtedy príde na rad úvaha o odstrihnutí. Kým som býval nevedomý, utekal som preč z takéhoto vzťahu. Dnes je to zábavnejšie, mám pred sebou voľbu ako Hela. Ako matematik som si vypracoval postup, ako sa rozhodnúť. Prvá otázka je, či prevažujú príjemné pocity nad nepríjemnými. Ak nie, potom je ešte možnosť, že utrpenie mi pomáha zvyšovať môj potenciál želaným smerom (učím sa a rastiem) a mám na to dosť chuti a energie. Pokiaľ ani to nie, tak končím a idem hľadať iného učiteľa či učiteľku 🙂 .

    Liked by 4 people

Povedz svoj názor

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s