Láska, moc a pokoj v duši – alebo aj nie

Pokračujem ďalšou kapitolou z Evy Pierrakosovej, ktorá popisuje, ako sa tri základné (“božské”) črty lásky, moci a vnútorného pokoja skreslene predvádzajú v našom živote. U “zdravého” človeka medzi nimi panuje vyváženosť, čo znamená, že žiadna z týchto čŕt u “zdravého” človeka nekonkuruje ani neprotirečí tým zvyšným dvom; fungujú ako vyvážený tím.

Iné je to u osobnosti s pokriveným sebavnímaním, u ktorej sa navzájom vylučujú, takže vytvárajú vnútorný konflikt. K tomu dochádza preto, že človek podvedome zvolí jednu z čŕt ako tú, ktorou ide riešiť svoje životné problémy. Tomu hovoríme “pseudoriešenie”.

Takto sa z čŕt lásky, moci a pokoja stávajú ich pokrivené verzie submisivita (podriaďovanie sa, tvárenie sa, že som “menší”), agresivita a stiahnutie sa zo života.

Pozrime sa na to, ako dominantný postoj vytvára dogmatické, rigídne normy, ktoré sa potom premietnu do idealizovaného sebaobrazu.

Ako deti zažívame bezmocnosť, sklamanie a neakceptáciu – či už skutočné alebo len v našej interpretácii. Tieto pocity v nás vyvolávajú neistotu a nedostatok sebadôvery. A čím dlhšie ich v sebe nosíme, tým viac nás odďaľujú od našej skutočnej podstaty a skresľujú naše vnímanie toho, kto sme.

Láska -> Submisivita

Prvé z pseudoriešení je Láska. Pocit za ním je nasledovný: “keby ma len milovali, všetko by bolo v poriadku”. Inými slovami, láskou sa pokúšame vyriešiť všetky naše problémy.Myslíme si, že ak budeme menší, bezvýznamnejší, neschopní postarať sa sami o seba (čiže podvedome sa štylizujeme do bezmocného dieťaťa), ostatným sa nás uľúti a budú nám zametať cestičku, ochraňovať nás, čítať nám priania z očí a zahŕňať nás priazňou ako bábätko, hoci už máme 120 rokov a povahu tyranosaura na diéte.

Lenže láska nerieši všetko – a hlavne nie vtedy, keď do úvahy vezmeme aj spôsob, akým je poskytovaná. V realite totiž človek s týmto prístupom nebýva schopný zažívať lásku so všetkými jej rizikami, ktorým sa treba vystaviť. Snaží sa pre seba uhrať život bez nepríjemných prekvapení a bolestivých situácií. Robí to tak, že sa snaží čo najlepšie nastaviť na očakávania prostredia – reálne i predpokladané. Jeho cieľom je vytriasť silou-mocou z prostredia schválenie, súhlas, sympatie, pomoc a lásku, lebo “milujúce” prostredie ho predsa neodmietne a bude prehliadať jeho slabé stránky. Takže pred sebou ako výkladnú skriňu tlačí svoju nedokonalosť, bezmocnosť a podriadeneckosť, ktoré však nie sú skutočné – používa ich na to, aby manipuloval prostredie a dostal z neho to, o čom si myslí, že mu dodá pocit istoty – súhlas prostredia. Svoju predvádzanú slabosť používa ako nástroj na to, aby vyhral nad ostatnými a držal svoj život pod kontrolou.

Na to si vytvára niekoľko individuálnych spôsobov vnútorného i vonkajšieho správania a reakcií, ktoré ho robia slabším a bezmocnejším, než v skutočnosti je. Ale aby nemusel sám pred sebou priznať falošnú hru a vodenie iných za nos (čo sú vždy negatívne vnímané prejavy), premietne svoje vzorce správania do idealizovaného sebaobrazu. Takto sám seba presvedčí, že všetky jeho manipulatívne ťahy sú vlastne signály jeho dobroty, nesebeckosti a “svätosti”. Keď sa “obetuje”, aby si získal silného a milujúceho ochrancu, je hrdý na svoju schopnosť nezištne sa obetovať/podriadiť. Je hrdý na svoju “skromnosť”, keď si nenárokuje vedomosti, úspech či silu. Takto dúfa, že donúti iných milovať a ochraňovať ho.

Tieto ťahy nie je ľahké odhaliť, pretože sú hlboko zakorenené a stala sa z nich súčasť jeho “milujúcej” povahy. Navyše ich možno ľahko racionalizovať ako zdanlivo reálnu potrebu.

Človek s prevažujúcim submisívnym postojom si len tak ľahko neprizná, že za jeho postojom sa skrýva pýcha… U zvyšných dvoch prístupov je pýcha dosť zjavná – jeden je pyšný na svoju agresivitu a cynizmus, druhý zas na svoju “hrdosť”. Tieto dva prístupy sa neskrývajú za svätuškárstvo. Ale u submisívneho typu sa pýcha prejavuje ako odťahovanie sa od ľudí a pohŕdanie tými, čo sa presadzujú – a to aj vtedy, ak ide o zdravú asertivitu. Na druhej strane tento typ tajne obdivuje tú odpornú schopnosť presadiť sa a závidí ju, a tak sám seba vykresľuje ako “spirituálne vyvinutejšieho” a “s vyššími etickými štandardmi”, čo mu pomáha cítiť sa nadradene. Pritom vnútri si možno myslí “keby som sa vedel takto presadiť, bol by som sa v živote dostal oveľa ďalej”… Preto zdôrazňuje “dobrotu”, ktorá mu bráni dosiahnuť to, čo dosahujú “menej dobrí” ľudia. Pýcha obetujúceho sa martýra sa len ťažko odhaľuje pri povrchnom pohľade.

Všetky pseudoriešenia sa spájajú s pýchou, pokrytectvom a pretvárkou, pretože na tých je postavený náš idealizovaný sebaobraz. Submisívnemu typu sa bude ťažšie hľadať pýcha, kým agresívnemu sa zas bude ťažšie hľadať pretvárka. V jeho očiach dostane pretvárka atribút “otvorenosti”, že si otvorene trúfa byť hrubý, cynický a zameraný len na svoj vlastný prospech.

Potreba ochranárskej lásky má zmysel u malého dieťaťa, ale keď si ju človek prenesie ako túžbu do dospelosti, potreba už neplatí, pretože sa dosť dobre dokáže o seba postarať aj sám. V naháňaní sa za láskou sa skrýva prvok “musím byť milovaný, aby som uveril v svoju vlastnú hodnotu; potom budem ochotný a schopný milovať aj ja”. Keď si to povieme takto, je zjavné, že ide o sebeckú, egocentrickú túžbu.

“Potreba takejto lásky a závislosť na tom, byť milovaný, vás v skutočnosti robí bezmocnými. Nepestujete v sebe schopnosť stáť na vlastných nohách. Miesto toho používate všetku svoju psychickú silu na to, aby ste naplnili tento svoj ideál – teda aby ste donútili ostatných napĺňať vaše potreby. Inými slovami, podriaďujete sa, aby sa iní cítili zaviazaní podriadiť sa vám; podriaďujete sa, aby ste ovládli, hoci toto ovládanie iných sa vždy navonok prejavuje ako mäkká, slabá nemohúcnosť.”

Niet divu, že sa takýto človek vzďaľuje sám sebe. Musí potláčať svoje skutočné ja, pretože otvorené dožadovanie sa svojho mu prichodí agresívne – a tomu sa musí za každú cenu vyhnúť. Výsledkom tohto potlačenia je sebanenávisť a pohŕdanie sebou samým. A pretože oboje je bolestivé, treba to premietnuť (projekovať) na iných a neznášať a pohŕdať nimi. Lenže pohŕdanie a neznášanie ako také nevyhovujú vysokým štandardom idealizovaného sebaobrazu a tak aj tie treba skrývať. Toto dvojité zatajovanie vedie k výrazným skresleniam vo vnímaní a niekedy sa premieta priamo do fyzických symptómov.

Hnev, zúrivosť, hanba, frustrácia, sebapohŕdanie a sebanenávisť existujú z dvoch dôvodov. Predovšetkým sú reakciou na popieranie svojho skutočného ja a z rozhorčenia nad tým, že nesmieme byť sebou samými. Človek takto začne veriť, že svet mu bráni realizovať sa a že ho zneužíva a postihuje za jeho “dobrotu”. (Čo vám hovorí to pekné slovenské “za dobrotu na žobrotu”? Že by sme to mali zakódované v génoch?)

Ale potom existujú aj preto, že človek nie je schopný dostáť diktátu svojho “milujúceho” idealizovaného ja, ktoré nástojí na tom, že nikdy nesmieme pocítiť závisť, žiarlivosť, nevraživosť, pohŕdanie, odpor, nechuť, vinu, hľadanie bĺch na iných a podobne… Výsledkom je, že človek sa necíti taký “dobrý”, ako by mal podľa idealizovaného sebaobrazu byť.

Toto je snímka človeka, ktorý si ako jedinú odpoveď na všetky príkoria života zvolil “lásku” s jej podkategóriami ako súcit, porozumenie, odpustenie, spájanie sa, komunikovanie, bratstvo či obetovanie sa. Je to skreslenie božieho atribútu lásky. Idealizovaný sebaobraz tohto typu bude mať tomu zodpovedajúce štandardy a diktáty: musíš byť večne v úzadí, nikdy sa nesmieš presadzovať, vždy ustúp, nikdy neobviňuj iných, miluj každého, nikdy nepripusť svoju vlastnú hodnotu a úspechy. Pri zbežnom pohľade to vskutku vytvára dojem svätca, ale je to karikatúra skutočnej lásky s jej všetkými možnosťami reagovania a ak vezmeme do úvahy motiváciu k takýmto prejavom, nemá kúsok prirodzenosti.

Moc -> Agresivita

Do tejto druhej kategórie patria ľudia, čo vyhľadávajú moc (aj vo verzii “bažia po moci”). Takýto človek je presvedčený, že moc a nezávislosť na druhých vyriešia všetky jeho problémy.

Baženie po moci môže byť, tak ako ostatné prístupy, dominantné alebo fungujúce na pozadí zvyšných dvoch. Tu si dieťa povedalo, že jediný spôsob, ako byť v bezpečí, je byť silný a nezraniteľný, taký nezávislý a necitlivý, že sa ho nikto a nič nedokáže dotknúť. (Mi vyprávajte. 😳 )

Najbližší krok je odrezať sa od všetkých ľudských emócií. Keď sa napriek tomu z času na čas vynoria, cíti sa človek zahanbený svojou emocionalitou a považuje ju za slabosť – či už reálnu alebo interpretovanú. Lásku a dobrotu bude tiež považovať za slabosť a pokrytectvo, a to nie len v ich skreslenej forme submisivity, ale aj v ich zdravej podobe. Ľudské teplo, náklonnosť, komunikovanie a nesebeckosť sú niečo, čím treba hlboko pohŕdať, a kedykoľvek sám zacíti niečo podobné, hlboko sa za to hanbí a musí udierať na tých, ktorí sa za to nehanbia.

Moc a agresivita sa prejavujú v živote rôznymi spôsobmi. Môžu sa zamerať hlavne na dosahovanie výsledkov, kedy sa jedinec s nutkaním moci cíti v konkurencii s hocikým iným a bude sa snažiť byť lepší ako oni, čiže prekryť ich. Len čo si niekto trúfne súťažiť s ním, berie to ako osobnú pohanu a spochybnenie jeho výsadného postavenia.

Ale táto tvrdosť a agresívnosť nie sú o nič pravdivejšie než mäkká bezmocnosť submisívneho typu. Aj človek zameraný na moc potrebuje ľudské teplo a náklonnosť a ak sa od nich odrezáva, vlastne sa tým izoluje a touto izoláciou potom trpí. A tým, že si to nepripúšťa, je presne taký nečestný ako aj ostatné typy. Jeho idealizovaný sebaobraz mu diktuje božskú dokonalosť – perfekcionizmus, absolútnu kontrolu a nezávislosť. Tým, že sa považuje za úplne sebestačného, nesmie si pripustiť, že by niekoho potreboval, ako to robia “obyčajní” ľudia. Ani láska, ani priateľstvo či pomoc sa nepovažujú za dôležité. Pýcha skrytá v tomto prístupe je evidentná, ale neúprimnosť za tým sa už ťažšie odhaľuje, pretože tento typ sa skrýva za racionalizáciu, akí pokryteckí sú tí cukríkovoružovučkodobručkí ostatní.

Problém je, že ani tento typ nedokáže po celý čas napĺňať vysoký diktát svojho idealizovaného sebaobrazu. Keď podrobne rozoberieme jeho idealizovaný sebaobraz, vždy v ňom nájdeme istú mieru “všemocnosti” – to sa od neho žiada, s tým sa identifikuje… len nie je schopný to vyprodukovať, pretože je tiež len človek. A len čo sa prejaví, že tiež je len človek, uvrhne ho to do depresie a sebapohŕdania, ktoré však potrebuje znova premietnuť na ostatných, aby si nemusel pripustiť vlastnú bolesť.

Ďalším symptómom agresívneho typu, ktorý si myslí, že riešenie na všetko je moc, je jeho umelo pestovaný prístup “aký nanič je tento svet a ľudia v ňom”. Človek, ktorý hľadá potvrdenie tohto názoru, nájde preň množstvo dôkazov a začne sa pyšniť svojou “objektivitou” a tým, ako jeho nik za nos vodiť nedokáže – a oboje slúži ako zdôvodnenie toho, že nikoho nemá rád. Idealizovaný sebaobraz v tomto prípade diktuje, že láska je zakázaná. Milovanie, čo i len momentálne spadnutie do emocionality, je netolerovateľným prehreškom voči idealizovanému sebaobrazu a vyvoláva okamžité zahanbenie.

Submisívny typ sa, naopak, hrdí tým, ako všetkých miluje a ako sú všetky ľudské bytosti dobré. Potrebuje tento prístup, aby dokázal zniesť svoj submisívny postoj. V skutočnosti mu však je jedno, či sú iní dobrí alebo zlý, pokiaľ ho milujú, oceňujú, potvrdzujú a ochraňujú. Každé hodnotenie iných ľudí je zavesené na tomto jedinom – nezávisle od všetkých pokusov o racionalizáciu. Pretože v každom človeku sa skrýva dobro aj zlo, submisívny typ delí ľudí jedine podľa toho, aký je ich prevažujúci postoj k nemu.

Človek naháňajúci sa za mocou nesmie nikdy v ničom zlyhať. Na rozdiel od submisívneho typu, ktorý sa naháňa za zlyhaním, pretože ho považuje za dôkaz vlastnej bezmocnosti a nástroj, ako donútiť iných, aby ho zahrnuli láskou a ochranou, mocibažný človek sa hrdí tým, ako nikdy nezlyháva. V niektorých špeciálnych oblastiach života však napriek tomu môže zaujať pozíciu submisivity – a tam je zlyhanie a chybovanie prípustné. Takisto submisívny človek môže v istých oblastiach svojho života vystupovať mocibažne.

Pseudoprístupy sú reakcia na vnútornú neistotu a snaha vnútiť chaosu istú štruktúru. Každý z nich zdôrazňuje niečo iné, ale obvykle neistý človek predstavuje zmes všetkých troch pseudoprístupov, pričom jeden môže byť dominantný a tie zvyšné dva sa prejavujú len v istom type situácií. Majú však jedno spoločné – nerealizovateľnosť. Človek nedokáže vždy a každého len milovať, rovnako ako nedokáže vždy a všade len vyhrávať alebo nevytvárať si k ničomu nijaký vzťah. A keď sa skombinujú, je situácia ešte horšia, pretože potom idealizovaný sebaobraz od človeka vyžaduje, aby sa súčasne každému podriadil (submisívny prístup), každého dominoval (agresívny prístup) a na každého kašľal (odťažitý prístup).

V tomto bode som zaregistrovala, že sa bavíme o troch veciach, čo sa mi automaticky v hlave spojilo s troma inckými energiami (enneagram) a keď som si to dala do vzťahu, zistila som, že prevažne emocionálny (munay) človek má sklon k submisívnej, prevažne vôľový (llankay) človek má sklon k agresívnej a prevažne mentálny (yachay) človek má sklon k odťažitej reakcii na neistotu.

Aby ste si získali iných, potrebujete byť nesebeckí a podriaďovať sa; aby ste kontrolovali iných, potrebujete sebecky až bezcitne presadiť svoje a ak nechcete mať s inými do činenia, potrebujete mať odstup a cítiť hlboký nezáujem. A pretože váš sebaobraz v sebe kombinuje všetky tieto prístupy, čokoľvek urobíte, porušíte tým požiadavky jedného z nich – čo vedie k pocitu hanby a zlyhania, viny, nepatričnosti, frustrácie a sebapohŕdania.

Pokoj -> Odstup

Odstup je svojím spôsobom reakcia na predošlé dve skreslenia. Konflikt medzi nimi v jednom sebaobraze ho mohol vnútorne trhať natoľko, že prechádza do ďalšej fázy – do “odľudštenia” sa, do odstupu od ľudí, ale aj diania – a tým aj života.

Odstup, odťahovanie sa od života značí, že človek je vnútorne ešte stále rozorvaný, ale už si to prestáva uvedomovať. Vytvára si fasádu falošného pokoja a pokiaľ sa životné okolnosti držia “v norme”, tak si myslí, že skutočne dosiahol vnútorný pokoj.

Odťažitý typ má čosi spoločné s agresívnym typom – oba typy stratili kontakt so svojimi emóciami, nie sú schopní si vytvárať väzbu na iných ľudí a majú silnú túžbu po nezávislosti. Skrýva sa pod tým strach zo sklamania a poranenia a vnútorná neistota, ktorú vyvoláva. Napriek tejto spoločnej črte sa diktát ich idealizovaného sebaobrazu výrazne líši. Kým agresívny typ zdôrazňuje nepriateľskosť a bojovnosť, odťažitý typ si tieto pocity vôbec neuvedomuje a keď sa vynoria, je nimi hlboko šokovaný, pretože porušujú diktát jeho odťažitosti, ktorý mu prikazuje: “musíš k veciam pristupovať dobromyseľne, s odstupom a úplne neemotívne, poznajúc ľudské slabosti a dobré stránky, ktoré ale len konštatuješ a nijako sa ťa nedotýkajú”. Keby to bola realita, tak odťažitý typ dosiahol skutočný pokoj mysle, ale obvykle to zasa pokazí pýcha a pokrytectvo. Pýcha preto, lebo odstup vyzerá úplne “božsky” v svojej objektívnosti a spravodlivosti – a tým je rovnako závislý na tom, čo hovoria alebo si myslia iní ľudia, ako je to u submisívneho typu. To, že sa odťažitý človek stavia nad ľudské emócie, z neho robí niečo “viac” – a takto to potrebuje cítiť. Potrebuje byť v role, kedy sa múdro a nezúčastnene vyjadruje k pochybeniam iných (ktorými preto hlboko pohŕda). Pokrytectvo tohto typu sa skrýva presne v tom, že sa tvári ako niečo viac, než čo skutočne je – a na to potrebuje dostať ostatných pod seba tým, že má od nich odstup a milostivo na nich zhliada zo svojho obláčika dokonalosti. A keď sa niekedy pristihne, že cíti podráždenie nad inými alebo začudovanie nad ich evidentnou blbosťou, porušuje tým diktát svojho odstupu a cíti rovnakú hanbu, vinu a zlyhanie ako tie zvyšné dva typy.

Svoje pocity treba pripustiť

Ja viem; všade sa hovorí, že svoje pocity potrebujete najprv znova úplne prežiť, aby zmizli. Podľa mňa to nie je ani nutné, ani potrebné. To, čo potrebujete, je uvedomiť si ich a pripustiť, že ich máte – a že to, že ich máte, je súčasne zelený signál na vrátkach, ktorými z tejto situácie von. Nepotrebujete sa v svojich negatívnych pocitoch váľať. Podľa mojej skúsenosti váľanie sa v negativite ešte nikdy nepomohlo človeku cítiť sa pozitívnejšie. 😉

Táto kapitola pokračuje ešte ďalej, ale ja už nemám zicflajš na spracovávanie, takže až nabudúce. 🙂

Reklamy

Povedz svoj názor

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.