Dnes som narazila na článok Davida Johna Oatesa (ReverseSpeech.com) “Reverse Speech and the Soul”, teda Reč pospiatku a duša. Niečo o správach pospiatku som už poznala zo 70. rokov, ale týkalo sa to výlučne hudby a správ v nej, ktoré sa objavili, keď ste ju prehrávali pospiatku. Vtedy som správy pospiatku považovala za úmyselné. Ale Oates má na to celkom iný pohľad:

Ak sa ľudská reč nahráva a potom sa prehrá pospiatku, približne každých 30 sekúnd sa v spleti zvukov ozvú veľmi jasné správy. Tieto správy komunikujú informácie z mnohých rovín našej psyché.

Na povrchnej rovine prezrádzajú vedomé myšlienky v čase hovorenia. Ak napríklad niekto pri bežnej reči klame, prehrávanie pospiatku môže odhaliť pravdu. Ak daná osoba cielene vynecháva niektoré informácie, vypočujete si ich z prehrávania reči pospiatku.

Na hlbších úrovniach môže reč pospiatku odhaliť príčiny fyzických chorôb a neželaných prejavov v správaní. Niekedy poskytne presné inštrukcie, ako chorobu vyliečiť alebo ako dané správanie eliminovať.

Na ešte hlbšej rovine nám reč pospiatku poskytne rady a inštrukcie ohľadne nášho života a životných rozhodnutí. Niekedy tento hlas voláme “tichý vnútorný hlások”. Keď ho chceme vedome počuť, ponárame sa do zmenených stavov vedomia, napríklad pri motlitbe, meditácii či hypnóze.

Mnohokrát reč pospiatku hovorí o ľudskej duši. Hovorí o nej vždy v tretej osobe a veľmi presne ju odlišuje od nášho ducha.  Duch je aktívna časť našej povahy a intuície. Hovorí pospiatku v prvej osobe a radí nám a vedie nás naším životom. Duša, na druhej strane, má iné a rozsiahlejšie funkcie.

Na povrchovej úrovni slúži duša ako obrovská databáza. Zbiera všetky naše skúsenosti a ukladá ich naveky. Je to náš osobný archivár. Čo uloží, to u nej zostáva aj po našej smrti. Oates sa napríklad od jedného pacienta pospiatky dozvedel: “Duša; bude žiť večne.”

Duša o sebe hovorí v tretej osobe. Keď k nám prehovára pospiatky, používa metafory a symboly, napr. Rím pre našu existenciu, Nebeská Hmla pre vlastné sídlo a pod. Je veľmi dôležité uvedomiť si funkciu duše, pretože tak ako registruje naše skúsenosti, naberá aj charakteristiky nášho života. Naše myšlienky a skutky ju môžu zmeniť. Reč pospiatku ukazuje, že duša má mnohé stavy: šťastie i smútok, hnev i údes, zdravie i chorobu – všetko závisí od toho, ako žijeme svoj život a akým skúsenostiam sa vystavujeme.

Z toho vyplýva, že môžeme svoju dušu poškodiť a že nie je tou čistou energiou, ako si o nej väčšinou myslíme. Na druhej strane, stav našej duše priamo ovplyvňuje náš život a skúsenosti, ktoré k sebe akoby magicky priťahujeme. Nie je totiž len ovplyvnená naším životným položením, ale k nám navyše priťahuje tie skúsenosti, ktoré má zapamätané. Tým sa vysvetľuje, prečo niektorí ľudia so sebou všade nosia smolu, kým iní majú vždy šťastie.

Pre nás toto poznanie značí jedno – musíme si dať pozor na to, čo si myslíme, čo hovoríme a ako konáme – pretože tieto veci k nám priťahujú istý typ reakcie prostredia (a teda istý typ skúseností). Ak napríklad niekomu ubližujeme, učíme tým našu dušu, že ubližovanie nám robí dobre – no a ona sa postará o to, aby sa nám poubližovalo, kde sa len dá…