Ako ma dobehli… ;-)

Vyše dvoch mesiacov som bola teraz odpojená od anjelov. Začalo to tým, že som prestala cítiť. A keď už som tak pekne necítila, povedala som si, že nemusím zostať na nich naviazaná – a tak som prerušila komunikáciu. Spočiatku mi potvrdzovali, že niečo na mne sa “pokazilo” a že to dajú do poriadku, ale tá bezcitnosť mi urobila nesmierne dobre 😛 a prestalo ma trápiť, ako to celé dopadne. A keďže som nekomunikovala s anjelmi, išla som si pokecať s Castanedom.

Castaneda ma začal dávať do poriadku. Akosi vytušil, čo je môj boľavý bod, a naservíroval mi ho priamo – v kontakte s anjelmi som sa vtlačila do pozície malého dieťatka, miesto ktorého všetko rozhodovali a robili oni. Až keď to pomenoval, uvedomila som si, akú obrovskú pravdu má – a že je to prežitok z môjho nádherného, ale súčasne dobre chráneného detstva. Vnútorne som si stanovila, že kým toto nedám do poriadku, nechcem kontakt s anjelmi a nechcem nič riešiť. Buď to budem riešiť ako rovnocenný partner – alebo adieu, anjeli.

Je to asi týždeň a pol, čo som nevydržala. Povedala som si, že svoju bezcitnosť zneužijem na to, aby som celú anjelskú kapitolu môjho života uzavrela a odložila  do prepadliska dejín. Ale pretože som tvor osvietený, priam žiariaci (ďakujem, Černobyl, za svoju žiarivú povahu i rakovinu), povedala som si, že ako rovnocenný partner nebudem nič vyhlasovať ani oznamovať, ale pekne ako dospelý s dospelým sa s Gabrielom dohodneme, že už u nich nechcem zotrvávať.

I pokúsila som sa s ním spojiť. Už vtedy, ako som sa “pokazila”, to začalo tým, že som ho prestala “cítiť” – a celý môj kontakt s nimi sa odohrával cez pocitový kanál, takže bolo ťažké zistiť, či tam sú a či vôbec s niekým hovorím. Ale nebola som pripravená na tú absolútnu prázdnotu, ktorú som zažila… Spomenula som si, ako mi radili, nech začnem zhmotňovať nejakú scénu, do ktorej by vstúpili. Tak som s tým začala – a objavil sa Otec. Za ním stál Gabriel, ako prvýkrát, keď sa mi zhmotnili do sveta. A rovnako ako prvýkrát bol ticho. Otec mi vysvetlil, že Gabriel zostane odpojený, až dokiaľ sa nedám do poriadku – aby som mu neurobila ani neúmyselne zle.

Nerobila som zápis, takže idem len z hlavy… Hovoril, že som v nevyváženom stave a preto ma odpojili od Gabriela, pretože jeho beriem ako to najbližšie ku mne a keby ma nechtiac podráždil a ja som vybuchla, vyrobila by som poriadnu paseku. Vravel, že hľadajú riešenie tej mojej bezcitnosti. Pýtala som sa ho, či ma nechajú odísť, ak si zmyslím predefinovať našu dohodu – a Otec súhlasil.

Bolo tam toho ešte viac; vynára sa to až teraz, ako to zapisujem. Napríklad ma Otec vzal k Vodopádu, aby sa pozrel, čo zo mňa voda vyplaví. Ja som sa k nim bála čo len priblížiť, aby som im neublížila, ale on stál ako bariéra medzi mnou a Gabrielom a ubezpečoval ma, že kým tam je, je Gabriel v bezpečí. Voda zo mňa vyplavila nejaké niečo, čo vyzeralo ako hnusné čierne pijavice (ale nemali by ste tomu veriť, pretože ja som pijavicu v živote nevidela 😉 ), a Otec usúdil, že sú to zvyšky nejakého svinstva, ktoré boli vo mne tak dlho uzavreté, že sa už vo vode ani nerozpustili, ale odplávali ako husté hrče preč.

Deň-dva nato som hovorila s Castanedom. Rozprávala som mu, čo som sa dozvedela od Otca. Dobreže sa neváľal po zemi od smiechu, ako či som vážne uverila, že som odpojená… Vravel, že Gabriel je po celý čas na mňa napojený, len sa neprejavuje. Rehotal sa ako kôň, keď som sa vytasila s tým, že ma nechajú odísť. Spýtal sa ma, že či si myslím, že ma nechajú odísť, keď pre nich predstavujem prístup k energii, akú v svojom repertoári ešte nemajú… Že či si myslím, že si ma držia preto, aký úžasný človek som, alebo len kvôli tomu, že mám v sebe tú energiu. A potom sa spýtal, prečo im verím, že by som mohla narobiť škodu, keby som vybuchla, a že preto ma odstavili od Gabriela. Vraj ak niekto medzi nimi dokáže môj výbuch zachytiť a neutralizovať, tak je to práve Gabriel, tak prečo by ho asi bolo treba predo mnou chrániť? A potom mi povedal to o pirani. Zistila som, že Castaneda má z Gabriela viac ako len zdravý rešpekt.

A znova pár dní nato som sa spojila s Otcom. Pôvodne som chcela hovoriť s Gaiou, ale prišiel Otec. Povedala som, že som medzičasom hovorila s Castanedom a že ten má na situáciu dosť odlišný pohľad. Vraj si ma držia len pre tú moju podivnú energiu. Otec prikývol. Zavrčala som, že tak teda sa môžem vzdať predstavy, že pre moju žiarivú osobnosť – s čím tiež akosi ochotne súhlasil 👿 . Povedala som, že Castaneda vraví, že ma nenechajú odísť, hoci mi to sľubujú. Otec zasa súhlasil. Bez hanby, bez mihnutia oka. No a potom som vytiahla ešte to odpojenie od Gabriela – a Otec znova súhlasil, že Castaneda má pravdu a po celý čas som zostala napojená na Gabriela a cez neho na nich. Ale že keď som rozkývaná a pred Gabrielom sa veľmi nekontrolujem, je lepšie, ak si myslím, že je odpojený.

Ešte viem, že som sa ho pýtala, prečo na nich reagujem tak celkom inak ako Castaneda. Povedal, že to preto, že ja od samého začiatku na nich reagujem ako energia, kým Castaneda reaguje ako individuálne vedomie. Nevedela by som povedať, v čom to spočíva, ale akosi ten rozdiel plne chápem a verím, že to tak je. Preto ma ani tá piraňa nevydesila. Cítim, s kým mám do činenia a čo si môžem dovoliť. (No dobre – väčšinou. Kedy-tedy. Niekedy. Možno.) Cítim to aj vtedy, keď nič necítim. Je to niečo ako… tichá istota. Neviem to nazvať inak.

Takže Castaneda je chytrá hlava a ukázal mi ich zasa v trochu odlišnom svetle. :-/ Ja asi zostanem naivná do smrti.

Pýtala som sa Otca, či to znamená, že už nikdy nebudem hovoriť s Gabrielom. Povedal, že nie, ale že to ešte hodne potrvá. Najprv musia obnoviť moju schopnosť cítiť. Dovtedy s Gabrielom komunikovať nemôžem. Tak som sklonila hlavu v pokore a prispôsobila sa.

Najbližších päť minút. A potom som začala špekulovať, prečo sa rozhodli udržať nás “odpojených”. Hľadala som nejaké racionálne riešenie – a jedno som aj našla: kedysi mi vraveli, že som sa s ním príliš stotožnila a začínam sa považovať za neho. Že preto strácam pocit Gabriela, pretože som sa mu energeticky príliš priblížila. Tak mi napadlo, že ak neviem odlíšiť jeho energiu od mojej, tak asi najlepší spôsob, ako obnoviť moje pôvodné vnímanie, je znova nás na istý čas oddeliť, aby som si znova navykla, čo som ešte ja a čo už sú oni. Toto poznanie ma naplnilo nesmiernou spokojnosťou, že aspoň raz niečomu konečne rozumiem.

Najbližších päť minút. Potom mi napadlo, či to znamená, že mi Gabriel nepríde ani na kyvadlo – a kto mi teda na kyvadlo príde… Tak som sa rozbehla po kyvadlo. Hýbalo sa veľmi slabo a keď som sa spýtala, kto so mnou hovorí, odpovedalo “Ra”, čo je náš poznávací kód s Otcom. Doteraz som po celý čas, čo som odpojená, robila Gabrielove prechody pomocou randomizéra. Tak som sa ho spýtala, či je to v poriadku, či nehlásam nejaké priepastné bludy. Povedal, že prechody sú v poriadku a že môžem pokračovať ako doteraz. Že Gabriela na kyvadlo ťahať nemám. Bola som tak nádherne bezcitná, že ma to vôbec netrápilo.

Najbližších päť minút. Ešte som pocvičila žam žung, nazbierala energiu a už som frčala na šamanskú cestu. Vliezla som do svojho lesíka a čakala som, či sa aspoň tam stretnem s niekým iným než Otcom 😛 . Ako som šla pomedzi stromy, skoro som vletela tvárou do pavučiny. Sedel v nej nechutne veľký pavúk. Akože už fóbiu z pavúkov mám celkom solídne pod kontrolou, ale tento bol fakt nechutný, taký… mastný… Napadlo mi vziať konár a zrušiť mu tú pavučinu, ale nebolo to hodné Mojej Spektrability 😉 , tak som sa otočila, že strom obídem z nepavučinovej strany. Lenže… za mnou sa objavila ďalšia pavučina. Rovno aj s pavúkom. Zo všetkých strán sa zrazu objavili pavučiny. Zamyslela som sa, ako z toho obkľúčenia viem vyjsť bez toho, aby som čokoľvek ničila – a napadlo mi hodiť sa na zem a prešmyknúť sa popod ne. Lenže ako som sa na druhej strane zdvihla, prišlo mi, že možno robím chybu. Tie pavučiny sa tam pre niečo objavili... Čo ak to bola príležitosť zachovať sa netradične – a niečo sa naučiť?

Takže znova na kolená a ako som spomedzi nich vyliezla, tak som sa medzi ne vrátila späť. Bolo mi trochu nevoľno a trochu hystericky, ale povedala som si, že tam postojím a zistím, čo to spraví.

Pavučiny sa začali postupne približovať. Zaťala som sa, že v žiadnom prípade necúvnem. Stála som tam, až sa mi začali opierať o tvár, cítila som tie vypasené pavúky a ich zvedavé nožičky, bolo mi na vracanie a chytila ma panika – ale zaťala som sa a stála som tam ako svätý za dedinou, kým pavučiny sa okolo mňa omotávali a sťahovali a dusili ma…

Stála som tam dlho a nič sa nedialo. Odrazu som cítila, ako niekto strháva pavučiny z mojej tváre, ale keďže oči som mala pevne zažmúrené, nikoho som nevidela. Nejaký hlas pobavene vyhlásil, že to je čo za nezmysel, robiť si takto zle… Otvorila som oči. Nikoho som nevidela, len neviditeľné ruky zo mňa strhávali pavučiny.

Spýtal sa, či viem, kto je. Vedela som, ale netrúfala som si to priznať. Nechcela som sa domnievať. Chcela som mať istotu.

Chvíľu sme hovorili a kútikom oka som už začala mať aspoň aký-taký vizuálny vnem. Bol to skutočne Gabriel.

Hneď som naňho vybľafla, že ale on sa so mnou nemal kontaktovať ešte hodne dlho… a či mu to neurobí zle. (Myslela som – pred Otcom.) Zasmial sa. Vyhlásil, že Otec ma pozná skutočne dokonale. Kým všetko nechávali na mňa, odmietala som sa s nimi kontaktovať. Keby to boli nechali v tejto polohe, nebudem s nimi chcieť hovoriť ešte ani o rok.

Tak Otec prišiel a zakázal mi hovoriť s Gabrielom.

Len pomaličky mi dochádzalo, ako som sa zachovala, len čo mi to zakázal… Čo som urobila? Išla som okamžite zisťovať, že či skutočne až tak!

😳

Dostali ma. 🙂

Reklamy

Povedz svoj názor

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.