Včera som na fejsbúku našla tento obrázok, ktorý mi okamžite pripomenul, ako vnímam Večnosť:

Samozrejme, bez toho vtáka 😉 ; obvykle tam na brehu stojím ja. Je to celé vložené do rámu tmavých útesov, ale tá vyhliadka je takáto.

Večer som sa rozhodla pokecať si s Gabrielom a tak som sa tam premiestnila. Vyzeralo to, ako keby tam Gabriel na mňa už čakal. Zasa som ho nevidela v pevných obrysoch, ale vnímala som, kde stojí a aké pohyby robí. Sadil si ku mne do piesku. Zaregistrovala som, že tentokrát nejako jasnejšie vnímam, že má nohy a ako vyzerajú (bol bosý), hoci zvyšok tela je premenliví hmla.

Spýtala som sa ho, prečo na mňa Večnosť pôsobí tak deprimujúco. Prekvapil ma tým, že to nie je depresia, ale strach – a že keďže ja nepripúšťam, že mám strach, tak to vnímam ako depresiu.

Pokúsila som sa vojsť do toho pocitu a zistila som, že má skutočne pravdu. Nebol to taký ten silný, živočíšny strach, ale skôr taký potlačený, niečo ako slabá nervozita. Spýtal sa ma, prečo ten strach cítim. Usúdila som, že tým, že farby sú skôr studené. Zasmial sa, že farby sú farby a “teplé” a “studené” sú len moje interpretácie, tak nech sa pozriem ešte raz… Zízala som ako teľa na vráta, ale nevedela som nič odhaliť, len ten pocit silnel.

Gabriel sa nakoniec zľutoval. Povedal mi, že ak sa pozriem lepšie, zistím, že nič v tom obraze nie je pevné. More sa vlnilo a odlesky v ňom sa menili. Nebo bolo zatiahnuté oblakmi a tie sa večne presúvali a menili tvar. Slnko pomedzi oblaky len kde-tu presvitalo – vždy na inom mieste. A horizont, kde sa nebo a voda stretali, celkom splýva.

Gabriel povedal, že v tom obraze nemám jediný pevný bod, ktorého by som sa mohla zachytiť a okolo ktorého by som si mohla začať rozprávať príbeh. A že ľudia potrebujú rozprávať príbehy, aby veci vedeli uchopiť a narábať s nimi. Že príbehy nám dávajú pocit bezpečia a kontroly.

Spomenula som si, ako som si vždy rozprávala príbehy o všetkom, čo mi povedal, a robila z nich predpoklady o jeho úmysloch. A keď sa on nezasprával podľa mojich predpokladov (na základe môjho príbehu), tak som začala vykríkať, že klame. Ľudský mozog je nesmierne obmedzený nástroj 😕 .

Horšie bolo, že pri tom slove “príbeh” sa u mňa okamžite spustila poplašná siréna. Vyhŕkla som, že či aj o ňom si rozprávam príbeh. Tak blahosklonne sa usmial a povedal: “Ja som tvoj príbeh.” Tomu som celkom nerozumela. Pokúsila som sa zistiť, či som si ho vymyslela tým, že si o ňom rozprávam príbeh, ale povedal, že aby som si o niečom mohla začať rozprávať príbeh, najprv to musím vnímať. Kým som jeho nevnímala, bol bezpredmetný.

Ale ako som ho mohla začať vnímať, keď som o ňom ešte nemala príbeh? Povedal, že aj keď sa príbehy formujú v našej hlave, prvotný nákop býva niekedy externý – cez príbeh niekoho iného. U mňa to bol blbý americký film. Dovtedy mi boli archanjelovia Gabrielovia šmafu. Odvtedy už nie. Niečo vo mne sa zaháčklo a začalo rozprávať príbeh – a tým som prijala Gabriela do môjho života.

🙂 Som rada, že je v mojom príbehu. Keď s ním hovorím, mám vždy pocit nekonečnej múdrosti – takej tej tolerantnej, kde tresnúť koninu nie je vôbec problém, pretože predpokladá, že budem trieskať koniny a on bude mať o čom rozprávať. 🙂

Ešte stále nerozumiem tomu “ja som tvoj príbeh”, hoci sa mi to pokúsil vysvetliť cez viacero obrazov, ale tie som medzičasom zabudla. Akurát, keď som sa začala ako-tak chytať, zistili moje kožúšky, že blondínečka šla spať a dá sa jej konečne skákať po bruchu. 😛 A bolo po šamanskorajzovaní.