Mám ďalší článok od Laury Rose Gatleyovej:
Roky som verila, že ak sa len dostatočne utíšim, dostatočne dlho meditujem alebo dostatočne jasne premýšľam, konečne začujem svoju vnútornú autoritu.
Ale keď som sa obrátila dovnútra, nenašla som pokoj. Našla som priepasť.
Našla som smútok, ktorý som v sebe kedysi pochovala. Našla som strach, ktorému som kedysi utiekla. Našla som časti seba, ktoré som vyhnala, pretože sa mi kedysi zdali príliš zadúšajúce na to, aby som im čelila.
A myslím si, že to je dôvod, prečo je toľko z nás v ustavičnom pohybe. Nie preto, že sme rozptýlení. Nie preto, že sme nedisciplinovaní. Nie preto, že naša „opičia myseľ“ je mimo kontroly.
Zostávame v kole, pretože len čo spomalíme, cítime okraj tejto priepasti – a to nás desí.
Takže myseľ zasiahne. Premýšľa. Plánuje. Analyzuje. Robí si starosti. Rozptyľuje.
Nie preto, že je nepriateľom. Ale preto, že je ochrancom – strážcom pri bráne všetkého, čomu sme si kedysi netrúfali čeliť.
Preto je meditácia ťažká. Nie že by sme ju robili zle. Ale pretože prvá vec, s ktorou sa v tichu meditácie stretávame, býva často práve tá vec, ktorej sme sa roky vyhýbali.
Takže možno prvým krokom nie je ticho. Možno prvým krokom je úprimnosť.
Úprimnosť o tom, čo sa dvíha, keď sa obrátime dovnútra. Úprimnosť o tom, čoho sa bojíme. Úprimnosť o miestach v nás, ktoré sa stále chvejú.
A z tejto úprimnosti sa rodí zvedavosť.
Možno sa nemusíme nasilu predierať okolo strážcu. Možno začneme tým, že ho uznáme – dokonca mu poďakujeme – za roky, ktoré strávil snahou udržať nás v bezpečí.
Pretože ochrana nie je to isté ako pravda. A bezpečie nie je to isté ako sebestačnosť.
A možno jedného dňa, keď budeme pripravení, strážca rozpozná našu pripravenosť – a ustúpi – čo nám umožní urobiť ďalší krok dovnútra.
Pridaj komentár