Presun do iných svetov a čierny svet

Keď som dokončovala knižku The Fire from Within, dostavila sa nádherná súhra náhod. Bola som okolo strany 290 a súčasne som sa vybrala na nový výlet do “temného lesa“, ako som si to nazvala. A ráno po výlete som znova čítala. Pasáž, kde don Juan rozpráva o “čiernom svete” (black world).

Celá kniha je venovaná záveru Carlosovho učenia u dona Juana tesne pred tým, ako don Juan a jeho skupina zhoreli “ohňom znútra” (fire from within). Táto metafora znamená, že vysvietili všetky emanácie, ktoré v svojej svetelnej obálke mali, odrazu – a tým osamostatnili svoje vnímanie od svojho tela. Niekde inde v knihe to opisuje tak, že hoci potom už sú nefyzickí, ešte stále si do určitej miery zachovávajú pocit “ja”.

Don Juan pomaly uzatváral Carlosovo učenie všelijakými posunmi kotviaceho bodu a vysvetleniami, ktoré ale pre mňa už prichádzali prineskoro… 😉 (Ono to nie je “prineskoro”. Knihu som čítala prvýkrát pred 10 rokmi – ale vtedy som ešte nemala potrebnú energiu na to, aby mi jeho slová niečo dali. A keď už som mala tentokrát potrebnú energiu na to, aby som porozumela, nebolo viac čo riešiť… Šit hepenz. A v mojom živote nejako zosilnene. 😛 )

Ešte než sa dostali k čiernemu svetu, rozprával don Juan hodne o vnímaní – vylaďovaní kotviaceho bodu na emanácie, ktoré máme v obálke. Sú dvoch druhov – jedny sú nám bežne prístupné, ale nevylaďujeme sa na ne, pretože o nich nevieme alebo sa ich bojíme (psychologicky najskôr “podvedomie”). A potom sú tam ešte emanácie, ktoré sú za hranicou bežného ľudského vnímania a aby sme ich mohli začať využívať, potrebujeme sa od-ľudštiť (teda zbaviť predpokladov, očakávaní a obvyklého popisu sveta). Čo býva niekedy dosť fuška, pretože si všetko mimoriadne vysvetľujeme cez naše bežné racionalizácie.

Vysvetlil mi, že potrebujem porozumieť tomu, že racionalita je len sprievodný prejav vyladenia sa, len obyčajný výsledok pozície kotviaceho bodu.

Podľa slov dona Juana toto porozumenie nemohlo nastať ani v normálnom stave každodenného vnímania, pretože by viedlo len k neproduktívnemu výbuchu emócie a trvalo by len tak dlho, ako emócia samotná (to sú tie naše “osvietenia”, ktoré sa dejú v každodennom stave a pamätáme si ich len tak dlho, než by sme sa podľa nich museli začať správať inak), ale ani v stave rozšíreného vnímania, pretože tam by si človek neuvedomil, že práve nadobúda nové poznanie (v stave rozšíreného vnímania je všetko akési “samozrejmé”).

Keď som si prečítala to o racionalite, pochopila som svoje problémy s anjelmi. A súčasne  som sa zamyslela nad tým, na aký bod som musela byť vyladená, aby som ich začala vnímať… Don Juan totiž (v niektorej inej knižke) vysvetľuje, že celý náš každodenný život je “ostrov tonalu” (v mojom “náš príbeh”, ale tentokrát sa mi “ostrov tonalu” hodí oveľa lepšie). Všetko, čo na tomto ostrove máme, na ňom budeme mať až do konca života. Takisto naň nepribudne nič nové. Jediné, čo bojovník robí, je “upratovanie” na svojom ostrove – “preskupovanie objektov”. Toto preskupovanie spočíva v tom, že si poviete, ktoré veci pre vás dôležité budú a ktoré už nie. Takto ich upracete na miesto, kde vášmu vnímaniu nebudú zavadzať, a idete vnímať “po novom”.

Napadlo mi, že ale ak na ostrov tonalu nič nové nepribúda, tak potom som tam tých “anjelov” musela už mať… Ale odkiaľ? Bola som vychovávaná v ateistickej rodine. O anjeloch sa u nás nikdy nehovorilo – ale nasáčkovali sa mi do môjho príbehu jedna radosť… Ergo ak sa tam mohli nasáčkovať, tak som ich tam už predtým musela mať. Už predtým som niekedy musela byť vyladená na emanácie, ktoré umožňovali ich vnímanie…

Okej, podobu som im dala ja. Ale prečo boli pre mňa témou? Kedy som bola vyladená na emanácie “anjelov”?

A odrazu som si spomenula… Možno moja bezprostredná rodina bola ateistická, ale maminkino príbuzenstvo boli silne veriaci ľudia. Keď som trávievala prázdniny u babičky, mala síce celkom biednu chatrč s jednou veľkou kuchyňou a jednou malou spálňou, ale tak v kuchyni, ako aj v spálni viseli na stene dva obrovské sväté obrazy (a plno ďalších v “svätej knižke”, s ktorou chodila do kostola).

Ako dieťa som tie obrazy milovala. Boli nádherne maľované a vyžaroval z nich nadpozemský pokoj, otvorenosť a vyváženosť. Na jednom z nich bola Mária s dieťaťom, na druhom bol Ježiš (a tuším aj nejaká labuť na pozadí).

Dobre – nemali krídla, ale ten pocit pokoja, vyrovnanosti a neočakávania ničoho zlého sa do mňa vtedy vpálil naveky. Dokázala som pozerať na tie obrazy strašne dlho (niekedy aj 5 minút, čo je pre dieťa s poruchou pozornosti priam večnosť) a nasávala som tie pocity do seba. Vyladila som sa na nejaké podivné emanácie.

A potom, takmer 50 rokov neskôr, som sa akosi musela znova naladiť na veľmi podobné emanácie a dala som im podobu tých svätých obrazov. Ešte aj s tou labuťou.

🙂 Ostalo mi hodne dobre. Človek je celý hepi, keď konečne pochopí psychologický proces, ktorý ho dostal do stavu, že ako ateista uveril na anjelov. 🙂

Takže toto poznanie mi zapadlo do celkového obrazca, ktorý je momentálne rozbitý na toľko kusov, že ako človek so schopnosťou rátať do 5 ich nemám šancu nikdy spočítať.

V knihe sa predtým dostal Carlos do tranzu a preniesol sa na miesto vzdialené 2000 míľ a tam si poskladal také kohézne a uniformné vnímanie, že mal pocit reality. A, samozrejme, po návrate hneď začal riešiť iných ľudí: Ako to vyzeralo ich očami? Zmizol im z očí? Vnímali na ňom niečo mimoriadne?

Don Juan ho vrátil späť do koncentrácie na “ja” a vysvetlil, ako je taký obrovský presun na inú snovú pozíciu možný:

“Nikto nevie, ako sa takýto skok udeje,” povedal. “Silná emócia alebo nezlomný úmysel či veľký záujem slúžia ako smerovka; potom sa kotviaci bod mocne zafixuje na snovej pozícii na dostatočne dlho na to, aby tam dotiahol všetky emanácie, ktoré sa nachádzajú v kokóne (u mňa: energetická obálka).”

A potom dochádza jedna veta, ktorá škrtla všetky tie skúmania, ako snívajúceho vidia iní:

Ak sa kotviaci bod uvoľní a premiestni zo svojej pozície, svet prestane byť tým, čím pre nás bol.

Všimnite si: žiadne “prestane existovať”. Don Juan neriešil filozofiu. Bol pragmatik a tak povedal, že vnímame relatívne to isté, ale má to inú, zmenenú podobu.

“Keď vidiaci posunú svoj kotviaci bod, nemajú do činenia s ilúziou, ale s iným svetom; ten nový svet je rovnako reálny ako ten, ktorý vnímame práve teraz.”

“Vezmi napríklad seba: teraz si v stave rozšíreného vedomia. Čohokoľvek si schopný v tomto stave, nie je to ilúzia; je to rovnako reálne ako svet, ktorý budeš vnímať zajtra v svojom bežnom živote, ale ten svet, ktorý vnímaš teraz, zajtra nebude existovať. Exisyuje len vtedy, kedy sa tvoj kotviaci bod posunie na presne to miesto, kde je zafixovaný teraz.”

Dodal, že bojovníci po tom, ako ukončia svoj tréning, musia čeliť úlohe integrovať všetky tie posuny vnímania, ktoré zažili počas tréningu, do súrodého celku.

Mala som svoje vysvetlenie. Don Juan potom začal pripravovať Carlosa na povestný “skok do priepasti” s tým, že tam skočí v každodennom vnímaní, počas pádu musí svoje vnímanie vôľou preladiť na iný svet a udržať ho tam, lebo inak sa pri páde zabije. Čiže napríklad skočí do priepasti v Námestove a odrazu sa prenesie do Čiernej nad Tisou 😉  a preberie sa tam.

“Jediná sila, ktorá dokáže znefunkčniť jedno vyladenie, je iné vyladenie. Budeš musieť zrušiť vnímanie, ktoré ťa núti vnímať každodenný svet. Ak nastavíš úmysel na novú pozíciu pre svoj kotviaci bod a ak ho tam silou úmyslu budeš dostatočne dlho udržiavať, zostavíš okolo seba iný svet a unikneš z tohto.”

Potom sa šlo na tréning – a Carlos zakotvil v akomsi “čiernom svete”. Všetko naokolo bolo čierne bez kúska svetla, ale napriek tomu vnímal istú štruktúru – nebo malo štruktúru dreva a zem pod nohami mala štruktúru želatíny. Hlas videnia mu napovedal, že je v čiernom svete.

Don Juan mu to potom potvrdil.

“Je to najjednoduchší svet na zostavenie, ” povedal. “A zo všetkých svetov, ktoré si zažil, stojí len čierny svet za úvahu. Je to jediné skutočné vyladenie sa na inúé veľké pásmo emanácií, ktoré si kedy dosiahol.”

Cestou späť na námestie mi vysvetlil jednu zo zvláštnych charakteristík čierneho sveta: nemá tie emanácie, ktoré zodpovedajú za vnímanie času v našom svete. Jeho emanácie sú iné a majú iný výsledok. Vidiaci, ktorí sa dostanú do čierneho sveta, sa tam zdržiavajú celú večnosť, ale pri návrate do nášho sveta zistia, že boli preč len okamih.

“Čierny svet je hrozný, pretože v ňom telo starne,” povedal so súcitom.

Don Juan povedal, že on sám bol v mladosti posadnutý čiernym svetom. Pýtal sa svojho mentora, čo by sa stalo, keby tam šiel a zostal v ňom chvíľu. Tak ho tam jeho mentor rázne strčil, nech to zistí na vlastnej koži… Za pár dní zostarnul don Juan o desať rokov a emanácie v jeho obálke vyzerali ako po rokoch osamelého boja.

Čím viac som si čítala o čiernom svete, začínalo sa mi brieždiť. Spomínate si na ten môj “temný les”? Nie je to tiež taký “čierny svet”, vnímaný očami trochu inej energie?

Myslím, že som našla novú paralelu. 🙂 A môj stav baterky na poslednej polčiarke (aj to zohnutej) by o tom svedčil. 😉 Iba cesta, ako sa tam dostávam, je celkom iná ako u Carlosa.

Keď ma ešte niečo naštve, tak tam namôjveru pôjdem a zaplesnem za sebou dvere. 🙂 Zí-ovci sú fajn.

Reklamy

Povedz svoj názor

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.