Našla som cez fejsbúk čosi, čo ma hodne (a vhodne) oslovilo:

“Pre mňa vzdať sa všetkej kontroly bolo o tom, že som bola v hocijakej situácii, ktorá práve nastala, bez potreby alebo nutkania čokoľvek s ňou urobiť.

Hovorím hlavne o strachu o telo, ale aj o čomkoľvek, čo bezprostredne vyplávalo na povrch.

Zdá sa, že sa tým zmenilo všetko.

Nie že by sa prestali vynárať strachy alebo iné udičky, ale tým, že som na ne neskočila na ŽIADNEJ úrovni, malo moje správanie v skutočnosti presne opačný efekt než to, čo mi navrávali myšlienky.

Predstavte si to! Kľúč k tomu všetkému bol prečkať to. Ak čakáte dostatočne dlho a nekonáte, prejde to.” — Rita Friedman

Nemôžem potvrdiť, že to funguje na fyzickej úrovni – že keď vidíte, ako sa na vás rúti plne naložený kamión, a nepohnete sa, ono to prejde… Prejde – ale vás.

Zato na duševnej úrovni, kde sa pohybujeme v svete predstáv a interpretácií, to funguje úplne úžasne. Toltékovia tomu hovoria “zastaviť svet”, taoisti “ne-konanie” (wu-wei), budhisti “vysedieť to” (sit with it). Jednoducho svoje myšlienky prestanete považovať za realitu, ba dokonca ich prestanete považovať za spoľahlivý odhad, a miesto roviny interpretácie v hlave idete na rovinu priameho zažitia. Podobným spôsobom sa liečia napr. fóbie z pavúkov.

V skratke: “Prestanem počúvať vlastnú hlavu a vyčkám si, čo nastane. A až to nastane, nebudem počúvať vlastnú hlavu, ale vyčkám si, ako sa to vyvinie. Konám, len keď mi bezprostredne hrozí fyzický zánik. Všetko ostatné sú len ohrozené moje predstavy o sebe, ľuďoch naokolo a o svete.” 🙂

Myslím, že to môže byť hodne desivé a asi by sme si to mali trénovať na menších, nezávažných veciach, aby sme sa presvedčili, že je to schodné správanie a môžeme ho použiť aj na veci dôležité (napríklad keď na nás vreští nesmierne rozzúrený šéf a vyhráža sa nám, že nás vyrazí 😉 ). Učíme sa tým vypínať živočíšny pud útek/útok a reagovať na situáciu racionálne.

Táto schopnosť vypnúť svojho autopilota je základom pre to, čomu toltékovia hovoria “bosorácke videnie”.

Ja, keď začínam vnútorne reagovať, vždy si kladiem otázku: “Dalo by sa to vysvetliť/vidieť aj inak?” Pokiaľ tam toto vysvetlenie je, netreba reagovať, pretože neviete, či reagujete na tú správnu možnosť. Naučil ma to môj pocuchaný nervový systém. “Máš srdcový záchvat!” vreští myseľ. “Naozaj? Už minule si mala presne tieto bolesti a nebol to srdcový záchvat,” ozve sa ironicky tichý hlások vovnútri. “Ale keď nebudeš okamžite volať sanitku, môžeš zomrieť!” vykríka rozum. “A keď ju zavoláš a nič nebude, nabudúce už neprídu…” dopĺňa lakonicky ten druhý hlas. “Tak dobre, ale ak sa to o päť minút nezlepší…” kapituluje rozum. A čakáme päť minút. Potom to začína znova, ale odpoveď ešte stále nie je jednoznačná. A tak čakáme, “sedíme s tým”. Až to prejde. (Zatiaľ to vždy prešlo. Jeden raz to možno neprejde, ale to sa už našťastie nebude mať nad tým kto rozčuľovať. 😛 )

Alebo mi niekto napíše blbý, útočný komentár. Dalo by sa to vidieť aj inak? Možno len neporiadne používa slová. Možno vôbec nemá zlý úmysel. Možno je slovenčina preňho neobvyklý jazyk. NEREAGUJ. Ak niečo treba robiť, tak sa ten ksicht ozve znova. Vrrrr…. vrrrr…. Ozve sa znova a napíše, že som kretén. 😀 To už je jednoznačné stanovisko, ktoré sa nedá vysvetliť iným spôsobom. Prestáva sa posedávať a nastupuje anihilačné komando. 😀 😉 😛