Nepotrebujeme “vzory”, potrebujeme porozumieť sami sebe

duality-patricia-ariel

“Pri stalkovaní sa obraciame dovnútra a sledujeme každú reakciu, ktorú máme.” — don Miguel Ruiz

V posledných dňoch ma znova dostávajú Ruizove citáty. Teraz mi Ruiz istú dobu nič nehovoril a aj Piatu dohodu som musela odložiť, pretože som sa na ňu nedokázala sústrediť. Ale v poslednom ani nie týždni som zistila, že zasa sa začínam chytať.

Odkladala som si zopár citátov, len som nemala čas ich spracovať. Tak sa mi myšlienky trochu neutriedene pomotali jedna cez druhú. Nejako vyštartovali s tým, že ľudia hľadajú lásku a spokojnosť vždy mimo seba – a že je to nezmysel. Týmto hľadaním “mimo” a upínaním sa na nejakého partnera, ktorý nás “určite zachráni” od všetkého, od čoho potrebujeme byť zachránení, si len posilňujeme svoj vlastný pocit nevyhovovania a núdze – a všetko to pramení v tom, že sme nehľadali na tom správnom mieste; nehľadali sme v nás.

Ak sa nemáme radi, snažíme sa nastaviť na očakávania nášho okolia, pretože si myslíme, že sú oprávnené, že sme nevyhovujúci a môžeme byť radi, že sú s nami a poskytujú nám akú-takú istotu… Ale okolie, ktoré nám diktuje, akí musíme byť, aby nás mali radi, nám vlastne žiadnu istotu neposkytuje. Kedykoľvek ono zmení názor na to, akí by sme mali byť, budeme musieť úplne prepočítať celú svoju existenciu, pretože ak sa znova neprispôsobíme očakávaniam, nebudú nás mať radi a opustia nás.

Hrali ste už so sebou niekedy hru “predpokladajme, že to nastane – čo potom urobím?” Všetci ma opustia, odídu – čo potom urobím? Zomriem? Z čoho? Zo samoty? Alebo z hladu? Ako by to vyzeralo, keby som bola hladná a nikde by nikoho nebolo?

Kedysi sme túto hru hrali medzi “bosorkami”. Ak nastane koniec sveta/atómový hríb, čo urobím? Zásobím sa, aby som mala čo jesť a piť. A keď sa zásoby minú? Ak nikde nebude nikoho, pôjdem sa do obchodu pozrieť, čo tam je pod zub. Potom už nebudem mať kam ísť, ale mohla by som v nejakej knihe načítať, ako sa dopestuje obilie a robí sa z neho chlieb, ako sa lovia ryby, ako sa šijú topánky a tká súkno a stavajú budovy… Viem, že vtedy nám vyšlo, že naša prvá cesta nebude ani do toho obchodu, ale do miestnej knižnice. No a nebudeme mať prúd… ani tekutú vodu… Ešte než sme to dopovedali, už som v hlave začala snovať plán, ako nám urobiť primitívny vodovod.

Človek je oveľa silnejší, ako je výchovou naprogramovaný byť. Výchova je o tom, že niekto iný stanoví ideál a my ostatní sa k nemu potrebujeme pripodobňovať. Ale v sebe máme ideál oveľa platnejší práve pre nás – to najlepšie, čo práve my môžeme byť. Márne mi dnes spoločenský ideál diktuje nohy dlhé 1,5 m, keď tie moje majú ledva meter. Nikdy nebudú dlhšie. Ten meter a pol je ďaleko za hranicou toho najlepšieho, čo ja môžem byť…

No a čo? A to si teraz sadnem a umriem? Len preto, že som nevyhovela nejakému ideálu, ktorý mi niekto predpisuje? A načo by mi vôbec boli také dlhé nohy? Dĺžka nôh nijako nesúvisí so schopnosťou postarať sa o seba alebo vytvoriť príjemné prostredie pre ľudí v našom okolí – pokiaľ zrovna nežijeme na stepi a nebeží za nami hladný lev. Vtedy môže byť dĺžka nôh výhodou. No a keďže ich nemám dlhé, nepoleziem medzi hladné levy, ale sa budem pohybovať tam, kde pre mňa moje kratúčke haxničky nebudú nevýhodou.

Všetko je to vec vnímania sa v našej komplexnosti, s tým dobrým i tým menej dobrým, a akceptovanie sa takých, akí sme. To neznamená, že sa nemusíme snažiť vyťažiť zo seba maximum. Len nesmieme zabúdať, že tá baňa, na ktorej pracujeme, sme my a nie diamantové bane v Lesotho! Tak od seba nečakajme diamanty, ale to najlepšie, čo vieme z tej našej bane vydolovať.

Ak sa prestaneme snažiť byť dokonalí, otvára sa pred nami celkom nový spôsob nazerania. Viem to z vlastnej skúsenosti. Kým som sa snažila byť dokonalá, najlepšia medzi najlepšími, svet som vnímala hodne rozdelene – pretože ak ja som si nárokovala byť všetko, tí druhí boli “nadbytoční”. Keď som sa naučila hovoriť “aj toto som ja” (niekedy rok 2010), prestala som mať nutkanie byť to najlepšie v každej situácii. Nemusela som byť Všetko, pretože som sa naučila byť súčasťou všetkého. Ľudia, ktorí ma dovtedy nesmierne rozčuľovali a ktorí mi stáli ako prekážky v mojej dokonalej ceste, sa odrazu stali rovnakými súčasťami s inými vlastnosťami a schopnosťami. Nemusím ich milovať. Ba dokonca ich nemusím ani obľubovať. Stačí keď nezabudnem, že sú ďalší kamienok v mozaike, kde jeden z kamienkov som aj ja. V mojom slovníku tomu hovorím “tolerovať”. Vy si tomu hovorte tak, ako je najpríjemnejšie pre vás.

Naše nedokonalosti sú ako zúbky na ozubenom koliesku. Nedokonalosti jedného zapadajú do nedokonalostí druhého a spoločne vytvárajú súkolie, ktoré nijakú nedokonalosť nemá.

Ale ako zistíme, čo sú naše “dokonalosti” a čo sú naše “nedokonalosti”? Len tým, že budeme dôsledne sledovať situácie, do ktorých sa dostávame, a čo v nich prebieha: ako reagujeme, čo si myslíme, čo cítime. Tak, ako by vedec skúmal mimozemšťana. Sme svojím vlastným mimozemšťanom a ak sa s ním chceme skamarátiť, potrebujeme mu najprv porozumieť.

Porozumieť… Porozumieť znamená pozrieť sa objektívne, bez hanby alebo výčitiek svedomia. Takto to je, takto to vyzerá a toto sa s tým dá alebo nedá urobiť. Keď si raz začneme klamať, keď si jednu jedinú vec nebudeme dokázať pripustiť, tak sme práve naštartovali cestu sebatýrania a strachu. Budeme sa vždy báť tej jednej veci, ktorú skrývame sami pred sebou (pretože ten svet naokolo ju pravdepodobne aj tak dobre vidí) a budeme musieť skresľovať všeličo iné, len aby sme sa tejto jednej veci nemuseli dotknúť.

Veci, ktoré si nedokážeme pripustiť, sú vždy emocionálne nabité. Vždy. Tá emócia je nepríjemná a preto nám bráni dotýkať sa ich. Zakladá sa buď na strachu (“čo ak by som potom skutočne nebol/a v poriadku?”), pocite viny (“keby som nebol/a taký babrák, tak sa mi to nestane!”) alebo hanbe (“osvieteným ľuďom sa také veci nedejú!”). Pokiaľ v sebe vyhrabeme niektorú z týchto reakcií, prepadli sme sebaposudzovaniu. Sebaposudzovanie a sebaodsúdenie v ktoromsi z citátov don Miguel Ruiz označil priamo ako “Parazita”:

“Tvoje sebaubližovanie ťa ako Parazit loví 24 hodín denne. Je ti stále v pätách… Jeho korisťou je naše emocionálne telo, tá časť v nás, ktorá trpí a trpí – a práve táto časť v nás sa dožaduje, aby sme si ju znova prisvojili.” — don Miguel Ruiz

Jediný spôsob, ako sa zbaviť strachu, je čeliť mu. Preskúmať objekt pozorovania (= seba 😛 ) tak dôkladne, že porozumieme svojim reakciám i tomu, prečo robíme veci, ktoré robíme. Keď sami sebe rozumieme, keď rozumieme mechanizmu, akým sa v nás vytvorili tie staré obavy a previnenia a pocity nepatričnosti, vieme s tým začať niečo robiť. Vieme prerušiť mechanizmus, keď sa spustí, a žiť bez sebaposudzovania. Ale pravdepodobne to už ani nebudeme musieť urobiť. Predpokladám, že keď desivým veciam vezmeme ich emóciu, automaticky nás prestanú zaujímať a dokážeme s nimi žiť.

Z môjho pohľadu vzostup nie je o tom, že časti zo seba “odstránime” alebo “potlačíme” alebo “vynulujeme”. Vzostup je, že sa na seba naučíme pozerať ako na účelový mechanizmus, bez sentimentality nad vlastnou úžasnosťou a bez strachu z vlastnej nedokonalosti. Všetci máme nejaké určenie – presne také, aké napĺňajú všetky naše vlastnosti a talenty, keď ich zapojíme súčasne.

Reklamy

5 thoughts on “Nepotrebujeme “vzory”, potrebujeme porozumieť sami sebe

  1. Mne este chyba nejaky medzikrok – rozumiem vacsinou, co je za mojimi nedokonalostami a chcem s tym nieco spravit. Vacsinou 🙂 Napriklad preco sa v niektorych situaciach na niekoho nastvem (vacsinou je za tym strach spojeny s frustraciou, ze sa situacia opakuje). Ak sa ovladnem vopred, som rada. Ak nie, nastvem sa este aj na seba, ze som sa nastvala 🙂 Nerada by som akceptovala fakt, ze to som jednoducho ja, kedze ten hnev nema “dobre” nasledky na mna ani na objekt hnevu. Tak sa odsudim, ze som sa neovladla, aj ked viem ako na to a preco k tomu prislo. Ta reakcia pride niekedy skor, ako ju stihnem ovladnut a zatial to chladne pozorovat zvonku vzdy neviem, lebo ak sa na seba nenastvem, nie som prilis schopna s tym nieco urobit. Hnev alebo rozmrzelost na seba je pre mna celkom dobrym motorom… B-)

    Like

    • Môžem povedať len za seba – keď som sa dostala do štádia, že som začala vidieť proces, akým u mňa hnev vzniká, a chápala som súčasne, prečo vzniká (teda všetky tie “programovania” a okolnosti vo vzájomnej súhre), prestala som sa na seba hnevať za to, že sa hnevám. Skôr sa to zmenilo na “no tak zas ťa raz dostali” (pričom to “oni” nie je nijako špecifikované a kdesi hlboko viem, že to nie sú “oni” ale “ja”, lenže o tom džentlmensky mlčím) a skúmanie, čo táto nová situácia so sebou priniesla pozitívne: poučenie, zistenia, ako sa posunuli okolnosti… Viem, že som to spackala, že také nechcem a nabudúce sa vynasnažím urobiť to lepšie, ale to, čo sa stalo, už neodstanem, takže beriem na vedomie a gratulujem si, že som zo seba neurobila väčšieho osla (pretože by som to zaručene zvládla, keby som sa do toho pustila 😛 ).

      Myslím, že dôležité je pochopiť, v akej situácii ten hnev a rozmrzelosť sú dobrou vecou (lebo zaručene sú) a pochopiť, v čom sa táto naša situácia od tej ideálnej odlišovala, aby sme to nabudúce dokázali pozorovať. Myslím, že preto sa tomu hovorí “stalking”. Lenivec, aký som, začína to byť moje obľúbené hobby. Ležíš si a rozvíjaš sa. (Žiaľ, aj tvoj zadok. Teda môj. 😉 )

      Like

      • Dakujem. Urcite to pozorovanie je zivotne dolezite, minimalne kvoli tomu, ze ak poctivo pozorujeme, presmerujeme energiu od emocionalnej reakcie inam, do mentalu. Clovek ani nemoze byt skutocne nastvany, ak zaroven seba sleduje ako taky hmyzik pod mikroskopom 😛 Ja zatial fungujem vacsinou tak, ze ak sa na niekoho nastvem, potom sa nastvem na seba, ze som sa nastvala a skumam az nasledne preco vlastne k tomu prislo.

        Like

    • “Hnev alebo rozmrzelost na seba je pre mna celkom dobrym motorom… ” Tenshi a nerozmyslala si niekedy aj tak ze aj pre ineho moze byt ten tvoj hnev niekedy celkom dobrym motorom? ked je obrateny proti tebe, nevidis ho az tak negativne, preco si myslis ze druhy clovek ho tiez nemoze rovnako vyuzit aj ako pozitivnu vec? Preco to tym opacnym smerom vnimas len ako negativum?Aj druhy clovek ma presne rovnaku moznost ako ty sama s nim nalozit tak aby z neho vytazil nieco pozitivne. Doveruj, ze to, rovnako ako ty, dokaze.

      Like

Povedz svoj názor

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.