Plač ľudskej duše

Lujan Matus v svojej knihe hovorí o tieni. Tieňom nazýva to, čo od ruizovcov poznáme ako Parazita. Jedna z jeho spirituálnych učiteliek mu o tieni hovorí:

“Bytosť, ktorú ti San Pedro (=peyote) umožní vidieť, nepôsobí z úrovne rozumu, ale skryto rozohráva práve túto rovinu.”

To značí, že tieň do nášho života zasahuje nie cez našu čistú racionalitu, ale cez naše emócie. Tieto emócie sa viažu na zdanlivo “racionálne” vysvetlenia vecí okolo nás, pričom však hľadajú nie skutočné vysvetlenie, ale len prípustné vysvetlenie, teda zdôvodnenie. V psychológii sa tomu hovorí racionalizácia. Niečo chcem a tak si nájdem dôvod, prečo je to jediné rozumné a možné…

Takto emócia (najčastejšie hľadanie lásky a pochopenia u tých druhých a potreba patriť k nim) nás postupne manévruje do toho, že začneme za racionálne správanie vyhlasovať niečo, čo je pre nás možno neracionálne, ale ak by sme si robili podľa svojho, prišli by sme o náklonnosť, uznanie a pocit spolupatričnosti, teda v tom aj bezpečia. Emocionálna rovina vnímania začína skresľovať racionálnu rovinu vnímania.

To tieň dosahuje tak, že svojím “snom” (t.j. vopred stanovenými predstavami a pravidlami hry, ktoré už pre nás nie sú negociovateľné) nahradí našu jasnosť a nekompromisnosť vnímania a v našom vnútornom dieťati, čo je vlastne naša čistá duša, vyvolá zmätok a dezorientáciu: to, čo sa cíti správne, je odrazu zakázané, vyhlasované za nemožné a nežiadúce. Pretože to naša duša cíti, ako to cíti, urobí si rovnicu: cítim niečo, čo je nežiadúce = som nežiadúci. Tu začína naše skutočné vyhnanie z Raja – miesto dokonalého stvorenia sme sa odrazu stali nežiadúcim (menejcenným) stvorením a ak to pred druhými nebudeme skrývať a niečo so sebou neurobíme, tak nás odvrhnú…

Len čo toto nastane,  z priehľadnosti vecí okolo nás sa stane predpojatosť a tendenčné videnie a z intenzity vnímania sa stane požadovačnosť, chamtivosť a nevraživosť. Začíname cítiť obmedzené zdroje, o ktoré konkurujeme s inými. Svet dostatku sa mení na svet nedostatku. Chceme to, čo majú iní, hoci práve my to nepotrebujeme – ale to “sa má” chcieť a tak to tak chceme.

Keďže sme si okolo seba už vytvorili zrkadliacu bublinu presvedčení a samonastolených obmedzení (“dohôd”), naša čistá a nehatená schopnosť pozorovania sa presunie z nášho vedomia do podvedomia. V prvom okamihu sa nám náramne uľaví – prestaneme cítiť pnutie medzi naším pocitom a naším životom. V druhom okamihu sa dostaví nevysvetliteľný smútok. Smútok, ktorému nerozumieme a zdanlivo nemá nijaký dôvod. Ale ten dôvod tu je: kým je niečo v sfére hmoty, vecí a slov, vieme to podchytiť a meniť. Len čo sa to však dostane do sféry neuchopiteľného pocitu, zostávame tomu vystavení napospas. A ten smútok je prakticky plač našej duše, že sa narodila do sveta, v ktorom je “nežiadúca”.

Zo skladiska na smetisko

Je jediná cesta, ako sa z tohto začarovaného cyklu sebatýrania môžeme vymaniť. Jednoducho musíme svoj život očistiť od všetkého balastu, ktorý so sebou vlečieme. V ktorejsi ezoterickej knižke som raz čítala krásny príklad so skladiskom. Náš život je také skladisko. Pekne na policiach sa v ňom tiesnia zážitky, spomienky, presvedčenia, sklamania a nádeje, ktoré sme kedy zažívali. Všetko je to tam pekne poukladané a keďže žijeme bohatý život, skladisko puká v švíkoch.

Ak chceme v živote urobiť čokoľvek “iné”, nebudeme to mať kam dať, pokiaľ časť skladiska nevyprázdnime. Každá nová vec, zážitok, emócia, poznanie si vyžadujú svoje miesto na polici. A keď na tej polici miesto nie je, musíme vziať niečo, čo už nepotrebujeme – a vyhodiť to.

A ako zistíme, či niečo potrebujeme alebo nie? Cez rekapituláciu.

Takže fajn; cez rekapituláciu sa nám podarí presťahovať väčšinu vecí zo skladiska na smetisko. Odrazu máme priestor a mohli by sme si ho začať zapĺňať – a tu narazíme na iný problém: ako nájdeme, na ktorú policu sme čo poukladali? Stará katalogizácia “šťastné spomienky”, “milovaní ľudia”, “absolútne trapasy” a podobne už nesedí. Bola vytvorená na iný typ vecí, než ktoré teraz ideme klásť na police… Čo s tým?

Zahodiť mapu a kráčať

A tu nastupuje toltécka cesta bojovníka alebo hocijaká iná spirituálna cesta. Zahodíme mapy sveta, ako sme ho poznali, poriadne otvoríme oči a opatrne, krok za krokom, sa sunieme neznámym územím. A kedykoľvek sa potkneme o poznanie typu “kategória”, v našom skladisku pribudne na novej polici nový štítok.

Naša plačúca duša už v tejto etape vôbec neplače, ale sa teší… Duše sú totiž od prírody zvedavé, podnikavé a odvážne. Dušička dostáva nové podnety a niekto z nej ubral označenie “nepatričná”. Dušička sa sústreďuje, vedená svojou vlastnou vnútornou integritou, a začína nám ukazovať celkom odlišný svet…

Takže len čo začneme miesto toho bežného sveta nevraživosti a nedostatku vnímať svet magický a zázračný, vieme, že už nás vedie to najlepšie v nás – naša duša. 🙂

Reklamy

19 thoughts on “Plač ľudskej duše

  1. si myslím že za to môže tak trošku aj táto doba,kedy sú ostatné svety prepojené s tým “našim”…buď sa o niečo potknem a spravím to lebo je na to vhodný čas,alebo ak sa o niečo usilujem a už dlhšie -no napriek tomu mi to nejde asi nie je správny čas …prípadne ja nie som pripravený.

    Like

    • k tomuto problému som raz našiel jednu múdru radu: keď hráš stále jednu hru a ajtak prehrávaš, mal by si hrať inú hru. 🙂 proste novú hru, nové podmienky, nový ciel. Ja som mal vždy v povahe určitú tvrdohlavosť typu “ale ja chcem len hento! ” :D, ale keď som s tými vecami čo nešli proste skončil, bol to úžasne oslobodzujúci pocit :), vlastne už som ani nevedel kvôli čomu som sa tak pachtil 😀

      Like

  2. Tieto stavy veľmi dobre poznám, povzdych , ktorý ste nevykonali vy, plač , smútok, ale aj na druhej strane radosť duše, ked sa teší za vás a usmieva. Mojej sa páčia reklami s malými detičkmi 😆

    Like

  3. Hm 😕 treba ten “Albiašov chliev ” vypratať celý ,grécke povesti pomôžu 😀
    tak isto sa hovorí v biblii o “znovuzrodení” 😀 😕 …dosiahnuť odpustenie, znamená odpustenie všetkého prežitého ..až, na šťastnú myšlienku hi hi hi 😀 ..vtedy lietaš 😀
    a netreba sa toho báť 😀 lebo práve vtedy vibrujete vysoko a šťastne 😀 všetko je vám odpustené..lebo vám vlastne nie je čo odpúšťať …viem, že sa cítite odvrhnutý ale, Ja vás neskonale milujem ..priam žiarlivo :D.. ak si uvedomíte, že ste tu a teraz…cítite sa zle?
    Čo vám bráni, byť šťastným stvorením? 😀 Áno, byť šťastný bez podmienok hi hi hi 😛
    mám na to recept…žiť teraz v túto hodinu 😀

    Like

      • Hela sa pred chvíľkou doplazila z roboty uťahaná ako dunčo a zbratala sa so spomínaným Karpatským brandy. Nie je mi lepšie, ale aspoň som “padla” a mám na čom zasa pracovať. 😛

        Like

      • mám pocit, že Dunčo by potreboval trošku pohladiť… len tak, poískať vo vlasoch 😀 pritúliť sa k niekomu..tak trošku tepla a nabrať energiu 😀 pokecať..ohovoriť susedov 😀

        Like

      • no, kukám, že včeraj boli asi nejaké divné energie …. 😕
        ako? …. lepšie? … ak náhodou nie, neva… tieto “súrodenecké” vzťahy bývajú ťažké 😛 … čiky má asi pravdu, ja včeraj s kámoškou ohovorila všetkých nespratníkov a všetky nespratníčky, ktoré sa len dalo … ach jooo 😕
        svätý vavrinec je borec … koľko “právd” vytesaných do kameňa sme len objavili na dne pohára 😉 …. 😦 bolí ma hlava 😦 sakra

        Like

    • áno, čiki, súhlasím, nehľadať vinu u iných, ale odpustiť sám sebe a svojmu “nešťastiu.”
      Čo vám bráni, byť šťastným stvorením? 😀
      Zahalená myseľ v temnote, v nevedomosti, že som milovaná, stvorená z bezpodmienečnej lásky. 😛 😀 Vďaka za recept. 😉 😀

      Like

    • no ale vieš, ako ho Héraklés vyčistil? 🙂
      odviedol rieku z jej koryta a jej prúd odniesol všetku nečistotu preč….a teraz mi povedz, že kde mám hľadať svoju rieku 😀

      Like

      • Čas je rieka… lebo nevkročíš dva krát do tej istej rieky 😀 ani nevrátiš zažité príbehy …preto nevenuj čas hnojisku, ale rieke 😀 zmeň myslenie, lebo si tvorca toho čo prežívaš …tvoríš príčinu a zberáš následok 😀

        Like

  4. tento clanok bol super, velmi sa mi hodil. mna totiz dusa bolievala dost casto. a sica este aj bolieva niekedy. sice som si myslela, ze asi preto, ze nieco nie je v poriadku alebo tak ako by malo byt, ale nevedela som si to vysvetlit a nejako si s tym poradit a takyto clanok by som z toho nevedela urobit a ani to tak vkusne vysvetliit.

    Like

  5. a teraz už idem budchnúť to šampaňské 😀 Tento posun trval 23.08.12 od 10:00 do teraz, čiže cca. 4h, ale mám pocit, že sa to bude ešte dnes posúvať ďalej…slušné otáčky – kde mám ten “blicí pytlík”? 😆

    Like

  6. uvedomila som si jednu vec. akosi neprikladam vyznam tomu, ci mi niektore moje rozhodnutia pripadaju byt racionalne alebo nie. Skor by som povedala naopak. ide o pocit a nutkanie, co ma pre mna silu alebo dolezitost. Moj muz to dost tazko znasa. castokrat ma o niecom presviedca, ze je to podla neho iracionalne a dokaze ho dost urazit ze ja na neho kukam ako tela na nove vrata a nadalej na tom trvam. potom mi hovori, ze som hrozny egoista a vsetko musi byt podla mna. Ale kamen urazu je to , ze jemu to pripada iracionalne a preto pre neho rovna sa nepripustne. Neda sa mu vysvetlit, ze ix krat som sa v zivote presvedcila ze prave tie iracionalne rozhodnutia boli tie pre mna najdolezitejsie a ked som sa nasilu snazila priklonit k tym racionalnym, tak to bola nakoniec pekna hovadina…A tak to bolo vacsinou v mojom zivote. Dost citim ten tlak okolia, “iracionalne sa nesmie” ale neviem preco, furt mu akosik odolavam, napriek tomu, ze ma mrzi ked sa koli tomu ludia trapia, robia si o mna starosti, pripadne maju pocit ze im tym ublizujem. Ale neviem, akosik som obrnena, tak potom som casto krat IGNORANT.

    Like

  7. U mne je to take iste..vzdy ked som podlahla racionalnemu tlaku okolia a ustupila zo svojich iracionalnych rieseni, vzdy to dopadlo pre mna zle, teraz az katastrofalne..o to viac teraz ignorujem inych a sustredim sa len na seba a hlavne svoje pocity..kaslem na to ci je nieco rozumne alebo nie..uvidi sa casom..:-D

    Like

  8. tak toto je trefa …, pre mna samotnu akoby dovysvetlenie a pochopenie do dosledku vsetkeho toho, cim som za posledne obdobie presla … skladisko a smetisko :), jedna moja meditacia prebehla velmi podobne, bola som v komore, kde som na jednotlivych polickach mala naskladovane kompoty, ale tolko, ze som z toho bola zdesena ..uplne stariny cierne, .. a potom som ich zacala zaberom ruky vyhadzovat do bezodnej bedne na odpad … ulava a stastie, nevyslovne pocity radosti … kraaaasa

    Like

Povedz svoj názor

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.