Temný les

Večer som sa vybrala na lúčku s tým, že tentokrát nemám otázky na nikoho a ide sa skúmať druhá časť lesa okolo lúčky – tá, odkiaľ vyrastala tá obrovská kamenná stena a kde som za všetky tie roky ešte ani raz nebola.

Len čo som preliezla pník a pobrala sa na tú stranu, ozvalo sa za mnou: “Nechoď tam!” Obzrela som sa a zbadala som Gabriela. Ešte stále je polopriesvitný; akosi mu nedokážem dodať “hmotu”.

Prešla som k nemu a sadli sme si na pník. Všimla som si, že je bosý (čiže už dosť dobre vnímam detaily) a skomentovala som to.

“Veď aj ty si,” prekvapil sa.

“Neviem,” priznala som. Na svojich potulkách sa pozerám na všetko možné, ale rozhodne nie na seba… Možno sa bojím, čo by som uvidela. 😉 Myšlienka mi prišla nie teraz, ale vtedy, keď sme sedeli na pníku. A obveselila ma rovnako ako teraz.

Pozrela som na svoje nohy. Moje telo nemalo presný obrys ako Gabrielovo, ale vyzeralo skôr ako z dymu, ktorý sa nadol zužoval. Napriek tomu, že sa hadil a nemal pevnú formu, podarilo sa mi zahliadnuť palec a vedľajší prst (teda medzeru medzi nimi) a uvedomila som si, že aj ja som bosá.

Lesík na druhej strane ma nutkal. Spýtala som sa Gabriela: “Pôjdeš so mnou?”

Zdvihol sa, tak som ho vzala za ruku a viedla k hranici stromov. Cítila som akúsi slabú nervozitu, ako cítievam vždy, keď sa bojím, že mi môj rozum začne robiť psie kusy a bude ukazovať to, čo chce on, nie to, čo skutočne je… Vždy, keď mám vnútornú obavu, že “z toho nebude nič”, tak sa cítievam takto.

Len čo sme vošli pomedzi porast, scenéria sa náhle zmenila. Na druhej strane lesíka to vyzeralo celkom inak než tam, kam obvykle chodievam… Ešte stále to bol les, ale vyzeral, akoby vyhorel. Boli tu len dva odtiene – čierny a sivý. Sivá bola hmla, ktorá ležala medzi obhorenými kmeňmi stromov, tesne nad vyhorenou zemou.

Pozrela som nahor a zistila som, že až také vyhorené to tam nebude; keby bol lesík po požiari, tak zo stromov zostanú len pahýle kmeňov, ale hore boli úplné koruny a hýbali sa – ibaže boli celkom čierne.

“Potrebuješ mi povedať, čo vidíš, lebo ja vnímam inak,” upozornil ma Gabriel.

Obzrela som sa naňho. Bol jediný plnofarebný prvok v tej čiernote. Vychádzali z neho svetelné lúče, ale akoby nič neosvetľovali. Kde dopadali na zem, čiernota ich celkom pohltila.

Za jeho chrbtom som videla úzky záber svetlom zaliatej čistinky, zelenej a žiarivej – hoci už sme boli dávno za stenou čiernych stromov.

Akosi som pochopila, že Gabriel je bytosť z iného sveta a že je spojený s tým svetom cez ten úzky tunel k lúčke. Len čo som ho potiahla ďalší krok do lesa, tunel sa zúžil. Chytila ma hrôza, že čo sa s ním stane, až by sa spojenie celkom prerušilo, a radšej sme sa vrátili.

Znova sme sa posadili na pník. Porozprávala som mu, ako som ho vnímala a že som sa zľakla.

“Čo by sa stalo, keby bola čistinka zmizla? Keby sa prepojenie bolo prerušilo?”

“Potom by som bol závislý len na tvojej energii. Musela by si ma udržiavať silou vôle a za žiadnu cenu nepustiť.”

“Ty to tam poznáš?”

“Nie. Nie je to môj svet. Už tam nechoď. Je to nebezpečné. Tam ti neviem pomáhať a neviem ťa ani sprevádzať. Bol by som ti tam celkom nanič; bol by som závislý na tebe.”

Lenže ja som cítila obrovskú zvedavosť a chcelo sa mi ísť to tam skúmať.

“Viem, ako sa cítiš. Viem, že mi nemôžeš sľúbiť, že tam nepôjdeš… ale viem, že mi nechceš ani ublížiť.”

“Nájdeme spôsob,” vyhlásila som presvedčenejšie, než som sa cítila.

A potom mi došlo, že sa môžem spýtať na svoje plány v svete bublín. Chcela by som prejsť tým portálom na konci lievika do toho druhého sveta.

“Bojím sa, čo to urobí s Castanedom. Asi ho budem musieť nechať tu.”

“Nie! Vezmi ho so sebou! Bude podobne ako ja odkázaný na tvoju silu vôle, nesmieš ho za žiadnu cenu pustiť, ale je skúsenejší a má väčší odstup, tak ti bude vedieť poradiť. Len si potrebuješ stále pripomínať, že naňho nesmieš zabudnúť. Bude odkázaný vyslovene len na tvoju energiu. Bude žiť z teba. Ale keby sa čokoľvek stalo, je vynaliezavý a vymyslí, ako vás odtiaľ dostať.”

“No, to by som zvládla,” mykla som plecom.

Nespokojne sa zamračil. “Teraz ti to prichodí jednoduché. Ale máš tendenciu zahlbovať sa do detailu a zabúdať na svet okolo seba. Môžeš na Castanedu zabudnúť – a potom ho tam necháš.”

Zamrazilo ma. Prikývol.

“Bude to veľký nápor na tvoju sebakontrolu. Nebudeš ho smieť pustiť.”

Chvíľku sme boli ticho. Ten nový svet ma náramne priťahoval. Bolo by sa mi páčilo, keby boli išli so mnou, ale odrazu som si netrúfala vziať ani jedného z nich. Moja blbosť – môj život. Nemala som právo ohrozovať nikoho ďalšieho.

“Oveľa rozumnejšie by bolo preskúmať svet bublín, ako si to pôvodne mala v úmysle… Pozrieť sa, čo robia. Ísť opačným smerom, ako ste išli naposledy. Dozvedieť sa. Myslím, že Castaneda toto má v úmysle. Má k veciam iný prístup ako ty.”

Cítila som, ako sa mi medzi bubliny už nechce… Chcem do tej temnoty! Gabriel to jasne vedel a nevyzeral šťastný.

“Počuj,” napadlo mi. “Chcela som sa spýtať… To sme v svete bublín boli vnútri Azraela?”

Usmial sa. “Nie. Azrael nie je jediný portál… ale to ty dávno už vieš. Napísala si to v svojom príbehu. Dostali ste sa k inému portálu. Všetky vyzerajú podobne. Tento vedie do sféry bublín.”

To je asi tak všetko, čo si ešte pamätám. Takže úloha vyzerá cajdať sa v sfére bublín a vybudiť v sebe dostatok nadšenia na skúmanie, čo robia a ako fungujú, hoci sa mi chce ísť niekam celkom inam. 😕

Reklamy

2 thoughts on “Temný les

  1. Prirodzenou vlastnosťou “skautov” vraj je, že sa vedia dostať kamkoľvek, a to aj bez toho aby vedeli ako to robia. A prirodzenou vlastnosťou nás v neorganickom svete je, že nás zaujme, a to veľmi silne. Napríklad ako za druhou bránou snenia nás magicky priťahujú detaily až tak, že zabúdame na celok, na ostatné veci, súvislosti a zrejme aj na to o čo nám pôvodne šlo. Slovo disciplína mi lezie na nervy, ale tu sa asi zíde aspoň tréning v spracovaní detailov a nezabúdaní po čo sme vlastne pôvodne išli.. mohol to takto nejako myslieť Gabriel?

    Like

    • No, s týmto mávam obvykle dosť problém. Idem sa niečo spýtať a nakoniec skončím s niečím celkom iným, pretože ma to zaujme. Preto kým si nie som istá, že Carlosa “nepustím”, nikam ho so sebou ťahať nebudem. Sebakontrola je pre mňa cudzie slovo. 😛 Musím vymyslieť niečo, čo mi pomôže “nepustiť” ho. (=Polovica úspechu bosoráckych ťahov je dôkladná príprava. 😉 )

      To s tými skautmi, to neviem. Možno je to z inej knižky. Zisťujem, že už si ich takmer nepamätám. 🙂

      Inak, už som v tom lese bola… sama. A takmer som dostala po papuli. 😉 Je to dosť desivá sféra… Story je už naprogramovaná. 🙂

      Liked by 2 people

Povedz svoj názor

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.