Vďačnosť každý deň

green-tick-with-manVďačná za GabyBaby. Už som bola taká poničená z tej večnej samoty (a neschopnosti hovoriť a neprítomnosti niekoho, kto by aj odpovedal), že som sa jej ozvala, či by sme nedali stretko… GabyBaby súhlasila, hoci deň predtým som jej povedala, že si kvôli chorobe netrúfam. Ale choroba sa začala výrazne zlepšovať a navyše som mala v noci divný sen… Snívalo sa mi, že s GabyBaby sme si dali stretko v “našom” nákupnom centre. Polozili sme po obchodoch. Potom, v jednom bode, sme sa ocitli v tmavej chodbe pred kinom. Tu som si uvedomila, že ale v nákupnom centre nie je kino a tak že sa mi to sníva. V kine zjavne bežal program, GabyBaby sa pobrala preč, ja som tam ešte chvíľku obchendovala a potom som šla za ňou, ale nejako sa mi stratila.

Tak som začala behať po nákupnom centre a hľadať ju. Chodila som z poschodia na poschodie, vliezla som do každých dverí – a čoraz častejšie to boli tmavé chodby akoby len pre zamestnancov a vyzerali skôr ako úrad, než ako nákupné centrum. Znova a znova som bola v sne konfrontovaná s tým, že “ale toto tam nie je a tak sa mi to musí snívať”… Nakoniec som našla nejaké točité schodisko, ktorým som sa rozbehla nadol s vedomím, že v bežnom živote by som šla opatrne a držala sa zábradlia a bála sa, že ma neunesú nohy, ale toto je sen a môžem všetko – a tak som brala schody po troch i po piatich. Utekala som nadol ako splašená, bolo to možno aj 5 poschodí, až už schody končili. Bola tam úzka tmavá chodbička a na jej konci bola diera, cez ktorú bolo vidno svetlo a nebo, ale cez ktorú súčasne pretekala voda. Pokúsila som sa do tej vody vopchať ruku a prepchať ju na druhú stranu, ale bola taká prudká, že som to nedokázala. Všimla som si po ľavej strane okienko, ktorým sa dalo pozrieť, čo je na druhej strane – a videla som, že sme v akomsi oblom červenom vlaku s vagónmi a tá voda steká okolo vlaku, aby sa nedalo vypadnúť, pretože celý vlak sa rúti náramnou rýchlosťou svetom kamsi. Ale pritom som stála v chodbe a nemala som nijaký pocit pohybu, ako keby som bola skutočne v nákupnom centre.

V tom okamihu som mala nejaké osvietenie, na ktoré som už medzičasom zabudla ( 😳 ). Viem, že to bola akási výpoveď o našom živote a falošnej predstave, ktorú považujeme za pravdivú, ale viac si nepamätám.

No a ráno som to vzala ako pokyn, že treba vyliezť medzi ľudí. 😉 Akosi sa mi to aj hodilo. Takže vďačná za pružnosť mojej kámošky, pretože sme strávili veľmi príjemných pár hodín. Hoci moje plány mi takmer zrušili moje kožúšky… Tak pekne sa dopoludnia hrali a toľko radosti som mala len z toho, že ich smiem pozorovať, že som už chcela stretko zrušiť, ale nakoniec som to neurobila – a za to som vďačná sama sebe. 😀

Už menej vďačná som za to, že som zabudla, že mám na večer naplánovaný webinár, a došla som na to až potom, keď skončil. Nuž čo; asi som sa ho nemala zúčastniť.

Vďačná, že choroba ustupuje. Dúfam, že som si ju tou trojitou zmrzlinou neprivolala späť. 😉

 

Reklamy

Povedz svoj názor

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s