V posledných dňoch panovala dosť horúca atmosféra v diskusii k článku Astrálne cestovanie. Ono sa k nej schyľovalo tak-či-tak, videla som to prichádzať, ale bola som lenivá s tým niečo robiť… až kým to neprepuklo v plnej kráse. A potom som mala na výber: buď budem hasiť požiare, alebo sa budem učiť.
Rozhodla som sa pre to druhé.
Čo som sa dozvedela? Že ľudia, ktorí sa rozvíjajú a zvyšujú svoju vibráciu, sú v rôznych “kategóriách”. Niektorí vyštartovali z hodne nízkej vibrácie (tiež k nim patrím – sme “staršie” ročníky a “materialisti”), iní mali šťastie a narodili sa neskôr, keď už bola vibrácie Gaie (a spoločenské podmienky) taká vysoká, že sa nemuseli veľmi namáhať, aby prekonali “hmotu”.
Vznikla kategória “nízkovibračný štart” verzus “vysokovibračný štart”.
Potom som si uvedomila, že ľudia vyšli z rôzneho prostredia a museli prekonávať jeho obmedzenia, aby sa dostali vyššie. Niektorí vyšli zo silne nábožensky orientovaného prostredia a v snahe rozvíjať sa museli prelomiť putá cirkvi, ale nie viery. To znamená: pochopili, aké obmedzenie predstavuje organizované náboženstvo a inštitúcie, ktoré si vytvára, ale pretože vieru nasávali s materinským mliekom, nepodrobujú ju prílišnej analýze. Je to dané tým, že človek nedokáže žiť vo vzduchoprázdne – a keď ide meniť všetko naokolo, potrebuje aspoň jediný pevný bod, s ktorým sa môže identifikovať.
Iní vyšli z nábožensky nezaťaženého alebo ateistického prostredia a na ceste rastu nemuseli prekonávať putá cirkvi, ale rozhodne museli prelamovať obmedzenia istého svetonázoru – viery alebo jej popierania (čo je svojím spôsobom zasa len viera v to, že niečo neexistuje).
Vznikla kategória “ovplyvnení” verzus “eklektici”.
No a potom sme každý v nejakej fáze života. Starší ľudia už majú svoje parožie otrkané, poznajú svoje hodnoty a majú istým spôsobom upevnené väzby na okolitý svet a život. Mladí ľudia sa zasa nachádzajú vo fáze “otrkávania rožkov”, zisťujú svoje hodnoty a v postojoch sú oveľa radikálnejší – ale aj nestabilnejší. Sú prispôsobivejší, pretože keď vidia, že nemajú pravdu, po krátkej a intenzívnej vzbure môžu hodiť svoje dovtedajšie postoje cez palubu. Keď by to urobil starší človek, hádže s nimi cez palubu i časť svojho života – a to je veľmi bolestivá záležitosť.
Vznikla mi kategória “usadnutí” verzus “vo vývoji”.
Pozor: vo vývoji sme všetci! Ale práve tento vývoj a hlavne naša osobná história nám robia problémy, ak sa chceme dohodnúť s ostatnými.
Lekcia prvá – osobná história nám bráni rásť
Osobná história je to, ako sa definujeme, s čím sa identifikujeme a čo sú naše hodnoty. Naša osobná história nás robí v očiach okolia predvídateľnými. Dá sa s nami ľahšie jednať, pretože ľudia dokážu predpokladať, ako na veci budeme reagovať.
Pre náš rozvoj to znamená jedno veľké obmedzenie: akonáhle sa s niečím identifikujeme, strácame svoju absolútnu slobodu. Keď si povieme “som dobrý človek” a máme presnú predstavu o tom, čo dobrý človek smie a čo nie, oberáme sa o možnosť presadiť si svoje v prípadoch, kedy by to “dobrý človek” neurobil – a to aj vtedy, ak nikto od nás nečaká, že sa zachováme ako “dobrý človek”! Je to sebaobmedzujúce presvedčenie, ktoré nám sťažuje náš rast. To ma naučili anjeli: musela som sa vzdať svojich tabu. Oni sami bez ostychu skúmajú oba póly danej emócie, pretože potrebujú vedieť, ktorá akcia vyvoláva akú reakciu. Ak to nevedia, nemajú kontrolu nad svojím konaním. A svet, v ktorom by anjeli nemali kontrolu nad svojím konaním, by čoskoro vypadol z limitov prírodných zákonov!
Moje osobné tabu bola napríklad homofóbia. Už som sa tak narodila – bola som taká v období, keď sa o homosexualite nehovorilo a keď som vôbec nevedela, čo to je. Keď sa na týchto stránkach ozvali prví homosexuáli, mala som problém. Moje prvé “cukanie” bolo “sám si za to môžeš, blbec!” Druhé bolo “nebuď ty blbec, veď aj to sú ľudia v trabloch a možno sa trápia” a tak som hodila silnú emotívnu spiatočku a radila som, ako som len vedela. Stále som však bola trochu odmeranejšia a menej empatická ako voči “normálnym” čitateľom. Neskôr som si to uvedomila a snažila som sa byť milšia než obvykle, len aby nepocítili moje zmýšľanie. Ale všetko to bolo falošné – bojovala som so svojou homofóbiou tak, že som ju potláčala.
Miyamoto Musaši povedal: “Nedá sa bojovať len na povrchu, tak ako sa nedá udrieť len vnútrom.” Pre mňa to bol štart na ceste k osobnému rozvoju a k ezoterike. Mal pravdu: ak človek chce dosahovať, musí maj v dokonalom súlade telo i ducha. Ak jedno z toho pokrivkáva, nemáme kontrolu nad výsledkom. Ak máme obmedzujúce presvedčenia, musíme sa ich zbaviť – potláčať ich nestačí!
Keď ma dostali “do pazúrov” 😛 anjeli, rýchlo zistili, aké obmedzenie mám. Pomaly, nenápadne, začali prerezávať moju identifikáciu s vlastným telom a pohlavím. Najprv tak, že ma plánovali premeniť na obojpohlavnú bytosť či energiu. Bojovala som proti tomu, ale túto bitku som prehrala… Vyvrcholilo to vtedy, keď som začala chodiť za Gaiou. Gaia bola pre mňa zdroj neposudzujúcej, úprimnej, nevypočítavej a neobmedzujúcej lásky. Z Kroník Gaie z 28.2.2009:
“Pamätám sa ešte, že sme sedeli pri pníku a ona sa ma dotýkala a nebolo to celkom kóšer. Robila narážky a sledovala, či mi to nevadí. Povedala som jej, že ak jej to robí dobre, tak nech robí, čo chce, ale ja že na ženy nie som. Nato sa rozosmiala a povedala, či si uvedomujem, aký je to rozdiel oproti minulosti, keď už len pomyslenie na lesbický kontakt ma nútilo zvracať. V tom okamihu som to celkom nechápala, ale potom mi to došlo – v minulosti som bola svoje telo. Teraz už sa s ním natoľko neidentifikujem a viem ho prepustiť iným, ak mu neublížia (lebo ho mám rada). Myslím, že sa predsa len začínam odlúpavať od toho materiálneho.”
Keď sa s niečím identifikujeme, jednak pozeráme na svet cez filter týchto hodnôt, ale súčasne vedieme vnútorné monológy, ktoré tento svet v našom vnímaní upevňujú a posilňujú. Niekedy potom spadneme do stavu, keď našu cestu považujeme za jedinú správnu. V dobrom úmysle sa snažíme donútiť ostatných, aby sa správali podľa našich hodnôt, pretože naša osobná história ich zacementovala zážitkami, že toto správanie je jediné správne. Ako je to možné? Filtre, ktoré sme si vybudovali, totiž do nášho vnútorného sveta prestali prepúšťať všetky tie situácie, ktoré by mohli ukázať, že sa mýlime…
Naša osobná história nám potom robí problémy, ak sa máme dohodnúť s ľuďmi s inou osobnou históriou, ktorí takisto ako my podliehajú presvedčeniu, že ich osobná história ich oprávňuje dávať dobré rady iným – a tie dobré rady sú hodne odlišné od nášho vlastného hodnotenia situácie.
Vezmime si napríklad niekoho, kto vyštartoval z vibrácie “5” a vlastným úsilím a skutočne tvrdou prácou na sebe sa vypracoval do vibrácie “12”. Je to obrovský skok a človek vidí, ako ďaleko sa v porovnaní so svojím okolím dostal! Má potvrdené, že to funguje. Vie, ako na to.
A potom príde človek, ktorý mal jednoducho to šťastie, že sa narodil s vibráciou “13”. Ešte sa z nej ani nepohol, nemusel sa snažiť, nemusel strádať. Takýto človek nepochopí, čo oprávňuje toho prvého byť taký pyšný na to, čo dosiahol – keď v očiach toho druhého to vyzerá smiešne a necenné! Ale to je osud: nie všetci sa rodíme s rovnakou vibráciou. Ktorý z tých dvoch má pravdu? Svojím spôsobom obaja! Prvý má pravdu vzhľadom na svoju štartovaciu čiaru, druhý vzhľadom na svoju.
Mne chvíľu trvalo, než som si zvykla na razantný a niekedy trochu “drastický” štýl našej “mládeže”. Najprv som vnímala len tú nebotyčnú aroganciu niekoho, kto si ešte poriadne nečuchol k životu a nedostal pár prepleskov, ktoré by ho okresali na správnu mieru… Ale potom som začala vnímať rozum za slovami a schopnosti, ktoré vysoko prevyšovali moje vlastné. Keby som čo robila, ja som štartovala z vibrácie “5” a to už nikdy nezmením. Nech sa budem snažiť, ako sa budem snažiť, nikdy nebudem taká “dobrá” ako oni – ale zato možno budem vedieť pomáhať širšiemu spektru ľudí, pretože kým oni štartovali z vibrácie “13” a všetko pod ňou je pre nich hnus zelený, pre mňa je to plné ľudí, ktorí potrebujú potiahnuť vyššie… 🙂
Lekcia druhá – konflikty nám pomáhajú zmúdrieť
Až kým nedošlo k skutočne tvrdej diskusii pri článku o astrálnom cestovaní, neuvedomovala som si silu konfliktu. Sama som skôr typ, ktorý sa snaží konflikty zamiesť pod koberec. Celý život som preto mala pocit nevyhovovania – miesto aby som išla a dala niekomu po papuli, tvárila som sa príjemne a zažierala som svoju zlosť do seba. Bola som “prispôsobená” – správala som sa v súlade s hodnotami prostredia, nie s mojimi vlastnými hodnotami.
Moja zmena nastala v okamihu, keď sa ma sused pokúsil zhodiť zo strechy. Ako sme zápasili, uvedomila som si, že som o 20 kg ľahšia, o polovicu slabšia a nemám šancu mu v tom zabrániť… A vtedy do mňa vliezla úžasná zlosť – prestala som byť svojou osobnou históriou, prestala som napĺňať očakávania prostredia a naplnila som len svoju momentálnu emóciu: “tak dobre, ale ty pôjdeš so mnou!” A miesto vzpierania sa som ho pevne zdrapila a začala som ho ťahať ku kraju strechy…
Odvtedy som opäť spadla do svojho “prispôsobeného” spôsobu života, ale do smrti nezabudnem na to, keď ten chlap, čo sa ma práve pokúšal zabiť, začal v šoku kričať o pomoc. Budem zomierať a tento pocit ma bude hriať pri srdci! 😀
Na to, aby sme dokázali konštruktívne čeliť konfliktu, musíme prestať mať hocijaký iný záujem okrem pravdy. Kým si potrebujeme uhrať svoju polievočku, brániť to, čo tvorí našu osobnú históriu, alebo sa presadiť tak, ako si myslíme, že to okolie od náš očakáva, prestávame mať záujem o pravdu a zaujíma nás len, aby sme dosiahli istý výsledok. Kým existuje priepasť medzi “je” a “malo by byť”, nie sme šťastní a spokojní. Cítime večne nejaký nedostatok alebo krivdu. A pretože “je” nevieme dosť dobre ovplyvniť, môžeme ovplyvňovať jedine “malo by byť” – a to tak, že to vynulujeme. Prestaneme mať očakávania. Čokoľvek príde, je dobré a vhodné a viem s tým žiť – veď ono sa to zasa za chvíľu zmení. Pozriem sa, čo príde, vyťažím z toho maximum a pôjdem ďalej.
Aj na tento tenký ľad ma zaviedli anjeli 😕 … Vďačím im za veľmi veľa. Klamali ma úplne príšerným spôsobom – vo veľkých veciach i v absolútnych somarinách. Nechápala som, čo robia – vlastne až dodnes som tomu veľmi nerozumela. Ale ako som sa pustila písať tento článok, čosi vo mne sa zobudilo… To, čo celý čas robili, vyzeralo nasledovne: vytvorili vo mne ilúziu nejakého budúceho stavu – a potom ju nenaplnili. Znova a znova. S veľkými i malými vecami. Nešlo o budovanie dôvery, ako som sa mylne domnievala (to bol len vedľajší produkt), išlo o zrušenie pnutia medzi “je” a “malo by byť”. V tomto období vznikol nasledujúci obrázok (a myslím, že hovorí lepšie ako hocijaké slová):
Ním skončilo jedno moje “anjelské” obdobie. Namaľovala som si ho, keď ma to večné klamanie utýralo natoľko, že som bola ochotná vzdať sa hocijakého očakávania budúcnosti a žiť s tým, čo je teraz. Použila som ho na naprogramovanie podvedomia na nový stav. A viete, čo sa mi páčilo? Keď som ho kreslila, mala som len pocit, že už ďalej nevládzem. A potom som dopísala poslednú vetu a uvedomila som si, že tam stojí “všetko je jedno”, čo bol konečný cieľ mojej cesty – stať sa “jedno” so “všetkým”…
… a sklonila som hlavu v pokore pred anjelmi a tým, čo pre mňa dokázali urobiť. 😳
Konflikty majú ešte jednu dobrú vlastnosť – nútia nás nahlas formulovať svoje stanoviská. Veľmi často si už pri ich formulovaní uvedomíme, že nie sú udržateľné, že niekde sú chyby, alebo… že ide len o stanoviská… Stanoviská sa dajú meniť, realita je len jedna. Môžeme ju vnímať rôzne, ale je len jedna… myslím… 😕
“Smrť bosoráka”
Obom spomínaným veciam sa hovorieva “smrť bosoráka”. Najprv vymažete svoju osobnú históriu, čím oslabíte svoje ego. Potom vymažete svoju orientáciu na budúcnosť a nedostatok, čím ego zbavíte očakávaní a ponecháte mu len poslednú funkciu – udržiavať vás na živote. S takto upraveným egom kráčate životom v plnom uvedomovaní si terajšku a príležitostí, ktoré sa v ňom skrývajú, a robíte rozhodnutia, ktoré vám v danom okamihu dávajú najviac sily, výhod a uspokojenia. Všetko, čo robíte, robíte teraz – nečakáte na nejakú budúcu situáciu, ktorá možno nikdy nenastane. Nič neodkladáte do budúcnosti, pretože budúcnosť neexistuje.
Jediné, čo máme, je “tu a teraz”.
Ak máte pocit, že vás niečo oslovilo a potrebujete okamžite začať robiť niečo so svojou osobnou históriou alebo s priepasťou medzi “je” a “malo by byť”, odporúčam vám Cestu prázdnoty.
Viac o osobnej histórii a živote v “tu a teraz” nájdete v Carlosovi Castanedovi: Cesta do Ixtlánu a Samostatná realita. Vrele odporúčam aj tým, ktorí sa nechcú stať bosorákmi, ale len múdrejšími ľuďmi.
A prečo som toto všetko písala…
Diskusia pri článku o astrálnom cestovaní ukázala, ako rýchlo sa dokážu rozísť názory a ako dokážu polarizovať všetkých, čo ich čítajú. Keďže padalo stanovisko cez stanovisko, bola som nútená premýšľať, čo tie stanoviská znamenajú pre mňa. S niečím som súhlasila, s niečím nie – ale bola som prekvapená, že ľudia na ceste za pravdou si vedia navzájom tak veľmi ubližovať. (Zasa sa prejavuje môj “prispôsobený” stav života. 🙂 )
V diskusii vznikli dva hlavné tábory: Minne kontra Aurawiewer. Aurawiewerovi prekáža “ježišovská” orientácia Minneho a jeho trochu “tebe niečo uniká” štýl. Tu sa prejavuje generačný rozdiel a skúsenosť Minneho, že musel veľa absolvovať, aby sa dostal tam, kde sa nachádza dnes – a automaticky predpokladá, že vďaka tomu času, čo strávil svojím rastom, je ďalej ako Aurawiewer.
Žiaľ, ono je to trochu inak… Minne, rovnako ako ja, začínal z vibrácie “5”. Cesta, ktorú má za sebou, je úžasná a je to veľký ľudský počin. Ale Aurawiewer sa narodil do vibrácie “13”… Keby neurobil vôbec nič, jeho vibrácia je dnes vyššia ako Minneho alebo moja vlastná. To, čo my musíme dosahovať rozumom a sebakontrolou, on má vrodené. A s tým sa bude musieť Minne zmieriť tak, ako som sa s tým zmierovala ja. Možno by mu pomohlo, keby v Aurawiewerových prejavoch našiel kus svojho starého “rebelantského” ja, ktoré ho doviedlo tam, kde je dnes. Mne to pomohlo.
Aurawiewer bude zasa musieť pochopiť, že nič v živote nie je len čierne alebo len biele, že všetko sú to iba odtiene sivej a nie každá vec, ktorá nám ide na nervy, je spojená so skutočne zlým úmyslom. To, že sa narodil s vibráciou “13”, ešte zďaleka neznamená, že tí s nižšou vibráciou sa vo všetkom mýlia alebo že nemajú hodnotu… Aj veci, ktoré nám nesedia, treba počúvať a komentovať – ale nie tak, že zaujmem stanovisko k osobe, čo to hovorí (a budem predpokladať nejaký jej úmysel), ale zaujmem stanovisko k tomu, čo hovorí, a poviem, kde v tom vidím možné nedostatky. Takýmto spôsobom držíme diskusiu na veci a nevyvolávame emócie a pokusy brániť sa. Bránime sa totiž len vtedy, keď na nás útočia. V neurolingvistickom programovaní sa hovorí: “význam tvojej komunikácie je reakcia, ktorú dostávaš”. Ak niekto reaguje nie na to, čo sme od neho očakávali, tak sme my komunikovali nesprávne…
No a zvyšok čitateľov a diskutujúcich sa rozdelil na dva tábory. Jedni absolútne držali stranu Minnemu či Aurawiewerovi, iní si vedeli vybrať tu od Minneho, tu od Aurawiewera. O čom to vypovedá? Že ani jeden z nich nemal absolútnu pravdu – pretože absolútna pravda neexistuje. Ale kým jeden oslovoval ľudí s istou vibráciou a vyššou, druhý oslovoval ľudí s inou vibráciou a vyššou. Každý z nich vedel svet vykresliť pre inú skupinu ľudí.
Po tejto diskusii sa Minne zľakol a stiahol, lebo mal pocit “nevyhovovania”. Bál sa toho, že jeho životná skúsenosť nebude v tomto kruhu prijatá ako múdrosť, že bude musieť čeliť myšlienkam, ktoré sú v protiklade s tým, o čom je presvedčený. Nikdy sa nedozvie, akú hodnotu mali jeho skúsenosti… a Aurawiewer sa nikdy nedozvie, ako vidí svet niekto s Minneho skúsenosťami. Nebude sa môcť poučiť a preto možno niektoré veci bude musieť preskákať na vlastnej koži.
Preto sú diskusie a konflikty také užitočné. Obvykle totiž počujeme len stanoviská ľudí – pri konfliktoch, pokiaľ sa hovorí o veci a nie o osobe, sa dopočujeme aj dôvody ich stanovísk – a až tu pre nás vzniká príležitosť učiť sa…
Pri predchádzajúcej podobnej diskusii som v komentároch napísala starý židovský vtip a tu ho zopakujem:
Pohádali sa Kohn a Grün. Išli za rabínom, aby ich rozsúdil.
Prvý hovoril s rabínom Kohn. Rabín ho vypočul, pokyvkal hlavou a povedal: “Vieš, Kohn, máš pravdu.”
Potom s rabínom hovoril Grün. Rabín ho vypočul, pokyvkal hlavou a povedal: “Vieš, Grün, máš pravdu.”
Počula so Sára, rabínova žena, i pýta sa rabína: Rabín, tak ako to vlastne je? Kohnovi si povedal, že pravdu má on. Grünovi si povedal, že pravdu má on. Nemôžu mať predsa obaja súčasne pravdu!”
A rabín pokyvkal hlavou a povedal: “Vieš, Sára, máš pravdu…”
Kohn mal pravdu z pohľadu všetkých Kohnov tohto sveta. Grün mal pravdu z pohľadu všetkých Grünov tohto sveta. Sára mala pravdu z pohľadu všetkých Sár tohto sveta… a rabín bol múdry muž.
Takže Minne má čo povedať všetkým, ktorí majú podobnú cestu ako on a neprešli ňou ďalej. Potom ho možno začnú korigovať v niektorých jeho postojoch. (Aspoň ja to robím tam, kde vidím potrebu.) Aurawiewer má čo povedať všetkým, ktorí sa narodili s podobnou vibráciou, a môže nás mnohému naučiť. Jeho ostrý, nekompromisný mozog veľmi presne pomenováva veci. Tak presne, že niekedy zraňuje.
Toto tu nie je súťaž, kto je cennejší… Toto tu je hľadanie pravdy. Každý jeden z nás je rovnako cenný. Možno si nerozumieme, možno si ideme na nervy, ale budeme sa musieť zmieriť s tým, že každý má svoju cenu – a tieto ceny sa nedajú porovnávať, pretože každý z nás je úplne iný!
Alebo si niekto trúfame povedať, ktorý z tých dvoch má pravdu? 😕
Eprakone - ezoterika a spiritualita 
Napísať odpoveď pre Minne Zrušiť odpoveď