Channeling/šamanská cesta s Otcom z 6. 9. 2022:

Včera v noci (vlastne to bolo už dnes ráno 😉 ) som sa vybrala náročky za Otcom. Cítila som sa nejaká rozhodená – a celkom bezdôvodne. Nechcela som hovoriť s Gabrielom, aby sa do toho nedostali emócie, ale som potrebovala studený, bezohľadný pohľad na to, čo sa to so mnou deje. Takže Otec. 🙂

Mala som trochu problém vykresliť si záliv Večnosti, kde ho obvykle volávam, a spočiatku sa mi podobou premieňal medzi Gabrielom a Otcom, ale keď sa rozhovoril, už to bol naplno on.

Posťažovala som sa mu, že sa cítim nejaká nesvoja, a cez okľuky, čo si už ale že vôbec nepamätám, sme sa dostali k slovu “strach”.

Chcela som sa toho pocitu zbaviť a požiadala som, nech ma naučí, ako. Na to zahlásil, že ale to vôbec nie je v ich záujme… Že ten strach nás drží v závislosti na tých druhých, v tom, že ich potrebujeme – a teda nás fixuje v istom pásme vnímania. Nebolo to presne takto, toto je len moja interpretácia, pretože keď spím, obvykle si nepíšem poznámky. 😛

Povedal, že nie je v jeho záujme úplne ma zbaviť strachu, pretože môj strach zo straty kontaktu s nimi je to, čo ma drží s nimi. Keby som ho nemala, nemám prečo zotrvávať v tomto systéme. Že to je ten ustavičný boj medzi “mám vás tak strašne rada” a “ja už chcem zomrieť”.

Otec povedal, že čo drží systém dohromady, je naša závislosť na zvyšku systému. Spýtala som sa ho, či teda doma nemám strach. A on odpovedal, že to nie je hladina, ktorú by som už vnímala ako “strach”, ale je pod tým vibrácia spolupatričnosti, byť súčasťou celku a bez celku nebyť plnohodnotnou. A že to je niečo celkom iné ako nemať túto vibráciu a dokázať byť všetko sám.

Vysvetlil mi, že keď stratíš strach, tak sa stávaš úplne samostatnou, izolovanou jednotkou. Si absolútne osamelý, sám so sebou. A potom na mňa tak nejak divne pozrel a spýtal sa ma, že čo si myslím, ako vzniklo toto univerzum.

Vtedy mi došlo zle. Uvedomila som si, aký nesmierne osamelý Otec musí byť, keď tu nič iné okrem neho nie je, a že ja som tiež na tej hranici, ešte spolupatriaca, ale už nie “ich” (aj on ešte patrí do väčšieho celku niekde inde, ale ho vôbec nepotrebuje a neexistuje už v ňom aktívne). Hovoril mi, aké to je, keď si jediné vedomie v svojej bubline existencie – keď si všetko a nie je tam nikto iný. A mne bolo horšie a horšie a začínalo ma mraziť.

Preto ma vraj aj nenapojil priamo na seba, aby sa ten nedostatok strachu do mňa nepreniesol, ale ma napája cez Gabriela, ktorý má strach vypadnúť z celku a prísť o mňa a ja mám strach, že by ma mohol odpojiť a nestáť už o moju ó-takú-úžasnú prítomnosť.

Vysvetlil mi, že preto napríklad tak rýchlo pristúpil na predstavu, že by si ma pripojili, pretože ja som “cudzí element” a tak som niečo iné v systéme. Že u mňa nemôže povedať “aj to som ja”, pretože to tak nie je. A že som našťastie mala dosť silný koreň na to, aby ma dokázali modifikovať a napojiť.

Na jednej strane mi zostalo dobre, pretože už Otec nie je tak strašne sám, ale na druhej strane ma ešte stále mrazí, ako keď stojíte na kraji priepasti, idete prepadnúť cez okraj a na poslednú chvíľku to predsa len dorovnáte.

Dobre, že som sa nezbavila strachu. Idem si ho pestovať. 🙂

P.S.: Ak sa chcete naučiť aj vy channelovať, koncom septembra spúšťame nový trojtýždňový kurz channelingu!

A ak chcete mať podobné zážitky a skúsenosti, ako popisujem v článku, tak koncom októbra začína nový kurz šamanského putovania!