Pokračujeme ďalšou súčasťou štvrtého pravidla “Byť človekom”. Tentokrát ide o ochotu.

“Život nevyžaduje, aby sme boli najlepší – len aby sme konali najlepšie, ako vieme.” — H. Jackson Brown, Jr.

Ak sa chceme zmeniť, kľúčová je skutočná ochota, vôľa zmeniť sa. A ak sa chceme niekedy vyhrabať z opakovaných správaní, ktoré nás obmedzujú, musíme najprv objaviť vzorce, ktoré nás v nich držia – a až potom sa ich môžeme začať zbavovať.

Ak sa skutočne chceme zmeniť, musíme si to zvoliť – musíme urobiť rozhodnutie a zmieriť sa s procesom, ktorý k novému stavu povedie. Ibaže to rozhodnutie nesmie byť diktované rozumom; rozhodnutia, ktoré robíme rozumom, totiž pomerne ľahko meníme. Naše rozhodnutie musí prichádzať od srdca – musí to byť voľba, že už nedokážeme fungovať po starom. Zmena, ktorú sa hodláme urobiť, nesmie byť pre nás obeť, ale jediný možný spôsob, ako pokračovať v živote.

Je to odveký rozdiel medzi “chcem” a “bolo by treba”. “Bolo by treba” je predstava diktovaná rozumom, ktorú na úrovni rozumu aj chápeme, ale keby v nás niekde vnútri neboli nejaké prekážky, už dávno sme ju zrealizovali… V NLP som sa naučila, že pokiaľ nám súčasný stav dáva niečo, nemáme šancu ho rozhodnutím rozumu prekonať. Napríklad ak sme večne chorľaví bez toho, aby lekár objavil nejaké vážne fyziologické príčiny: čo nám dáva naša chorľavosť? Pozornosť okolia, starostlivosť, ohľady. Ak sa chceme teda chorľavosti zbaviť, potrebujeme si potrebu po pozornosti, starostlivosti a ohľadoch okolia naplniť niečím iným – a odrazu našu “chorľavosť” nepotrebujeme, pretože už si potrebu, ktorú doteraz napĺňala, dokážeme naplniť inak. A pretože ju nepotrebujeme, naša ochota zmeniť svoj stav skokovo narastie. 🙂

Chérie Carter-Scottová na to uvádza príbeh jednej jej študentky z workshopu manažmentu času, Karen. Karen bola neuveriteľne zaneprázdnená osoba, celý čas pobiehala od jedného termínu k druhému a nikdy nič nestíhala. Jej šéfka na ňu začala pre to gániť. Jej rodina vstúpila do štrajku, že si na nich nikdy nenašla voľný čas a ak si ho zaplánovala, prišla takmer o hodinu neskôr. Jej priatelia ju začali obviňovať, že ich zanedbáva. Karen sa rozhodla s tým niečo urobiť a asi týždeň sa jej darilo začať dodržiavať termíny a dohody – a po týždni bola opäť späť v starom správaní. To preto, že zmenu urobila, aby sa dobre cítili iní, nie aby sa dobre cítila ona; jej chýbal adrenalínový doping, ktorý jej poskytoval preplnený termínovník. Potrebovala sa cítiť potrebnou a nenahraditeľnou a schopnou zvládať veľa vecí naraz. Pre ňu vzdať sa tohto všetkého bola obeť – a preto sa k nej síce donútila, ale nie natrvalo.

Keď prišla na workshop Carter-Scottovej, bola už fyzicky a emocionálne na dne a začala mať pocit, že týmto tempom to ďalej nejde. Už ten štýl života sama nedokázala zniesť. Uvedomila si, že sa potrebuje zmeniť, pretože už nevládze ďalej. Len čo sa dostavila ochota urobiť potrebné zmeny v živote, veci sa spustili samočinne.

Z celého príbehu vyplýva jedno poznanie:

• CHCEM vedie k VOĽBE a tá vedie k PLNÉMU NASADENIU.
• TREBALO BY vedie k ROZHODNUTIU a to vedie k OBETI.

No a povedzte: kto sa už len rád obetuje? 🙂 (Samozrejme, pokiaľ nie ste hrdým vlastníkom Mesiášskeho komplexu… 😉 )

Takže až nebudúce budete zápasiť s potrebou zmeny vo vašom živote, položte si úprimnú otázku: “Nakoľko som skutočne ochotný(á) zmeniť sa?” Ak sa vám zmena nebude dariť, je veľká šanca, že staré správanie, nech už hocijako deštruktívne, vám dáva niečo, čo vám robí dobre. Treba zistiť, čo vám napĺňa, a nájsť si naplnenie iným spôsobom. Potom sa bez problémov zbavíte toho správania, ktoré chcete zmeniť a doteraz vám to nešlo.

Z mojej vlastnej skúsenosti: mne z podobnej “závislosti” pomáhali von anjeli. Celý život som sa ohromne bála medziľudských vzťahov, pretože v sebe niesli možnosť poranenia. Tomu som sa snažila za každú cenu zabrániť – a to tak, že som začala kontrolovať svoje väzby na iných ľudí a len čo začali byť silnejšie a nerovnováha by mohla bolieť, okamžite som vystrčila pazúry a začala po nich driapať tak dlho, kým z nich neboli franforce. Žiadna väzba = žiadna možnosť poranenia. Potiaľ všetko dobré… lenže malo to neželaný vedľajší produkt – snahu všetko ovládať/kontrolovať.

Keď som sa dostala do kontaktu s anjelmi, takisto som nasadila pazúry na odriapavanie vzťahov a kontrolomániu. Nanešťastie som od nich niečo chcela – jednu jedinú vec, bez ktorej ale môj život nemal zmysel. Nemohli však so mnou nič robiť, kým 1. som nebola ochotná vytvoriť si k nim pevný vzťah a 2. nebola som schopná vzdať sa kontroly nad všetkým v mojom prostredí.

Tak si ma podali. 😦 Stĺkli ma z môjho kontrolovaco-driapavého Olympu vždy o poschodie nižšie a nižšie, až ma dostali celkom na zem. V okamihu, kedy môj jediný sen predo mnou ležal v troskách, som si musela položiť otázku: “Ako budem takto žiť ďalej?” Samozrejme, prvá odpoveď bola “Nebudem!” a išli sa robiť opatrenia. Anjeli boli na to nachystaní. Proste mi to zmarili. 😦 Takže druhá odpoveď znela “Budem… ale ako?” A vtedy sa dostavila ochota hľadať iný spôsob naplnenia mojej potreby – mojej fixnej idey. Ale čo bolo príčinou tej “fixnej idey”? Potreba byť milovaný – bezvýhradne, bezpodmienečne.

Keď mi začalo byť toto jasné, uvedomila som si aj, že vlastne tú bezvýhradnú, bezpodmienečnú lásku už dávno mám. Od Otca a anjelov. Od Univerza. Naučili ma dýchať (čo bol v začiatkoch dosť u mňa problém). Naučili ma vidieť krásu. Naučili ma snívať – a v sne mám všetko, čo potrebujem, a mám aj schopnosť sa so všetkým vysporiadať. Nepotrebujem sa upínať na nijaký vzťah – dokonca ani na vzťah s nimi nie, pretože ten vzťah určuje moja strana, nie tá ich… Nepotrebujem sa obrňovať voči zákernosti, pretože ak si ju nevyžiadam, tak ju nedostanem (a zas celkom blbá nie som ani ja). Nepotrebujem sa báť – a preto nepotrebujem oslabovať vzťahy. Nech sú, aké chcú; ja mám celé Nebo. A keď nepotrebujem kontrolovať vzťahy, tak vlastne nepotrebujem kontrolovať vôbec nič, pretože to jediné, na čom záleží – bezvýhradnú lásku – nosím v sebe a nemôže mi ju nikto vziať. Len čo ju vyprodukujem, Univerzum mi ju ako obrovská parabola vráti späť. 🙂

Len čo som svoju ľudskú zraniteľnosť nahradila “sebazásobovaním” 😛 , mohla som prestať kontrolovať a mohla som prestať oslabovať svoje väzby na iné živé bytosti. Dokonca som sa o to nemusela ani snažiť – keďže moja potreba “láskavej vatičky” bola naplnená, obe správania prestali mať zmysel a automaticky sa vytratili, len som tak kukala. 🙂

Článok je súčasťou projektu 10 pravidiel “Byť človekom”