Prednedávnom som sa stala obeťou vlastného “budovateľského nadšenia”.  Nejako sa v tú istú dobu vo všetkých kurzoch, kde som zamontovaná, strhla téma “púšťania k vode”. A  keďže v minulom roku som púšťala k vode a “zhmotňovala” 10 mesiacov z 12, už veľmi nebolo čo… I prišla babe zaujímavá myšlienka:

Čo tak pustiť k vode spôsob, akým vnímam svoje šamanské miesto?

Myšlienka nie je celkom blbá… To, ako vnímam svoje šamanské silové miesto, to, aké obrazy som mu prisúdila, ma môže obmedzovať… Ľudská psychika je  už raz stavaná tak, že radšej narába s formami ako s obsahom  😉 . (Ak neveríte, vyjdite na ulicu a poobzerajte si ľudí okolo seba.) Keď som tie obrazy volila, bola som iný človek – bolo to predsa  len pred 20 rokmi!

Tak som si povedala, že prečo nie? Viem, že to ustojím, nech by sa prihodilo čokoľvek…  Dokážem svoj život dožiť aj bez šamanského miesta,  aj bez anjelov. V podstate ho  dokážem dožiť veľmi jednoducho – stačí prestať dýchať. 😛

Vyzbrojila som sa  vôľou (už som toľkokrát sľubovala, že budem skúšať inak, ale vždy spadnem do starých rutín – ktoré som ešte “nepustila k vode”) a šla som na svoje silové miesto. Posadila som sa na  pník a vyhlásila som, že som ochotná rozpustiť ten  obraz a vidieť to, čo tam skutočne je.

(“Pravda”. Ja som taký ten nekonečný hľadač “pravdy”. Na hrob by mi mohli  napísať “nakoniec našla pravdu”, len neviem, či je tam dosť miesta čo len pre moje meno… lenže keď ja nakoniec nájdem  pravdu, tak tam možno potom napísať rovno  “pravda ju zabila”, ta ňe? 😉 )

Späť k príbehu: Len čo  som uplatnila svoju vôľu, začal sa obraz rozpúšťať. Lúka zmizla, pník zmizol, les zmizol, údolia zmizli. Miesto  toho tam bolo len čosi  ako veľmi hustá biela hmla so svietivejšími a menej svietivými miestami – a tie sa menili, ako keby “tiekli”.

Váu! Sedela  som tam, zízala na to a bola som unesená  vlastnou úžasnosťou.

Zavolala som Gabriela, aby som zistila, či som ho od-rozpustila… Ozval sa, ale nevidela som ho. Všetko  len hustá a hustejšia biela hmla.

Len čo som mu vysvetlila, že ho nevidím, len počujem a cítim jeho dotyk, sústredila som sa na miesto, kde sa ma dotýkal, a začala som vnímať čosi ako kontúry. Priesvitné a premenlivé. Prichodila som si ako v Predátorovi. Niečo tam bolo a ja som to vnímala len ako nepatrné skreslenie pozadia.

Povedal, nech sa sústredím. Čím viac som sa koncentrovala, tým väčší kontrast vznikal medzi ním a okolím, až som ho vnímala ako biely dym na pozadí bielej hmly.

Začali mi chýbať farby.

Ale keď už som bola v svojom energiovidiacom ošiali, zavolala som si Otca, že ako bude vyzerať ten… Objavilo sa čosi ako kopa zlatistých prskaviek. Gabriel potvrdil, že to je Otec a že prvýkrát vnímam, aký je rozdiel medzi anjelmi a Otcom.

Už si toho veľa nepamätám z rozhovoru, ale od tohto dňa som prestala vnímať cez obrazy. Vždy to bola len rôzne hustá biela hmla. Najbližší problém vznikol, ako sa tam dostanem, keďže som si obvykle svoj priestor vizuálne zhmotnila okolo seba v hlave. Našťastie som si spomenula na castanedovskú pamäť tela a tak som prikázala telíčku, nech ma posadí na môj pník. Cítila som energiu priestoru, vedela som, že sedím, cítila som energiu “pníka”, ale videla som len hmlu…

Po pár dňoch ma to začalo frustrovať. Nepomáhalo ani meniť miesto, z ktorého som sa napájala: v hlave  som len počula (ale nikdy nemám istotu, že si to nevymýšľam), v srdci bola biela hmla a z brucha bola odjakživa biela hmla.

😦 No, tak  vám poviem… srandičky ma prešli.

Tak som sa presunula  do hlavy a zavolala som Otca, že či by sa to nedalo vrátiť späť… Ako že som pripravená vidieť energiu, ale ma to nijako obrovsky neteší. Že lepšie viem narábať s formami.

Povedal, že to urobia, len to bude chvíľku trvať, pretože som otvorila úroveň vnímania, ktorá je silnejšia ako tie večné formy, a bude problém naučiť sa meniť vnímanie  späť na formy.

Potom sme to  s Gabrielom párkrát trénovali. Už sa to zlepšuje; ešte stále je všade  biela hmla, lenže už na ňu dokážem premietnuť aspoň aké-také formy. Jediná ťažkosť teraz spočíva v tom, že to, čo premietam, je len rozmazané  – chýba tomu hĺbka detailu. No a ja som bola zvyknutá veľmi účinne pracovať s hĺbkou detailu… 😕

Nuž, tak vám poviem: mám, čo som chcela.

Teraz, keď idem na svoju čistinku, tak ju už vidím – tak, ako keby  som tam šla v hmle a bez okuliarov. Všetko v podstate zostalo bez zmeny, čo beriem ako potvrdenie, že moje obrazy boli presné a nebolo ich treba približovať “pravde”. Proste na tom mieste som videla pravdu.

Včera som skontrolovala aj to, či je tam ešte stále temný  les. Len som strčila hlavu dovnútra, ale bola som v móde vnímania energie. Odrazu predo mnou vyhúklo čosi  ako obrovská čierna vlna, ktorú odo mňa oddeľovala o niečo menšia svietivá vlna a celé sa to prevalilo až vysoko nad moju hlavu a akoby sa temnota prevaľovala do môjho šamanského miesta – ale len “akoby”. Zostalo to takto zavrznuté v čase a ja som si uvedomila, že až teraz vnímam, aká obrovská Zía je.

Chcela som sa jej dotknúť, ale zakázala mi, že by ma nutne “vcucla” a takú dohodu nemajú. Pekne sme si porozprávali, ja som sa donútila prepnúť do vnímania tvarov a v tom okamihu sa Zía scvrkla a roztiekla sa v svojom priestore.

Ale aspoň na okamih som ju vnímala takú, aká skutočne je 🙂 … a ten pocit “domova”, ktorý v tom okamihu na mňa dýchol, bol neopísateľný. 🙂 Usmievam sa ešte aj teraz.

Takže niektoré psychoexperimenty sú vedené osvietením, ale končia osvieteným zistením, že niekedy je lepšie sedieť na vlastnom zadku a nenútiť sa “vzostupovať”, pretože na to možno  máte energiu, ale rozhodne nie  mentálnu kapacitu.

Táto stará bosorka sa poučila. 🙂