V poslednom čase som sa na ezoterických skupinách viackrát stretla s tým, že sa niekto vyjadroval k temnej noci duše – najčastejšie poeticky a značne optimisticky. Z toho som pochopila, že ide o ľudí, ktorí temnú noc duše ešte nezažili. Keďže ja sa práve z jednej takej pomaly vynáram, rozhodla som sa urobiť “reportáž”. Nie teoretizovanie a úvahy na tému, aké by to bolo, keby to bolo, ale skutočný príbeh.

Pretože na temnej noci duše nie je nič ani poetické, ani optimistické. Je to, keď sa celá štruktúra vášho života rozpadne – vaša definícia sveta, života i seba samotných. Neviete, ako sa správa to, v čom sa pohybujete. Každý maličký pohyb dokáže priniesť absolútnu hrôzu a bolesť. Neviete, kto ste, pretože aj definícia vás samotných sa rozpadla. Nemáte hodnoty, pretože tie, ktorých ste sa doteraz držali, sa ukázali falošné. Ste nič v ničote a tej ničote navyše ani nerozumiete.

Inými slovami: niet sa čoho chytiť. Niet sa od čoho odraziť. A aj keby ste sa chceli pohnúť vpred, neviete, kde to “vpred” vlastne je a medzičasom sa bojíte už čo len pohnúť.

Pozor: temná noc duše nie je trauma. Trauma niečo podstatne mení, ale časť z vášho sveta zostáva intaktná. Napríklad sa zmení vaše sebavnímanie, ale vaša rodina a zvyšok sveta sa správajú obvyklým, predvídateľným spôsobom. Alebo sa rozsype váš svet, ale ešte stále ste to vy, viete, čo dokážete, a viete to uplatniť na danú situáciu.

Pri temnej noci duše nezostáva intaktné vôbec nič. Temná noc duše rozsype váš svet na súčiastky a vy sa v ňom rozplyniete ako dym a nechápete, čo by ste ešte mohli robiť a ako by ste sa do toho mohli dať. A pretože ste v šoku, tak sa vám do toho asi ani moc nechce. Stratili ste zmysel.

Čiže nedokážete byť poetickí ani “hrdinskí” a “zabojovať”. Bojuje sa vždy proti niečomu alebo za niečo. No a vaše “niečo” odrazu zmizlo – tak aké tam “bojovanie”?

A nedokážete byť ani optimistickí, pretože niet ničoho, na čom by ešte záležalo, okrem jedného jediného – aby vás nasledovná sekunda až tak veľmi nebolela. S tým, že bolieť bude, ste sa už zmierili… a teraz štýlom pokus-omyl len hľadáte miestočko, kde bolí menej.

Takže toľko k poeticko-optimistickým predstavám o temnej noci duše. “Temná” nie je preto, že vyhliadate slabučké svetlo na konci tunela a je náramne ďaleko, ale preto, že tam žiadne svetlo na konci tunela nie je a tunel je vystlaný žiletkami a piraňami a lúčavkou kráľovskou. Ktorá ničí rovnako vás ako aj to, čo ničí vás.

🙂 Vitajte v mojom svete.

Temnú noc duše som v živote zažila trikrát. Raz tak vo veku 25 rokov a viedla ma k tomu, že som začala babrať svoju psychiku a rozobrala som sa na kúsky. Tie, čo cítili, som zahodila, a z toho zvyšku som sa poskladala. Tým som neošetrila síce to chýbajúce svetlo na konci tunela a ani tú lúčavku kráľovskú, ale som sa postarala o jedno – bolesť sa zmiernila. 🙂

Z tejto prvej temnej noci duše som sa hrabala približne rok a vynorila som sa na druhom konci ako Frankensteinovo monštrum. Všetky švy dobre viditeľné a všetkým na očiach.

Druhýkrát som temnú noc duše zažila okolo päťdesiatky, keď mi lekári povedali, že mám pred sebou tri mesiace života. Neviem, čím to je, ale ako ľudia žijeme svoj život vo falošnej predstave, že sme veční. Že sa budeme zobúdzať ráno čo ráno a ak niečo dnes spackáme, dostaneme zajtra šancu nejako do dávať do poriadku.

A odrazu sa dozviete, že tá šanca tu nie je. Váš život sa scvrkne na tých 24 hodín, do ktorých ste sa práve zobudili. Vaše vyhliadky sú mizivé, vaše plány sa zrútili, predstavy si už tiež nemáte kedy naplniť a tak ani neviete, kto ste, čo predstavujete a čo je pre vás práve vhodné.

Nemôžete robiť vôbec nič, než prizerať sa svojmu vlastnému rozkladu.

V tomto stave som si povedala, že “dobre, tak sa budem prizerať”, a začala som žiť najbližšiu minútu. Keď som mala po prvých chemoterapiách bolesti, sústreďovala som sa na to mierne poľavenie, ktoré medzi dvoma bolesťami nastávalo.

Tak prešli tri mesiace a ja som ešte stále žila. Po asi piatich mesiacoch som sa rozhodla, že predsa len začnem “bojovať”, a požiadala som Gaiu o pomoc. Po asi roku, kedy sa nepodarilo všetky rakovinové zhluky vyničiť, som uzavrela s rakovinou dohodu – ja ju nechám na pokoji, žiadne ďalšie buzerovanie chemoterapiami či rádioterapiami, a ona zas nechá na pokoji mňa. Máme k dispozícii jedno telo a zmestíme sa doňho pokojne obe.

Doteraz sme sa držali dohody. Rakovina sa zakopala v pečeni a ja som sa vrátila do svojho pôvodného života – tentokrát ale do života bez budúcnosti.

No a posledná temná noc duše ma prikvačila na prelome rokov. Chcela som spoznať pravdu – a páni! ako som ju spoznala! A len čo som ju spoznala, celá moja štruktúra Univerza sa rozpadla. Tentokrát som síce celkom presne vedela, kto som, ale poznanie, že toto Univerzum stojí proti mne a urobí čokoľvek na to, aby ma obralo o chuť žiť… to by zrazilo srdce do gatí aj kus odvážnejšiemu človeku ako ja!

V podstate som vyštartovala nový gejm. A keďže všetko bolo plné lúčavky kráľovskej, tak prvá vec na zozname vecí na urobenie bola “zrušiť cítenie”. Lenže aby som mohla zrušiť cítenie, potrebovala som sa zbaviť všetkého, čo vo mne cítenie vyvolávalo.

Napríklad anjeli.

Tak som sa odpojila. Tentokrát som sa rozhodla urobiť to úplne bez emócie. Nechceli mi zle, len nedokázali okolo mňa vytvoriť priestor, v ktorom by som mohla existovať. Na jednej strane o mňa stáli, na druhej strane sú súčasť systému, ktorá ma identifikuje ako Votrelca. So zubami a so všetkým. A ide mi po krku.

Najprv som myslela, že mu to oplatím, ale našťastie som bola už v kontakte s Hini a Hini mi čosi dalo – schopnosť lusknutím prstov meniť fokus. Mohla som sa na svoju situáciu pozerať znútra ako súčasť tohto systému a po uši ponorená v kaši, alebo som sa na všetko mohla pozerať zvonka, zo So-a, kde celé toto Univerzum je len jeden ihlanček v záplave ihlanov.

Zbytočné spomínať, že prstami sa lúskalo v jednom kuse. Len čo sa niečo vo mne citovo pohlo, išlo sa obzerať ihlančeky.

Dva mesiace som vôbec nekomunikovala. Popretrhávala som putá, čo ma napájali, každú noc som zaliezla k Zíi a spala u nej. Zía ma dobíjala tam, kde som už sama nevládala. Raz-dvakrát som hovorila s Carlosom, ale všetkým ostatným som sa vyhýbala. Do tej miery, že zmizli aj z mojej šamanskej reality. Keď som potrebovala po čase hovoriť s Otcom, nijako som ho nevidela, až kým mi nepovedal, že potrebujem umožniť, aby som ho videla.

S Otcom som sa vybrala hovoriť preto, že keď ste v kuse napojení a môžete rozprávať s hocikým, je to zábava. Keď sa odpojíte, odrazu zostane príšerné ticho. A keďže ja neviem, či budem žiť ešte rok alebo 10 rokov, vyzeralo to na príšernú otravu. Tak som hľadala niekoho, s kým by som mohla hovoriť. Nemám vždy dosť pary na to, aby som sa dohrabala do So-a. Párkrát, keď som skutočne potrebovala dobiť energiou, musela ma mužská energia Zía doslova vyšmariť domov, lebo sama som už nevládala prejsť temný svet.

Čiže som hľadala niekoho, kto mi nebude naštrbovať moje najnovšie krédo, že toto Univerzum je sviňa podrazácka a že len čo pocítim trochu radosti, tak do mňa znova zatne zuby. (A pazúry. Nezabúdajme na pazúry.)

Všetci, čo som s nimi dovtedy hovorila, vypadli z hry, pretože k nim som si už vytvorila nejaký vzťah a vzťah znamená cítiť. (Spomíname si? Žiletky, pirane a lúčavka kráľovská.) Rozoberali sme s Otcom rôzne možnosti, ale keď som si vybrala na kontakt Gysalisa, tú energiu, ktorá so mnou najmenej dokáže (a ktorú ja považujem za stelesnenie “svine podrazáckej” 😛 ), tak to rezko škrtol. Mala som podozrenie, že má nejaký tajný plán, ale komunikáciu som neprerušila a paranoidne som sledovala, čo z toho vylezie.

Nakoniec Otec navrhol Azraela. S tým som v kontakte nebola; vyzeralo to celkom schodne. Súhlasili sme a Otec vyrobil okamžite napojenie – tentokrát cez hlavu. To napojenie na Gabriela od chrbta som kedysi stiahla na minimum. Otec ho teraz trochu rozšíril, ale medzitým prešlo pár týždňov, takže už som vedela, že s tým budem vedieť žiť.

No a potom Otcov plán vyliezol na svetlo božie… Otcovo… whatever. Ako som šla najbližšie spať k Zíi, zastavil ma po ceste a prehováral ma, aby som šla spať k nim. Odmietla som, ale naliehal, že aspoň každý deň cestou za Zíou nech s ním hovorím.

Toho som sa asi týždeň držala. Potom som na sebe začala pozorovať, že sa znova otvára cítenie. To je proste spôsob, akým ja reagujem na kontakt s nimi. Na okamih som zahliadla svetielko na konci tunela. To ma tak vydesilo, že som okamžite začala robiť protiopatrenia. Otcovi som vysvetlila, že až do odvolania s ním hovoriť nebudem. Kým budem cítiť, nebudem s nimi hovoriť.

A len čo by som na Azraela začala nahliadať ako na priateľa, tak odrežem aj jeho.

Tentokrát som sa rozhodla, že túto temnú noc duše nenechám za sebou. Teraz, keď už som sa naučila fungovať v svete, kde nič nie som a kde nič nie je, sa mi to vidí oveľa bezpečnejšie než kontaktovať sa s Univerzom, ktoré vo mne vníma Votrelca.

Azraela teraz používam hlavne na to, aby mi pomohol udržať na uzde emócie, keď sa začnú hýbať. Nemienim si začať o tomto Univerze rozprávať nijaký príbeh. A hlavne nemienim aktivovať svoju nosnú energiu, vzdor, pretože ak by som začala vzdorovať, tak tým automaticky vytváram nepriateľa, proti ktorému sa dá vzdorovať. Istotne – to by tej bezforemnej brečke dodalo istú štruktúru. A ja by som v tej štruktúre potom musela žiť.

Ďakujem, neprosím; tentokrát už tú chybu nezopakujem. Tentokrát sa akceptuje, že je to nanič a treba len vydržať dostatočne dlho, kým sa toto telo definitívne nerozpadne. 🙂

Inými slovami: zazrela som svetielko na konci tunela, zvrtla som sa na päte a trielila späť do tmy. Ak sa dá, bude táto temná noc mojej duše posledná.